mclenin

"The source of all creation...good and evil...the source of all is you." Každý si je šťastia svojho strojcom, tvorcom, sám sebe pánom - masterom. Otázne je ako sa s tým vyrovná človek zasiahnutý hlbokým traumatickým zážitkom, ktorý nevidí cestu vpred a jeho jedinými spoločníkmi sú dezilúzia, márnosť a prázdnota. Vtedy mu môže byť útočiskom imaginárny "master" - drogy, alkohol, sex. Je to len únik alebo hľadanie nádeje a smerovania? Existuje vôbec nejaká nádej? S tým všetkým nás konfrontuje P.T. Anderson vo svojom naturalistickom snímku s komornou atmosférou skrz postavu Freddieho. Ten sa nachádza v pozícii, ktorá by sa dala prirovnať autorom stratenej generácie - postihnutý hrôzami vojny sa snaží zaradiť do bežného stereotypu každodenného života, no nedarí sa mu to, neustále podlieha alkoholickým excesom, erotickým predstavám a návalom agresie. Pomocnú ruku mu podáva až vodca "sekty", charizmatický Lancaster Dodd, a prostredníctvom regresnej terapie mu poodhalí, že zatiaľ nie je nič stratené. Pomedzi to je dej pretkaný opakujúcim sa motívom rozbrázdeného mora symbolizujúceho cestu vpred, snahu o nájdenie správneho kurzu ale aj cestu životom, cestu medzi životmi a v neposlednom rade aj nepokoj, zmätenosť a chaos. Snímok sa hodnotí pomerne náročne, pretože neposkytuje žiaden pevný záchytný bod. Postráda klasickú štrukturalizáciu na úvod, jadro a záver, miesto toho je to len akýsi vhľad do života, in medias res, ktorý nedáva odpovede, nevysvetľuje, nehodnotí, len ukazuje a reflektuje jednu životnú etapu hlavného hrdinu. Dej plynie ťažkopádne, cítiť z neho existenciálny podtón a jeho punc podtrhuje veľmi distingvovaný a konzervatívny soundtrack. Najsvetlejším prvkom diela je určite herecká virtuozita Joaquina Phoenixa a schopnosť vyvolať rozporuplné pocity. Naopak mínusom je zbytočne natiahnutá stopáž, nezaujímavosť niektorých scén a "načretie povrchu" - divák tuší, že za všetkým tým obrazovým nánosom sa skrýva niečo hlbšie a tajomnejšie, no tento filozofický presah zostáva zahalený, katarzný účinok sa nedostaví. Je to škoda, pretože námet má dobrý potenciál a režisér aj vo svojom predchádzajúcom snímku (There will be blood) potvrdil, že si vie so zapeklitým príbehom poradiť na jednotku. Verdikt - Film, po zhladnutí ktorého si pomyslíte, že sa jedná buď o masterpiece a režisér je génius, alebo blázon a radšej sa filmu otočíte chrbtom. Nie je to šálka kávy pre každého. Hodnotenie - v rámci žánru 5* , celkovo 3*

