Westward the Women

Western patrí medzi žáner, ktorý rešpektujem, pár filmov z neho považujem za vydarené, ale len jeden sa stal od útleho detstva až dodnes a už asi navždy tým naj. A je to práve film z roku 1951, ktorý poznám pod názvom Ženy idú na západ. Úžasný príbeh odvážnych žien a ich sprievodcov, ktorí sa vydali na strastiplnú cestu za novým životom, aby na nej našli lásku, samých seba, ale aj smrť. Hrdinky si získajú vaše srdce a vy sa zrazu ocitáte v centre deja a prežívate tú cestu s nimi. Skvelé herecké výkony sú už len čerešničkou na torte tohto nezabudnuteľného filmu. (05.12.2012)

CESTA, lepšie povedané “VYDAŤ SA” NA PÚŤ z Chicaga do slnečnej Kalifornie. Na tom by nebolo nič zvláštne, pokiaľ by sa nepísal rok 1851, keď ešte nejestvovali vysoko kapacitné lietadlá Airbus A380, ktoré by bez akýchkoľvek problémov zabezpečili pohodlný letecký komfort 140. ženám, čo dostali PONUKU zapustiť korene v tejto 2000 míľ a viac vzdialenej destinácii, kde ich čaká kopa horlivých chlapov, ktorí sú na tom podobne, ako ony. Nie je teda ťažké domyslieť si, akú si nakoniec zvolili dopravu. Sú v plnom očakávaní, pretože budú sprevádzané niekoľkými drsnými chlapmi, medzi ktorými najviac vyčnieva neotesaný grobian Buck Wyatt, a ten si málokedy dáva servítku pred ústa, musí ich pripraviť na extrémny PRECHOD, s absolútne nevyspytateľným počasím, Indiánmi, a veľkým napätím v domácom tábore. Čiže nemá žiaden čas na hociktoré spôsoby, ktoré sa slušia... Podotýkam, že nie všetci, áno, ani ženy, ba ani chlapi nedôjdu spoločne do cieľa, jednoducho prináša si to so sebou OBETE, mŕtvych, či aj dezertérov, a to z rôznych príčin, ktoré som vyššie vymenoval. / K samotnému filmu. K režisérovi Wellmanovi. Dokáže bravúrne navodiť atmosféru spadajúcu pod daný žáner. K tomuto westernu úplne majestátne sprostredkoval udalosti, ktoré sa budú jednotlivo diať počas dlhej, nemilosrdnej, krutej TÚRY, naznačím, že kvalitný scenár Franka Capru neberie ohľad ani na malého talianskeho chlapca Tonyho, a o to viac sa činí realistickejším a autentickejším, a som rád, že je pod ním podpísaný môj obľúbenec. Vskutku, pozoroval som krásne ženy v škaredých situáciach, keď chceli poraziť určitý životný úsek, údel, museli sa nad ním povzniesť, čo nebolo vždy po chuti. To zachytil jeho typickým spôsobom, aký mu právom prináleží. Réžia si udržuje neustále vysoký štandard, tak isto, ako kamera ďalšieho Viliama, tentokrát hovorene, Billa C. Mellora, ktorá vyráža dych, ale úprimne, skôr som si zvykol na kontrastný čiernobiely materiál, napríklad mojou osobou rešpektované filmy, ako sú : The Diary of Anne Frank, alebo A Place in the Sun, ako na stále populárnejší technicolor. Už nenapíšem ani „mäkké f” , utekajte si to radšej pozrieť, neoľutujete, lebo čítať môj stručný komentár vás musí privádzať do rozpakov. PS : Nakrútenie tohto filmu by som venoval všetkým ženám na SVETE. (10.03.2018)

Wow! Vždy mám radosť keď natrafím na menej známy film, z ktorého som nadšený. Úplnou náhodou som natrafil na western o 14.00 na stv 1. Na csfd som prečítal obsah a hneď som vedel, že to bude dobré, pretože príbeh je neotrepaný a zdal sa mi veľmi originálny, čo sa aj potvrdilo. Prvé 2-3 minúty preletia ako vietor, ale už po 5. minúte v scéne náboru žien na ďalekú cestu som od filmu nevedel odtrhnúť oči. Žiadne zdržiavanie a už po chvíli 140 žien s doprovodom vyráža na dlhú cestu do Kalifornie. Celý film je vlastne road movie, do cieľa prichádzame takmer v samom závere, takže film je hlavne jedna veľká dobrodružná cesta. Musím priznať, že sa mi to veľmi páčilo a celý čas som si vravel, prečo dodnes nikto neurobil remake??V úvode je info, že film vznikol ako čiernobiely, neskôr roku 1988 bol kolorizovaný. Osobne by som asi radšej videl čiernobiely, ale je to v podstate jedno. Isté je, že tento film z roku 1951 má úžasnú kvalitu a zaujímavý príbeh. Super! 100%. (07.02.2021)

Nemám ráda westerny, to předesílám. Za to mám ráda Roberta Taylora a v posledních dnech a týdnech jsem kvůli němu udělala několik výjimek a ty zhlédla. A, světe, div se, tenhle, ne zcela tradiční western, se mi líbil moc. Z původních čtyř hvězdiček jsem po zamyšlení a znovuzhlédnutí šla do pěti. (Jako vždy) okouzlující Robert Taylor převádí z Chicaga na ranč v Kalifornii „bandu“ nádherných a úžasných ženských, z nichž na začátku cesty uměly jen dvě střílet a jen nepatrné množství z celkového počtu vést koně nebo muly. Jsou různých povolání, asi i společenského postavení ( i když to tam nebylo příliš partné) a také národností (to zase patrné bylo), ale vše se s vzdáleností od Chicaga stírá a člověk si prostě musí tyhle ženský - vdovu Patience, učitelku Rose, italskou maminku (jméno doplním) i Fifi Danon (která se zřejmě neživila v Chicagu úplně tak, jak by si představovala a chtěla proto začít znova) - zamilovat, stejně jako ..., ale dost to už by byl spoiler a toho tu není potřeba. Chlapi až na pár výjimek (Buck; majitel ranče Whitman; japonský mladík Ito a další mladík Sid) nestojí za nic, takže se musí o vše postarat dámy. Jak se jim to daří nebo nedaří sledujeme někdy až se zatajeným dechem. Spolu s Tenkrát na západě, i když se jedná o zcela odlišný typ westernu, řadím mezi ty, k nimž se vždy ráda vrátím. (18.04.2012)

Zaujímavý námet netypického westernu od Franka Capru. Režisér sa snažil v jednotlivých epizódach ukázať, s akými vonkajšími i vnútornými problémami sa môže stretnúť putovanie budúcich manželiek naprieč Amerikou. Je prirodzené, že sa mu nedarilo udržať dej pohromade a navyše v niekoľkých prípadoch sa príliš tlačilo na pílu. Nie je to vôbec zlý film na víkendové odpoludnie. (06.03.2017)