Každý týždeň sedem dní

Film jako celek jsem nepochopil. Nosnou myšlenkou mělo být připomenutí výbuchu v Hirošimě a Nagasaki. Celým dílem se prolíná četba z jakési novely o výbuchu v Hirošimě. V době, kdy díky úsilí socialistických států docházelo k uvolňování mezinárodního napětí, stále hrozilo nebezpečí, že někdo zmáčkne onen osudný knoflík. Je tomu ostatně i dnes. Žádnou souvislost s plánem na rozmístění nukleárních hlavic na Kubě bych v tom neviděl, USA vždy tyto hlavice měly na dosah socialistických států. Skupina studentů - medici, sochaři, technici, astronomové - žijí svými radostmi s láskami skutečnými či pouhými flirty, ale i starostmi z vykonání zkoušky. A co ta první vteřina po výbuchu? Ta přece rozhoduje, protože po ní už zpravidla stejně nic není. - No, ale na víc než jednu hvězdičku to prostě není. (10.09.2016)

Kedysi mi mama rozprávala o svojom dospievaní v 60. rokoch. Urobil som si o nich predstavu veľmi podobnú atmosfére Grečnerovej snímky. O strachu z atómovej bomby však nepadlo ani slovo. Formálne veľmi zaujímavý film bez klasickej naratívnej štruktúry hodný analytického rozboru. On sa však už dnes ako klasický kinematografický zážitok brať nedá, nakoniec sa však začne pomaly dostávať pod kožu ako čierny dážď atómovej bomby. Že existujú aj dodnes plnohodnotnejšie zážitky tohto hnutia dokazuje napríklad Slnko v sieti. Nehovoriac o inšpiračnom zdroji, Hirošime, mojej láske.70%. (15.10.2014)

Študentský život a hrozba atómových bômb. Uvedené prepojenie vyplynulo zrejme z permanentného ohrozenia v časoch studenej vojny, zosilneného aférou s rozmiestnením jadrových hlavíc na Kube v r. 1962, dotýkajúcej sa väčšiny spoločnosti. Spájať mladosť s Hirošimou a k tomu oslím mostíkom pridať osobne preciťovanú bolesť II. svetovej nevyznelo presvedčivo. Ľahkomyselné, bezprostrednou skúsenosťou žijúce študentské mysle sa totiž nezlučujú s rádioaktívnou záťažou. Mimo tohto umelého konštruktu obsahuje film sympatický pokus ukázať partnerské prelietavanie a hľadanie autentického sebapotvrdenia(umeleckou tvorbou, prednáškami) formou, vzdialenou dovtedy panujúcemu realizmu v slovenskom filme. Rozšantený tanec jive ako séria fotografií, strihy chvíľ, trávených v uliciach, vystihujúce študentskú túžbu obsiahnuť celé mesto, kamerové nadhľady a progresívna industriálna hudba Iľju Zeljenku, poukazujúca na technologický pokrok a strojovosť patrili ku kladom filmu, ktorý ako celok patrí k odvážnym, no nepríliš presvedčivým pokusom slovenskej novej filmovej vlny. 50%. (13.02.2008)

Prekvapivo príjemný a značne pôsobivý príspevok do (česko)slovenskej novej vlny, Grečner je občas síce trochu priveľmi doslovný, nasilu avantgardný, neohrabane dávajúci hold svojim Hirošimským vzorom, ale - nádejných študentov a tým pádom i svoje postavy však má rád, je k ním pozorný, je nepochybne odvážny a ako s húževnatým plamienkom jemne páliacim socialistický realizmus s ním nejde nesympatizovať. 3,5* (13.10.2018)

Naratív filmu je vystavaný na kontrastoch nie na priamom konflikte. Hedonizmus je dávaný do kontrastu s najničivejšou udalosťou 2. svetovej vojny, ale aj cynické hochštaplerstvo s mierne naivným idealizmom. Vzniká tak celkom zaujímavý pohľad na bezstarostný život umelcov bohémov, aj keď ozvláštnenie cez Hirošimu pôsobí trochu extrémne. Vďaka nej však zrazu pôsobia problémy týchto mladých pomerne plytko a nezaujímavo, dráma Horišimy je neporovnateľne silnejšia a oproti nej pôsobí život umelcov až nedramaticky a príliš subtílne. Asi preto na mňa film nefungoval ako mal. Zaujímavé je, že v podstate rovnaký nápad napadol o 40 rokov neskôr Cuaróna v Mexickej jazde, kde je hedonizmus mladých chlapcov vydávajúcich sa na cestu za slasťou dávaný do kontrastu so smrťou robotníkov atď., ale tam to zrazu funguje, hlavne asi preto, že sa obmedzil na jednu krajinu a nesnaží sa byť až tak globálny. (13.04.2018)