Scénář:
Akira KurosawaHudba:
Šin'ičiró IkebeHrají:
Akira Terao, Mieko Harada, Jošitaka Zuši, Hisaši Igawa, Čišú Rjú, Martin Scorsese, Tecu Watanabe, Micuko Baišó, Čósuke Ikarija, Masuo Amada, Majumi Ono (více)Obsahy(2)
Jeden z posledných filmov legendárneho japonského režiséra Akira Kurosawu tvorí osem snových epizód – meditácií o živote, smrti a ľudskej pominuteľnosti. Spája ich autorovo druhé „Ja“, ktoré jednotlivými príbehmi prechádza v rôznych etapách života. Metaforou života je cesta – ako vyjadrenie podstaty ľudského bytia – i ako smerovanie k smrti, ktorá toto bytie presahuje. Na takúto „cestu životom“ vykročí v prvom sne režisérov dvojník-dieťa. Ako nevítaný svedok sa v lese zúčastní svadobného sprievodu líšok, kvôli čomu zostáva na celý život poznamenaný túžbou vydať sa za hranice tajomna a „kráčať za dúhou“. Po ceste pokračuje ako chlapec, hľadajúci v broskyňovom sade svoju mŕtvu sestru. Ako vodcovi bludného horského oddielu sa mu v snehovej búrke zjaví ľadová víla. Ako dôstojník sa stretne s mŕtvymi vojakmi zo svojej roty. Ako mladý maliar obdivuje v galérii obrazy Vincenta van Gogha a tak sa dostane až za obraz a na vlastné oči uvidí majstra pracovať na „Obilnom poli s havranmi“. "Ja" sa stane aj svedkom nukleárnej katastrofy, vyvolanej výbuchom atómovej elektrárne. Ako pútnik zasa blúdi spustošenou krajinou a stretáva znetvoreného démona, oplakávajúceho svoje hriechy. Napokon "Ja" doputuje až do idylickej dediny vodných mlynov, kde ho stotriročný múdry starec zasvätí do tajomstva zdravého života v súlade s prírodou. Prirodzenou súčasťou takéhoto života je i smrť ako potvrdenie a zavŕšenie životnej cesty. (oficiální text distributora)
(více)Videa (1)
Recenze (70)
Osmi povídkový film tak na způsob Pražské pětky (připomněly mi ji hlavně první dvě povídky), v kombinaci s filmem Poslední leč (povídka Vánice - úplně jsem si tam představil kráčejícího Polívku s Pechou), F. A. Brabcovou Kyticí (zbytek filmu) a Krakatitem (jaderné nebezpečí). Sorry mistře Kurosawo, ale tyhle Vaše sny byly i přes vizuální vytříbenost příliš moralistické a tématicky roztříštěné (nechoďte, hošíci, sami do lesa; nekácejte krásné broskvoně; nechoďte ve vánici do hor; neposílejte vojáky na smrt; neprovozujte jaderné elektrárny; neházejte atomovky; smiřte se se životem). A navíc zatraceně nudné - a to by měla být pro světového režiséra horší noční můra než uvedené, protože s tou se dá něco udělat. Závěrem Vám však chci, mistře, poděkovat za povídku Vrány, která mi umožnila on-line plnobarevnou procházku nádhernými obrazy malířského génia Van Gogha (http://www.youtube.com/watch?v=sJ90m9y4fx8&NR=1 ) a z mého pohledu tak vytáhla Váš film na krásné průměrné hodnocení. Trailer: http://www.youtube.com/watch?v=oTRw66CnWLI ()
K tejto, mimochodom, tak trochu nedotiahnutej "kurosawovke", by som normálne povedal, že v nej predovšetkým prevládali najprv - jednotlivé, zväčša, hypnotické a magické obrazy, a to ešte i za asistencie vizuálnej zložky z renomovanej, trikovej dielne - Industrial Light & Magic, a až následne potom, sa snáď na rad automaticky dostávali i filozofické dialógy s potrebnými replikami, ktorých zas ale nebolo toľko, ako zrovna v predchádzajúcich prípadoch, keď bývala forma a obsah = vskutku, na rovnakej úrovni, pričom by som tentoraz podotkol, že bohužiaľ, prvá časť zvíťazila nad tou druhou, vďaka čomu sa napokon vykryštalizovalo iba priemerné (z)hodnotenie, tohto kinematografického počinu z roku 1990, ktoré ale, mimoriadne zdôrazňujem, udeľujem práve tomuto ("najobľúbenejšiemu") režisérovi, zakaždým veľmi nerád, pritom sa mi to nestalo po prvýkrát, ale