Nábřeží mlh

Mlha je hustá tak, že by se dala krájet, ale není to rybníček Brčálník, co se za ní skrývá v přístavu Le Havre. Je to užírající pesimismus, ale i brána do širého moře, která naskýtá možný únik z tristního života. Většina dějových pozadí zůstala úmyslně nevyjasněna, aby nechala prostor divákově představivosti a zaměřila jeho pozornost jinam. Carné si dal záležet zejména na přesné charakterizaci postav a scénické atmosféry. Spolu s Prévertovými trefnými dialogy je Le quai des brumes velmi dobrá, evropská noirovka. (21.10.2011)

Ani moje druhé stretnutie s tandemom Carné-Gabin ma príliš neoslovilo. Podobne ako v Deň začína, aj tu je slabší príbeh so skvelým Gabinom. Dialógy sa tiež nechytajú na tie kvalitnejšie americké noiry, väčšinou je to len také plácanie o ničom. A postava miestneho grázlika Luciena bola dosť nevydarená. Pôsobí ako najväčší boss v meste, ktorý neváha odstreliť každého, kto mu skríži cestu a potom mu vojačik Gabin len tak nafackuje a on sa ide rozplakať, miesto toho, aby vytiahol búchačku (keď už sa nemôže spoľahnúť na svoje svaly a dvoch kamošov) a na mieste ho poslal voňať fialky odspodu. (09.11.2018)

Mám rád filmy v ktorých je dážď, v ktorých je hmla a ktorých príbehy sa odohrávajú prevažne v noci. Vtedy je všetko tajomné, mystické a má to tú správnu atmosféru. Nábrežie hmiel je typickým filmom poetického realizmu. Romantická zápletka, ktorá podlieha vplyvu fatalizmu, ktorý je vo filme prítomný hneď od začiatku, ale ja napriek tomu, alebo možno vďaka tomu sa film stáva pútavejším. Obsahuje scény, ktoré sa vyznačujú krásnou obrazotvornosťou a s ktorých cítiť nový, zaujímavejší svet, poznačení vplyvom poznaného a reality. Jean Gabin vytvoril skvelého, uveriteľného ani drsného ale ani cintľavého protagonistu, ktorému držíte palce, rozumiete jeho trápeniu a tajne dúfate, že sa nakoniec všetko zlé na dobre obráti. Jedna scéna strieda druhú a aj keď sa nejedná o žiadny dynamický príbeh, dokonca vo filme nie sú ani výraznejšie akčné scény, má film osobité čaro, ktoré ho radí k veľmi štylistický pútavým filmom. Carné spolu z Prévetom vytvorili naozaj skvelý film, s presahom ľudskosti, ktorý ani v súčastnosti nestráca nič zo svojej výpovednej sily. (13.04.2011)

JEAN GABIN,tohoto francúzskeho velikána si dovolím prirovnať k TRACYMU/BOGARTOVI,jeho herecká partnerka mi zase pripomínala krásavicu INGRID BERGMAN,taká francúzska CASABLANCA?Neviem,asi preháňam,skôr použijem iné profesionálnejšie filmové termíny:Poetický Realizmus,kde dominuje atmosféra únavy zo života... Gabin ako armádny dezertér prichádza do Le Havru,kde spoznáva krásnu ženu Nelly,do ktorej sa zamiluje,ale popritom musí vyriešiť svoje vnútorné problémy...Nebude mať pokoj. Režisér Carné pracuje tak intenzívne s atmosférou,že postavy vo filme sa nachádzajú v citovom rozpoložení,sú takpovediac na samom životnom dne,zoberú sa a odídu zo sveta po svojom,skrátka Jean po príchode do prístavu je totálne švorc,potrebuje civilné šaty,v tom jeden maliar Michele mu ich svojským spôsobom zanechá...Ja som bol tak ponorený do deja,že som si neuvedomoval čoraz hlbšie smutnejšie zaobchádzanie s postavami,ktoré sú zväčša pesimistické,optimizmu tu nie je bohviekoľko... Charakterizovať sa dá aj tak,že ide o predzvesť amerického filmu noir. Extrémne smutný film o dvojici ľudí,ktorým do cesty vojde nepriazeň osudu,s ktorým sa popasovať je nemožné,ja som si skrátka od začiatku myslel,že Gabin z prístavu neodíde,i keď sa mu to skoro podarilo... (27.09.2014)

Postava Jeana ( Jean Gabin ) je výborným spôsobom stvárnená drobnokresba pesimizmu. Vojenský zbeh je konfrontovaný so svojráznymi postavičkami nábrežia, hlavne mladou dievčinou, do ktorej sa zamiluje. Divák by očakával, že opätovaná láska bude na príťaž jeho plánom, opak je pravdou. Marcel Carné mnohokrát dostával svoje postavy pred neriešiteľné problémy a ak už aj mali pocit, že ich vyriešili, napokon bolo všetko inak. (09.04.2010)