Každý týždeň sedem dní

Prekvapivo príjemný a značne pôsobivý príspevok do (česko)slovenskej novej vlny, Grečner je občas síce trochu priveľmi doslovný, nasilu avantgardný, neohrabane dávajúci hold svojim Hirošimským vzorom, ale - nádejných študentov a tým pádom i svoje postavy však má rád, je k ním pozorný, je nepochybne odvážny a ako s húževnatým plamienkom jemne páliacim socialistický realizmus s ním nejde nesympatizovať. 3,5* (13.10.2018)

Kedysi mi mama rozprávala o svojom dospievaní v 60. rokoch. Urobil som si o nich predstavu veľmi podobnú atmosfére Grečnerovej snímky. O strachu z atómovej bomby však nepadlo ani slovo. Formálne veľmi zaujímavý film bez klasickej naratívnej štruktúry hodný analytického rozboru. On sa však už dnes ako klasický kinematografický zážitok brať nedá, nakoniec sa však začne pomaly dostávať pod kožu ako čierny dážď atómovej bomby. Že existujú aj dodnes plnohodnotnejšie zážitky tohto hnutia dokazuje napríklad Slnko v sieti. Nehovoriac o inšpiračnom zdroji, Hirošime, mojej láske.70%. (15.10.2014)

Film jako celek jsem nepochopil. Nosnou myšlenkou mělo být připomenutí výbuchu v Hirošimě a Nagasaki. Celým dílem se prolíná četba z jakési novely o výbuchu v Hirošimě. V době, kdy díky úsilí socialistických států docházelo k uvolňování mezinárodního napětí, stále hrozilo nebezpečí, že někdo zmáčkne onen osudný knoflík. Je tomu ostatně i dnes. Žádnou souvislost s plánem na rozmístění nukleárních hlavic na Kubě bych v tom neviděl, USA vždy tyto hlavice měly na dosah socialistických států. Skupina studentů - medici, sochaři, technici, astronomové - žijí svými radostmi s láskami skutečnými či pouhými flirty, ale i starostmi z vykonání zkoušky. A co ta první vteřina po výbuchu? Ta přece rozhoduje, protože po ní už zpravidla stejně nic není. - No, ale na víc než jednu hvězdičku to prostě není. (10.09.2016)

Do filmu som išiel s tým, že to bude ďalší z psychologických filmov, ktorým chce režisér odradiť diváka od sledovania. Úvodné titulky s nepríjemnými pazvukmi také aj boli, ale nasledoval celkom normálny film s dejom, prirodzenými dialógmi a zábavnými príbehmi. Film má byť asi aj upozornením na jadrové nebezpečenstvo, tá forma s výbuchmi a prerozprávaním následkov mohla byť na šesťdesiate roky fajn, len to trochu nešlo dokopy s príbehmi študentov. A keby som všetko pochopil, možno by som to dokopy spojil. Snáď inokedy. Hudba vo filme je hrozná, samozrejme len tá originálna, Beatles je fajn, ale kamera, tie pohľady dookola sú výborné, to som sa cítil ako priamy účastník príbehu. –––– Vieš prečo prednášam starcom o rádioaktívnej smrti? Aby som mal za čo chlastať. –––– Povedz: Tu sa šašo suš. Pojašený šašo straší v Šariši. (10.09.2016)

Študentský život a hrozba atómových bômb. Uvedené prepojenie vyplynulo zrejme z permanentného ohrozenia v časoch studenej vojny, zosilneného aférou s rozmiestnením jadrových hlavíc na Kube v r. 1962, dotýkajúcej sa väčšiny spoločnosti. Spájať mladosť s Hirošimou a k tomu oslím mostíkom pridať osobne preciťovanú bolesť II. svetovej nevyznelo presvedčivo. Ľahkomyselné, bezprostrednou skúsenosťou žijúce študentské mysle sa totiž nezlučujú s rádioaktívnou záťažou. Mimo tohto umelého konštruktu obsahuje film sympatický pokus ukázať partnerské prelietavanie a hľadanie autentického sebapotvrdenia(umeleckou tvorbou, prednáškami) formou, vzdialenou dovtedy panujúcemu realizmu v slovenskom filme. Rozšantený tanec jive ako séria fotografií, strihy chvíľ, trávených v uliciach, vystihujúce študentskú túžbu obsiahnuť celé mesto, kamerové nadhľady a progresívna industriálna hudba Iľju Zeljenku, poukazujúca na technologický pokrok a strojovosť patrili ku kladom filmu, ktorý ako celok patrí k odvážnym, no nepríliš presvedčivým pokusom slovenskej novej filmovej vlny. 50%. (13.02.2008)