0verseer

”Any trouble, boy?” “No, old man. Thought I was having trouble with my adding. It's all right now.“ Druhý film Leoneho dolárovej trilógie sa kvalitatívne posunul rok po A Fistful of Dollars o niečo vyššie, najmä vďaka dobre vyváženej ústrednej trojici Volonté - Van Cleef - Eastwood a skvelému hudobnému podmazu. Maestro Morricone tu pochytil vskutku veľkú formu. Na dnešné pomery celkom prekvapí pomerne nízke množstvo (ne)použitej umelej krvi, v porovnaní s takým Tarantinovým Djangom je to úplne opačný extrém. S teatrálnymi pádmi po zastrelení tak pôsobí dnes miestami už trochu naivne či “soft”, napriek tomu je to bezosporu dobre odvedený kus filmariny a klasika.

“Looks very... fully functioning.” “Is that really the best you can do?” “Sorry, I've never been very good with them.” “Babies?” “Humans.“ Už v závere poslednej série som písal, že kombinácia Mary-tajný agent mi zrovna nesadla. No a štvrtá séria odštartovala epizódou, ktorá sa opäť celá točila okolo tejto postavy a jej minulosti. Dejovo zatiaľ asi najslabší Sherlock. Niekoľkokrát som sa dokonca pristihol pri kontrole časomiery v snahe zistiť, kedy už konečne bude koniec. Nebyť tradičnej nádielky humoru a žiaľom trpiaceho Watsona v závere, z ktorého bolestného vrčania šli poriadné zimomriavky, možno by to ani nebolo ani na 3...

Za mňa najlepší Četník.

”I'm not a psychopath, Anderson. I'm a high-functioning sociopath. Do your research.” Sherlock Holmes v súčasnom Londýne miesto toho viktoriánskeho? Môže táto kombinácia vôbec fungovať? Môže! Najmä vďaka skvelej voľbe pri obsadení Benedicta Cumberbatcha, ktorému úloha tohto geniálneho detektíva sadla ako riť na šerbeľ a do kapsy v tomto ohľade pokojne strčí aj samotného RDJ. Sympaťák Martin Freeman ako doktor Watson len podtrhuje šťastnú castingovú ruku tvorcov tejto sviežej adaptácie najznámejšieho diela Arthura Conan Doyle. Jediné mínus skvelého scenáru s množstvom vtipných dialógov plných suchého britského humoru ide na vrub tomu, že sme sa nedozvedeli, či mal Sherlock v záverečnej hre s pilulkami pravdu alebo nie. Inak dokonalosť...

Slabota a nuda. Vtipné momety by sa tentokrát dali spočítať na prstoch jednej ruky. Tanečnú scénku by som zaradil medzi to najstupidnejšie, čo sa vo filmoch objavilo. Mám ďalej pokračovať? Asi bude lepšie ďalej napísať len toľko, že Četník sa na cestu do New Yorku vôbec nemal radšej vydať...

”You will be investigating thieves, misers, bullies. The most detestable collection of people that you will ever meet - my family.” Kto závaha nežere. A Fincher zaváhal celkom dosť, pretože film podľa rovnakej predlohy natočili Švédi 2 roky pred ním. A čuduj sa svete oba sú asi tak z 90% úplne rovnaké. Len sa tu promenádujú o niečo známejšie ksichty, je to o niečo explicitnejšie a vďaka režisérskemu dotyku Finchera pôsobí hollywoodský mladší bráško oproti švédskemu o niečo vyladenejšie. Zbytočne nenaťahovaný záver sa mi zase na druhú stranu páčil v skoršom snímku viac. Najväčší problém tohto počinu teda ostáva prakticky nulová prídatná hodnota v prípade, že už predtým divák videl rovnomenný film z roku 2009. Preto musím s hodnotením ísť na tri, napriek tomu že je to predsalen o niečo lepší film(či remake?) škandinávsko-nemeckého snímku (či predlohy?)...

Ako decko som všetky časti Četníka najmä vďaka nezabudnuteľnému komikovi Louis de Funès-ovi geniálne dabovaným Františkom Filipovským priam žral. Prvú a podľa mnohých najlepšiu časť stále vnímam ako celkom slušnú komédiu, pobaviť však s odstupom času dokázala na prekvapenie omnoho menej ako som očakával. Ako komisár Juve ma v uletenejšom Fantomasovi baví aj teraz (možno aj kvôli väčšej nostalgii) predsalen o niečo viac ako Cruchot...

Panic Room je dobrý thriller. Nič viac, nič menej. Je to film, ktorý si človek pozrie raz a (ani napriek krásnemu dekoltu Jodie Foster;) necíti potrebu vidieť ho znova. To je zrejme najväčšie sklamanie, ktoré vám film “directed by David Fincher” môže pripraviť. Očakávania po snímkoch ako Seven, The Game a Fight Club boli pochopiteľne vysoké, avšak Panic Room nie je žiaľ ničím viac ako spomínaným dobrým filmom na jedno pozretie. Výraznejšie totiž dokáže prekvapiť za celý čas len jediný raz, keď scénu opustí znedazdajky jeden z lupičov a to je na skoro 2 hodinový film od Finchera pomerne málo. Dokonca ani na záver si David nič šokujúce neprichystal, preto mierne nadpriemerných 7/10.

”They're right about you. You're a bloody psychopath. “High-functioning sociopath. With your number.”

”Jesus, Sherlock, she loves you” “Yes. Like I said - human error.” Seriál Sherlock pozostáva z dvoch druhov epizód. Prvá skupina sú epizódy, pri ktorých sa autori držia v rámci možností pri zemi a Sherlock rieši dômyselné prípady, ktoré majú hlavu a pätu. Viď. skvelá predchádzajúca epizóda. Druhú skupinu tvoria epizódy, kde sa plne upúšťa uzda fantázií a robí sa všetko preto, aby bol divák čo najčastejšie pri sledovaní šokovaný, nutno dodať veľakrát samoúčelne. Toto bolo epizóda z kategórie číslo dva. Oceňujem skvele napísané dialógy, suchý britský humor snáď nikdy neomrzí a okrem Sherlocka ho tentokrát veľmi obratne vie využívať aj jeho nový protivník Magnussen. Čo sa mi nepáči je !spoiler alert! totálna prestavba postavy Mary Watson. Urobiť z nej nájomného vraha? Pýtam sa, prečo?! To bol ukážkový príklad spomínaného zbytočného samoúčelného dejového zaúzlenia. !koniec spoileru! Celkovo teda z tejto epizódy prevažujú skôr zmiešané pocity, preto “len” priemerné hodnotenie. Howgh.