Poslední recenze (122)
Rebel Moon: Druhá část – Jizvonoška (2024)
Mám Zacka Snydera rada, ale toto bolo už aj na mňa veľa... Nemôžem povedať, že by som sa nebavila, ale asi trochu inak, ako bol úmysel. Mne tie spomaľovačky nijak extra nevadia, zvládla by som aj milión krát opakovaný motív postáv, ale predstava, že posádka imperiálnej vesmírnej lode umrie od hladu, keď nebude mať na palube vrecia s obilím ? To je taký bizár, až je to vtipné. A keď prišlo k “warpovému” pohonu na uhlie, nezadržateľne mi vyhŕkli slzy smiechu. Trochu podozrievam Snydera, že sa inšpiroval Edom Woodom.
Duna: Část druhá (2024)
Už týždeň rozmýšľam, čo napísať k Dune II. Všeky superlatívy už boli spomenuté a opakovanie nie je veľmi objavné... Keď som sa spýtala priateľa na rozbor, povedal mi, že film to bol dobrý, ale v skutočnosti trpí tak častou infantilitou dnešnej kinematografie. Oponovala som myšlienkou príbehu a ultra kvalitným spracovaním ( len vypichnem: levitujúce postavy, červy, zaujímavý „ohňostroj“, kvalitné súboje, krásne scenérie ). Stále trvám na tom, že sa jedná o čistokrvný päť hviezdičkový zážitok. Avšak istú dávku detinskosti naozaj Dune nie je možné uprieť. Neviem, či je to dané žánrom, alebo dobou, kedy bola napísaná, ale myslím si, že svojim spôsobom je to vlastne klad a nie zápor. Rozprávky a dvorní šašovia neslúžia napriek prvému dojmu len zábave, ale sú nositeľmi spoločenského odhaľovania a morálneho kompasu. Platí to naprieč časom.
Temný případ - Noční krajina (2024) (série)
Názorná ukážka, ako mať všetky parametre na kvalitnú sériu a utopiť to v klišé, plytkosti a "vďaka" scenáru aj spraviť z dobrých hercov prehrávajúce trápenie. Režijne ťažko nezvládnuté. Zachraňovala to aljašsko ( islandská ) atmosféra, začiatok seriálu, ktorý načrtol pomerne zaujímavú zápletku ( aby ju v závere úplne pokazil ) a účasť Christophera Ecclestona. Ten posledný bod je čiste subjektívny a súvisí s istým Doctorom Who.
Poslední deníček (10)
Galéria plná jedla.
Myslela som si, že do galérii sa chodí kvôli umeniu. V poslednej dobe si však niektorí aktivisti tieto priestory zamieňajú s jedálňou. Polievky, zemiakové kaše a iné gastronomické kúsky končia na dielach starých majstrov. A ja premýšľam, o čo im vlastne ide.
Chápem strach a frustráciu z ekologických problémov. Dokonca aj potrebu na ne upozorňovať. Lenže obliať obraz ? Výsledným efektom je jeden deň pozornosti v médiách a na ďalší deň si už nikto na nich nespomenie ( teda, okrem reštaurátorov a to určite nie v kontexte s ekológiou … ).
Že svet má ekologický problém je už asi jasné každému, ale obliaty obraz nezachráni ani dažďový prales, ani flóru a faunu, ani topiace sa ľadovce. To môžu len konkrétny ľudia a konkrétne kroky, nie abstraktné výkriky. Takéto aktivity zaváňajú neúctou a jediné, čo z nich vzíde je, že aj ľudia, ktorí by za normálnych okolností stáli na strane aktivistov, zaujmú odsudzujúci postoj. Pokiaľ chcú naozaj pomôcť, musia ponúknuť konkrétne riešenia, východiská a presné pomenovanie.
Kľudne aj v galérií, na autosalóne, na módnej prehliadke, ale kultivovane a zmysluplne. Pretože to, že chceme ochrániť planétu neznamená, že musíme obetovať civilizovanosť.