Sedm let v Tibetu

Director´s cut 3,5*/5... Ťažko sa rozhodovať pre hodnotenie, na jednej strane dokumentaristické zábery Tibetu sú úžasné, klobúk dole pred náročnosťou výpravy, nenudil som sa ani chvíľku hoci stopáž nebola najkratšia. Ale keď budem chcieť vidieť dokument pozriem si Pavla Barabáša, ktorý Tibet dokonale zmapoval a priniesol pútavé obrázky a pútavý text. Hneď na úvod musím povedať, že Brad Pitt je v mojich očiach naozaj dobrý herec, ale tu podal asi najslabší herecký výkon a jednoducho sa mi s tým svojim "takmervždykrásnym" účesom sem veľmi nehodil...Ako už bolo spomenuté, jeho prerod z civilizovaného chlapíka na "tibeťana" nebol veľmi dôveryhodný, zvlášť keď po "hladovke" mal telo vypracované skoro ako "zdegenerovaný matematik" Russell Crowe v Čistej Duši (čo bolo rovnako nedôveryhodné)... Filmu chýba viac hĺbky a psychológie, hoci film nie je vonkoncom chladný! Každopádne vzťah Dalajlámu (skvelý herecký výkon!) a Harrera je zaujímavý, ako v podstate aj celý film..Ale viac svojim prostredím a kontextom, ako samotnými kinematografickými kvalitami...Škoda, pretože Annaud si vyberá fest zaujímavé námety. (04.06.2009)

Film sa tvári ako životopisný film rakúskeho horolezca Heidricha Harrera, ale skutočnosť je trocha iná. Film nám ukazuje zakázané mesto a čiastočne niečo zo života 14. tibetského dalajlámu vlastným menom Džampal Ngawang Lozang Ješe Tändzin Gjamccho. Ja sa budem držať predsa len osobou Harrera. Na plátne nám ho predstavujú ako apolitického športovca, ktorý sa nešťastnou náhodou ocitol v britskom zajatí spolu s ďalšími členmi nemeckej výpravy na Nanga Parbat. V skutočnosti do zajatia Briti zobrali skupinu fanatických nacistov, príslušníkov SS, ktorých do Himalájí okrem túžby zdolať vrchol hory viedli aj rasistické dôvody. Dostali od Hitlera úlohu pátrať po germánskych koreňoch v tamojších horských národoch a potvrdiť tak teóriu o árijskej rase nadľudí. Heidrich Harrera sa do povedomia Nemecka dostal vynikajúcim športovým výsledkom keď 24. júla 1938 zliezol severnú stenu Eigeru North Face vo Švajčiarsku (Stenu smrti). Za tento úspech ho prijal osobne Hitler 27. júla 1938 v Breslau (Wroclaw) na otvorení Nemeckej gymnastickej a športovej oslave pred 150 tisíc ľuďmi. Toto športové podujatie sa konalo na štadióne Hermana Goeringa. Tu Harrera poďakoval Hitlerovi slovami „Porazili sme severnú stenu Eigeru a jeho vrchol sme dosiahli, aby sme mohli dôjsť až k nášmu führerovi,“ Ako odmenou pre neho bola účasť v 5. horolezeckej expedícii na Nanga Parbat (štyri predchádzajúce 1932,1934,1937 a 1938 boli neúspešné). Tejto expedícii sa zúčastnil už ako SS-oberscharführer (od roku 1933 bol členom nacistických oddielov SA, v roku 1938 po Rakúskom anšluse vstúpil do NSDAP a oddielov SS s číslom 73896). Všetci účastníci expedície boli vybraní na základe prísnych politických kritérií. Pod Nanga Parbat prišli v roku 1939 a po neúspechoch na severnej stene mala nájsť možnosti výstupu západnou stenou. To sa im aj podarilo (dnes je to známa Kinshofferova cesta), ale z dôvodu veľmi strmých stien a nestabilnému počasiu sa ďalšiemu výstupu vyhli. Pri návratu do Nemecka v Karáči (prístav v Pakistane, ktorý bol súčasťou britskej Indie) celý tým zatkli a internovali 3.9.1939 v zajateckom tábore Ahmednagare pri Bombaji (Veľká Británia vyhlásila Nemecku vojnu a tak všetci nepriateľskí cudzinci na britskej pôde boli vojnoví zajatci). Neskôr ich previezli do Dehradunu kde bolo ďalších niekoľko tisíc nepriateľských cudzincov. Pre prípadný útek si zvolili Tibet s konečnou métou japonskej fronty v Barme alebo Číne. Útek do Tibetu na viacej pokusov sa mu podaril a skutočne bol učiteľom 14. tibetského dalajlámu. V akej podobe archívy „Zakázaného mesta“ nezverejnia asi nikdy. Mojou snahou bolo uvoľniť a spresniť životopisné omyly rakúskeho horolezca Heidricha Harrera. (06.03.2019)

Zaujímavý a veľmi dobre zahraný príbeh z nádherného Tibetu - proste pastva pre oko. Je to príbeh, ktorý zaujme hĺbkou myšlienok a ukáže vám, že už len jednoduchým chcením niečo dokázať, sa búrajú steny nepriateľstva a buduje sa niečo pevné, čo zostáva naveky. Film Sedem rokov v Tibete je ozajstnou ukážkou toho, čo človek dokáže. (10.12.2012)

Trochu tendenční film o nádherném a stále ještě mystickém světě vysokohorského Tibetu a jednom mladém Rakušanovi (na Heinricha Harrera ale po uvedení filmu prasklo, že byl v mládí nacista a vše asi bylo trochu jinak, než jak to líčí tenhle životopisně se tvářící film). Každopádně některé pasáže snímku jsou vysloveně povedené - obsazení Tibetu čínskou lidově-demokratickou armádou, Dalajláma nevěřícně osahávající Harrerovy plavé vlasy či Dalajlámovo opojení světem filmu... Není to tak silné a autentické jako některé jiné filmy s obdobnou tématikou týkající se Dalajlámy, Tibetu či jeho anexe, ale i tak se jedná o nadprůměrné filmové dílo... (svůj možný potenciál ale využil jen tak na 75 %, Jean - Jacques Annaud natočil již mnohem lepší a hlubší filmy...viz Jméno růže či Boj o oheň...) (27.09.2007)

Filmy o skutočných udalostiach mávajú väčšinou jedinečnú atmosféru, tento nevynímajúc. Brad Pitt v čase, keď ho milovali ženy z celého sveta a duchovný príbeh, ktorý dáva veľa možností zamyslieť sa nad podsunutými témami. Film je síce dlhý, ale krásny. Príroda, stvárnenie Tibetu a celková atmosféra, ktorá má niečo do seba. Iste existujú rôzne filmy z horolezeckého prostredia, z prostredia Tibetu, či Číny, ale tento ma upútal už dávno a je akýsi vnútorne bohatý a to oceňujem. (13.09.2012)