Radko

Krimi príbehy zo života večne zarastených, kožene lesklých, kožou čpiacich motorkárov s arogantným správaním k fízlom i bežným civilistom ma vždy fascinovali. Zhruba tak, ako stará smradľavá kožená bunda vyhodená na smetisku. Ak sa k málo zaujímavej téme pridruží rovnako nevábny scenár, o podpriemernú televíznu záležitosť je starostlivo postarané.

Propaganda jag Brno a nie, že nie. Jasne, čo tu ševelia kolegovia, že pozor!: všetko na základe skutočných udalostí, je fakt. Ale rovnako dôležité je ako sa s takýmito faktami narába, a čo sa pri tom vynecháva. Jasne, ak zo spektra farieb udalostí sa vyberie jedna, hoci aj pravdivá, tak takouto farbou je potom natreté úplne všetko. Na základe existujúcich a zdokumentovaných zločinov čojaviem partizánov počas SNP (ktorých prvotná motivácia - poraziť kléronáckov - bola  a je ušľachtilá), by sa aj o tejto protináckovskej rebélii dal nakrútiť film. SNP by v ňom vyzeralo jak poľutovaniahodné boľševické sprisahanie proti legitímnej slovenskej vláde. A dnešní náckovia v slovenskom parlamente by si pri takomto filme úľavne zaonanovali, aby v závere svojho propaganda balastu obšľahli mohutnými výstrekmi tváre svojich hrdinov, uznávajúcich ten pravý a jediný Slovenský štát, pod vedením tučibombového farára, hajlujúceho v Banskej Bystrici pri vítaní nemeckých vojsk, čo prišli potlačiť bandu komunisticko-židovských grázlov.  Nuž a podobne Solncepjok. Ukazuje krutosť ukrajinskej domobrany, ktorá sa neštíti ničoho. Ale film je zameraný skôr na iné, než na ukázanie hrdlorezov made in Ukrajina, hoci i to je podstatné. No hlavné je ukázať iné: ono tí Ukrajinci sú podľa naratívu filmu takí vlastne mentálne nedovyvinutí Rusi, ktorí tancujú len tak, ako im prikáže vláda, dosadená po podozrivých násilnostiach na Majdane nie voľbami, ale "oranžovou  revolúciou". Jasné, že pri nej asistoval Západ a jej žoldnieri. Táto mafiánsko-liberálna grupa podľa filmu nahuckala mladých revolucionárov z námestí do Luhanska a Donecka, aby tam pod pláštikom dodržiavania poriadku rozbehla neľútostnú násilnú akciu voči civilistom. Nuž a ako to riešiť? jedine poslať z Ruska očapicovaných mužov jasného myslenia a velenia a vychovať tých nespratných pubertiakov, tak, aby sa v konečnom dôsledku zaradili bok po boku veľkého staršieho brata k jednotnému ruskému priestoru!

Vyšiel pomerne nedávno na Slovensku preklad knihy Rutgera Bregmana Ľudskosť s podnadpisom Optimistická história človeka. Autor sa v nej snaží pútavým jazykom ukázať, že každý človek je v základe dobrý. Nuž, program Súdna sieň ma už roky úspešne presviedča, že nie je asi vôbec rozhodujúce, či je človek od základu dobrý alebo zlý (odhliadnuc od potreby dôslednej definície týchto morálne-imperatívnych kategórií, pojmov). Podstatné je, že prevažná väčšina z nás sú pulzujúce balíčky emócií, ktoré parádne vybuchnú pri hocičom. A pri poukázaní na toto nepotrebuje TV JOJ žiadne sofistikované metódy. Stačia prosté ukážky súdneho priebehu a riešenia susedských či rodinných sporov, rozvodov, nárokov na čokoľvek. A sme doma. Ľudskosť ako na tanieri. Vymaľované. Len, ak je toto dôsledok optimistickej histórie ľudstva, ako to uvádza pán Rutger Bregnan v spomenutej knyhe, to teda tá história vyústila do parádne tragikomickej pointy.

Už som to písal viackrát a napíšem to znova: na mnohé Andy Warholove filmy zbytočné je strácať slová.  Namiesto komentára odporúčam radšej s čikuli priložiť k nosu handričku, a ak neholdujete fetu - tak napríklad: napísať o videnom malú básničku. Napríklad, že bloudžob bola nevídaná artovina dáka. O výraze mužskej tváre, keď mu kámo fajčí ftáka. A aby som nezabudol - aj spoilerisko je zrazu tu:  vyhulený mladík si po ukojení sám zahulí cigaretu. A čo by som ešte múdre dodal o tomto Warholovom "skvostnom" filmovom diele? Nuž, hádam len, to, že celé je to  pridlhé, nudné a čiernobiele.