zase ani nie po veľakrát. • V podstate je celý zložený z ôsmich snových sekvencií, trvajúcich zhruba po 15 filmových minút na každý jeden sen, a prezentujúcich rôzne témy, a to konkrétne v podaní „zasnívaného” protagonistu v mladšom vydaní, a samozrejme, neskôr i v staršom vydaní, ktorí sú vlastne „alter egom” samotného Akiru Kurosawu. Áno, a taktiež majú všetky sny svoje mená, medzi vôbec najpozoruhodnejší, by som pravdepodobne zaradil - ten siedmy v poradí, ktorý je zároveň i ten úplne najdesivejší, aký si určite nielen ja dokážem osobne predstaviť, ktorý môže divákovi kľudne privodiť potenciálnu nočnú moru, a tak ho buď radšej celý vynechajte (proste, pretočte dopredu), alebo skrátka si ho pozrite oveľa skôr pred vašim spánkom, ktorý by tým pádom nemusel byť kompletne narušený? Možno iba preháňam, a nič vám to nakoniec neurobí. A dokonca v jednom z nich si tiež zahral i Martin Scorsese, ktorý má kľudnejší charakter, čo sa ale nedá prehlásiť o postave, ktorú stelesnil. PS : "Dedina vodných mlynov" (Neďaleko hlavného ťahu dediny stála obrovská skala a na jej vrchole boli vždy rezané kvety. Všetky deti, ktoré okolo neho prešli, nazbierali poľné kvety a položili ich na kameň. Keď som sa čudoval, prečo to urobili a spýtal som sa, deti povedali, že nevedia. Dozvedel som sa to neskôr tak, že som sa opýtal jedného zo starých mužov v dedine. V bitke pri Boshine pred sto rokmi niekto na tom mieste zomrel. Dedinčania ho zľutovali, pochovali ho, kameň položili na hrob a položili naň kvety. Kvety sa stali na dedine zvykom, ktorý deti udržiavali bez toho, aby vedeli prečo.) PS 2 : Hore uvedený režisér Iširó Honda - nerežíroval tri epizódy (sekvencie), keď sa ale najskôr jedná iba o mylnú predstavu, nakoľko tu pôsobil len, ako kreatívny konzultant filmu, no jeho tvorivý rukopis tu nemožno necítiť, ba práve naopak, myslím si, že hlavnému režisérovi, poskytol dostatok cenných rád, ako s nimi naložiť, keďže mali na mňa mimoriadne desivý účinok, najmä čo sa teda týka toho „Tunela” , a to ani nehovoriac o tej „sedmičke”, ktorá ma doslova k smrti vydesila! ()
Říkám si, co asi z těch obrazů vyzařujících z projektoru bylo skutečně prosněno a čemu z těch možných snů předcházely skutečné události, zažité zkušenosti, které temným či světlým vizím propůjčily barvy (a v tomto případě barvy vždy podmanivé, ať už nejpestřejší v deštivém lesním dnu nebo svinuté v hlubině sněžného víru)? Sen je dění nejdůvěrnější a – spolu s myšlenkou či obrazem, které první zablesknutí doprovázejí (a po nichž často zbývá jen dým, který i nadějné plamínky uhasí přeháňkou nespavosti), nejprchavější. Pojmenování těchto mikropovídek tak manifestuje jejich intimitu, vnitřní závažnost a nutnost jejich vyslovení, sdělení, a tedy vyjadřuje i hlubokou prožitost řešené klíčové otázky filmu – jak se má člověk chovat k přírodě i k bližnímu. Závěrečná návštěva ve vesnici vodních mlýnů pointuje toto tázání, ilustrované obrazy kácených sadů, devastované krajiny, atomových katastrof apod., odlišně orientovaným pohledem – ne k přírodě co vnějším okolnostem a podmínkám, ale k lidskému životu, který osvětluje jako bezhraničný (tělem a časem neomezený) fenomén, přirozeně zasahovaný, ba prostupovaný přírodou. Názornost předcházejících alegorií, která by mohla mylně přijít jako tendenční, přehnaná, ideologická, se novým, probuzeným hlediskem – prostým sou-bytím – zvýznamňuje jako lidské „rozkoukávání“, které si dosud nepřipouští vlastní totožnost se svým protějškem. Tak se v závěrečné povídce alegoricky rozkoukává chodec, aby se i jím nakonec stala příroda, a i on přiložil květinu na hrob své minulosti. PS: