Toulavý pes

Po většinu času zajímavý noir film s hezky pochmurnou atmosférou poválečného Japonska, který ovšem kazí okamžiky naivních rozhovorů mezi starým Satóem a mladým Murakamim o sociálních otázkách a jak člověk je/není determinován jednou životní událostí. Škoda, Kurosawa má navíc, takhle pouze za silné 3*. (29.10.2009)

Moj prvy Kurosavov film, takze som vobec nemal potuchy, do coho idem. Bal som sa roku vzniku, co je nakoniec aj dovod mojho trochu vyssieho hodnotenia, ako by si film v mojich ociach zasluzil. Som rad, ze v roku 49 v tak vzdialenom svete ako Japonsko (myslene obrazne), dokazal niekto natocit kriminalku, ktora ma bavila aj 60 rokov po jej vzniku. Socialny podtext filmu pomohlo dostat sa na vyssi level ako klasicka mainstreamova krimi. (04.08.2008)

Najstarší Kurosawov film, ktorý som videl. Množstvo zaujímavých pohľadov i scén a dvakrát toľko miest a záberov bez výpovednej hodnoty, ktoré film predlžovali až na neznesiteľnú úroveň. Pričom nechuť Kurosawu k strihačským nožničkám je mi známa, Kurosawove filmy pomerne dobre poznám a o týždeň sa teším na jeho Rašómona. Možno som to vnímal tak intenzívne, že bol neskorý večer a teplo bolo pomaly také, ako vo filme. (03.07.2017)

Můj první film od Kurosawy, v některých místech dost natažený, až mi to i vadilo. Na to, že děj nebyl nějak složitý, tak myslím, že by to šlo i zkrátit, ale je to jenom můj subjektivní názor :). Jinak je to stará dobrá kriminálka, s osvědčeným modelem mladý a horlivý nováček a starší a zkušenější kolega. (04.02.2009)

Keď sa povie film Noir automaticky vás napadne mĺkvy detektív s cigaretou v ústach, so slabosťou pre nejakú kabaretnú speváčku, ktorá je zároveň famme fatale a mrcha a ktorý vyšetruje obyčajný zločin na pozadí upršaného mesta. Aj napriek tomu že Túlavý pes nesie mnohé znaky tohto amerického žánru, nedá sa definovať ako úplne typický Noirový príbeh. Rovnako ako aj ostatné neskoré Kurosawové filmy s 50 rokov aj tento sa vysporiadúva z druhou svetovou vojnou a jej dopadom na život Japonských obyvateľov. Zločin je tu podmienený stratou batožiny z vojnového frontu a vrah spolu s postavou neschopného detektíva v podaní ako obvykle skvelého Mifuneho majú viacej spoločného práve vďaka vojnovým skúsenostiam. Vďaka tomu nastáva u detektíva porozumenie s vrahom, ktoré je umocnené poslednou scénou, kde obydvaja ležia vedľa seba, pričom každého čaká iný osud. Atmosféru mesta umocňuje všade prítomného horko a pot, ktorý steká vo veľkom množstve so všetkých ľudí, ktorý sa pred kamerou ocitnú. Ďalším výrazným prvkom je potom príchod dažďa, vďaka ktorému nastáva v prípade zlom a gradácia. Kurosawa po Opitom anjelovi znova spojil dvojicu svojich dvorných hercov Shimuru a Mifuneho a vzniklo možno nie najlepšie, ale rozhodne významovo a formálne výrazne dielo, ktoré má v Kurosawovej filmografií nespochybniteľné miesto. (29.07.2012)