Skôr než experiment to pôsobí ako nostalgické home video zo 40. rokov 20. storočia. Úvodná tretina je v znamení  pár trikov a záberov na tanečníkov, atlétov, či princeznú, snovo sa zjavujúcich hlavnému hrdinovi na streche bytového domu, aby napokon náhle zmizli, zakončujúc svoje telocvično/tanečno/herecké úkony na dne hlbokej domovej šachty. Druhá časť filmu je prechádzkou opusteným továrensko obytne zastavaným prostredím.  Celkový dojem je skôr matne nevýrazný.

V hmle sú tiene nejasné. V lome zas kosti ľudí: otrasné! Zabalené vo fólii boli mŕtvoly. A zdá sa, že ich zmiznutie nikoho moc nebolí. Čo boli zač? Nik nevie: tváre mali na sračky. Tak pomôžu - dnes veľmi šik tetovačky. Vytetované do názvu epizódy sa dostalo číslo. Stačí popýtať sa tatérov a odhalenie numera vyšlo! A aby cesta príhody k paralelnej realite dneška nebola úzka, vedzte milí čitatelia, že to numero na koži pochádza: ver-never: z Ruska! Rôzne verzie, Lazar i twisty v zábere: no hlava mi to moc nebere. A posledná veta asi ani Vám, čo ste epizódu nezreli, no odporúčam ju všetkým, čo sa zvyšok dňa pred jej kuknutím v rachote zedreli.

Pocta filmárovi Kurtovi Krenovi. Jeho štrukturalistické experimentálne krátke nemé filmy sú dodnes zdrojom hlbokého obdivu i rovnako vášnivého odporu. Názvom ide o poctu Krenovmu filmu 37/78: Tree again z roku 1978 (Kren si v názve každého zo svojich filmov označil najskôr poradové číslo filmu a za lomítkom skratku roku jeho vzniku). A nejde o nič vznešenejšie, mechanickejšie a technickejšie ako o vlak. Okná na vozňoch vlaku, okienka filmového pásu, stačí vnímať pocitmi experimentálnu krásu. Inverzný čb obraz, veľká filmová lúpež, príjazd vlaku, nacistická helma, chlapec na trojkolke, jazdci prepadávajúci vlak, mechanizácia spoločnosti. Zvuky mašín, okolia. Tunel. Záver prezrádzať nebudem. Pri sledovaní prišla na myseľ nedávno začutá, či čítaná veta: "Pokrok nevadí, nemám rád vývoj.".

Hlavohovoriaca nuda, ktorá divákovi vysvetľuje, že polosvet vekslákov sa rovná akýsi Mrázek. Mafoš, čo ho odjebali iní mafoši, či ekonomickí alebo politickí, to je jedno. Nuž a porovnanie s Kuciakom je ale že úplne mimo. Kuciak bol novinár, nie mafián. Ak, tak sedí porovnanie so zavraždeným ministrom Duckým, ktorého zastrelenie do hlavy pred poštovými schránkami v jeho paneláku sa tiež dodnes nepodarilo objasniť. Nuž a keď už porovnávam, spracovanie prípadu Duckého vraždy slovenskými tvorcami bolo asi 100x výživnejšie a informačne hodnotnejšie, ako toto: "jako jó, jednou snad..."

Najlepšia scéna je tá okrajová: dvaja stredoškoláci nad mestom sa opájajú výhľadom nad mestom. Tento zážitok umocňuje zásmrtok, kvôli ktorému sem došli. Nadýchať sa a zároveň opojiť toxických výparov večne horiaceho podložia (skládky?). Ropáci jak vyšitý. Nuž a vďaka tomu, že okrem tohto, už ostatné zaujalo len tak trochen, je to priemer jak vy šíti.

Režisér Richard Kern v 80.  a 90. rokoch vytvoril sériu undergroundových filmov, provokatívne a cielene sa vymedzujúcich voči politike reaganovského mainstreamu. Neskôr sám do reklamno fotobrandže  - teda do sveta interesujúceho mladých i prestarnutých bohatých snobov - dobrovoľne vplával. Veľká skupina solídne zabezpečených mužov chová milostný obdiv k dievčatám v rozmedzí zhruba od 13-25 rokov. Nuž a práve na tento segment sa Kern aj v F. F. P. sústredí. Vydal komerčne úspešné knihy - fotoalbumy, obsahujúce stá teenagerských celo, či polonahartých foto. Občas k foteniu prifarí kratučké video. Tentoraz ním vzdáva hold ženským nohám. Niektorí fetišisti spodných dámskych končatín to istoiste privítajú. Nie je to žiadna provokácia, už dávno žiadny underground. Provokatívna rocková hudba sa tiež vytratila. Ostal vyberaný ružový  popkraťas pre zazobaných snobov so sofistikovane (lebo netrestne) pedofilným vkusom.