A ještě pár slov Emila Filly: „Člověk bude šťastný, když opět a opět bude moci splývati jeho podstata s podstatou světa, když víc pozná, že substancí všeho je svoboda v jejím nepřetržitém uzpůsobování jako jednoty. Člověk vůbec, a nynější zvláště, ve svém způsobu a hodnotě charakteru, jedinečnosti – ducha – chce klid, neměnitelnost, setrvačnost, a to i při nepřetržitém dění světa a vzdor tomu měnění a proudu. Ale klid je dosažitelný jen jako jednota, jednota jeho ducha s duchem světa: uskutečnitelná jednota v kontemplaci, v blaživém zažívání a nazírání svého klidu a dění světa. Člověk se nemusí vzdát svého požadavku po klidu, i třeba jako vzpoury proti měnitelnosti a dění světa – může plně zůstat člověkem, ale musí víc připustiti smysl světa v jeho konkrétnosti, jedinečnosti, jeho projevu jako charakteru, ducha – jeho cesty po svém dosahovat své svobody. Člověk by potřeboval nemíti tolik katastrof (ovšem nikoliv za cenu dezerce, klasicismu, lenosti), chce-li se státi trochu moudrým, jako je hvězda, pes a žížala. Nikoliv státi se hvězdou, psem a žížalou, ale státi se pomocí jich dokonalejším, celejším člověkem a vytrvaleji šťastnějším. Je třeba asi kladl nové otázky - tak začíná každá náprava - a o to jde. Nesmí připustit, aby tyto otázky kladl dnes jen rozum - neboť by byly nesmyslné, ale aby je kladla sama duše, celek člověka. Odpovědi od rozumu duše nemůže potřebovat.“ ()
Vzťah človeka s prírodou, ale ako aj samotné smerovanie ľudskej populácie, to všetko zachytáva táto zbierka snových segmentov. Od iniciačného, v ktorom chlapec vstupuje cez dúhovú klenbu do sveta snov nám režisér predkladá svoj náhľad na svet. Od viacerých alegórií na závažné témy v kombinácii s hravou imagináciou, prelievajúcu sa do zjavnej kritiky ľudského konania až po oslavu jednoduchého života - to všetko rámcované v širokej palete farebného nasnímania. Len škoda, že niektoré "sny" sú až príliš popisné (najmä posledný - z dediny vodných mlynov) a divákovi tak ostáva málo priestoru na vlastné hľadanie, alebo blúdenie. Záverečné položenie kytice na hrob - dojíma a alarmuje zároveň. Titulková sekvencia, kde na pozadí sledujeme tok vodnej hladiny, ako keby vypadla s Tarkovského snímok (napr. Solaris). ()
Prvé štyri poviedky sú esenciou čírej krásy (kam, pochopiteľne, patrí i estetika ošklivosti) postavenej na rozprávaní prostredníctvom obrazu, eliminácii hovoreného slova na nevyhnutné minimum a metaforickej skratke. Ak sa aj v poviedke Tunel (atmosférou evokujúcej hrôzostrašné a melancholické príbehy z čias americkej občianskej vojny z pera Ambrose Bierceho) hovorí o čosi viac, neprekáža to, keďže je evidentné, že nejde o jednoznačne uchopiteľný kus. V ďalších poviedkach Kurosawa rezignuje na mystickú atmosféru a exemplárne snové tajomstvo a servíruje čosi, čo by som si ja do svojho "denníka snov" nikdy nezapísal. Tam, kde sa nám dostáva informácií o účinkoch plutónia, stroncia a cézia a o prednostiach tradičného života na vidieku, tam sa nedá meditovať ako v zenbudhistickej záhrade s balvanmi a zvlneným štrkom. Koncepčná stratégia sa tu dramaticky mení a dáva vzniknúť schizofrenicky pôsobiacemu dielu. Kontemplatívne a hypnotické prvé štyri poviedky však zapôsobia tak intenzívne, že sila ich vízie poľahky zatieni irelevantné momenty. ()
Galerie (31)
Photo © Warner Bros.
Zajímavosti (8)
- Původně bylo příběhů jedenáct, ale kvůli časovému omezení jich zůstalo jen osm. (Terva)
- Už při psaní scénáře Akira Kurosawa chtěl, aby jeho osobu zahrál Martin Scorsese. (Terva)
- Natáčení probíhalo v japonských lokalitách Gotemba, Tokio, Abashiri nebo Yokohama. (Terva)
Reklama