- Wanted Dead or Alive - Hoci v prípade Tarantina skôr dead ako alive a to vždy vo veľkom štýle, za sprievodu rýchlych prestrihov, gejzírov neprirodzene červenej krvi a širokospektrálnej zvukovej stopy tiahnucej sa od klasiky E. Morriconeho, cez black rap až po Johnnyho Casha ide o vskutku pozoruhodný snímok z dielne tohto autora. Špecifický odtlačok jeho svojského štýlu badať nielen vo vizuále, ale aj v príbehu, ktorý predstavuje analógiu nemeckej legendy o Siegfriedovi a Brunhilde aplikovanej na prostredie divokého západu, resp. otrokárskeho juhu. Práve atypická kombinácia germánskeho prvku, zosobneného dr. Schultzom, s ikonickou postavou westernového žánru v podobe Djanga je dôkazom geniálnej tvorivosti Q a spoľahlivým základom pre kreáciu zápletky a budovanie deja. Ten nie je nijak zvlášť zložitý a prekombinovaný, nenúti diváka premýšľať a až na drobné retrospektívy plynie hladko a dynamicky - to je navyše umocnené aj menším dôrazom na obsahové členenie prostredníctvom kapitol, v porovnaní s inými snímkami režiséra, v dôsledku čoho film ako celok síce pôsobí konzistentne, no na druhej strane čiastočne neusporiadane. Stopáž je natiahnutá na maximum, preto sa môže zdať, že niektorým scénam dochádza dych, najmä prvá polovica až do príchodu Calvina je mierne rozvláčna a jediné čo ju zachraňuje je zvedavosť - človek totiž nikdy nevie čo mu Q uvarí. Od momentu príchodu do Candielandu však graduje tempo i napätie, pôvodne ošumelo pôsobiaca ústredná dvojica získava svoj plnohodnotný protipól (Calvin + Stephen) a film sa dostáva na vrchol pomyselnej dejovej horskej dráhy následne sa spúšťajúc strmhlav nadol v zbesilej jazde skrz niekoľko záverov až do doslova výbušného finále. Pozitívom je fakt, že snímok prináša pridanú hodnotu do katalógu westernov, obohacuje jeho variabilitu o veľmi špecifické prvky imanentné filmografii Tarantina a tak popri pestrých žánrových dielach, ktoré v priebehu času vznikli - od klasiky (The Good, the Bad and the Ugly) cez chladný thriller (No Country for Old Men), komédiu (Man of the East) až po sci-fi (Cowboys & Aliens) tu dnes máme dielo vyprofilované "old lookom", dynamickým zoomom ala Quentin, morbídnym humorom, kapitolami, hektolitrami krvi, skvelou hudbou a prepracovanými dialógmi ("Im curious what makes you curious"). Napriek všetkému som mal často pocit, že nesledujem western s prvkami Tarantina ale Tarantina vo westernovom šate, preto zrovnanie so žánrovo čistým westernom napr. S.Leoneho by hral v prospech talianskeho režiséra. Pri zrovnaní s predchádzajúcimi počinmi samotného "chlapíka z videopožičovne" ich však všetky s ľahkosťou predčí a bezproblémov šlape na päty aj legendárnym Historkám z podsvetia. Mohol by ich aj prekonať no 18 ročný kult sa búra len veľmi ťažko. Záver - Tarantino vo vrcholnej forme s ostrohami na nohách a koltami "proklatě" nízko - v rámci western žánru 4*, v rámci QT subžánru 5*, celkovo 4 a pol *, 90 %

"Hello, I'm Johnny Cash" - skromný pozdrav v kombinácii s hlbokým basovým hlasom dával už od 50. rokov 20 stor. vždy znať, že na scéne sa objavil dobový country fenomén, muž v čiernom. J.R.Cash sa aj so svojou kapelou The Tennessee three nezmazateľne zapísal do histórie hudby špecifickými znakmi, ktoré vytvorili jeho hudobný identikit ako čierna vizáž, zádumčivý hlas, netradičná práca s gitarou či vystúpenia v nápravnovýchovných zariadeniach. So všetkými spomenutými prvkami sa popasoval aj režisér J. Mangold v biografickom snímku mapujúcom počiatok, úspechy i pády kariéry hudobníka, nazvanom podľa rovnomennej skladby I Walk the Line. Vhodný výber, pretože text piesne samotný vyjadruje obsahovú náplň i nosné piliere príbehu, príbehu o premene obyčajného človeka v jedného z najpopulárnejších a najvýznamnejších spevákov minulého storočia tŕnistou cestou životom, počas ktorého bol formovaný závislosťou v troch podobách - na láske, na hudbe a na drogách, všetky vzájomne prepletené a podmienené, zmietajúc ho vo vášni a v túžbe, určujúc každý jeho krok a voľbu, až napokon zvíťazila tá najdôležitejšia - túžba po živote. Filmové spracovanie života Johnnyho Casha, scenáristicky vychádzajúc z niekoľkých jeho autobiografií, zvládol režisér na jednotku. Servíruje nám ľudský príbeh, uveriteľnú dobovú atmosféru s odkazmi na ďalších umelcov pôsobiacich v tom istom čase, čo jednoznačne oživuje atmosféru a môže vzbudiť interest aj o ich hudbu prípadne život (Great Balls of Fire!) a nekreuje tak Johnnyho do podoby jediného a posledného muzikanta svojho žánru, no začleňuje ho do funkčnej skupiny umelcov, z ktorých každý mal svoj osud, svoj život a svoje problémy, ale napriek tomu sa v určitej fáze stretli a vzájomne ovplyvnili, boli súčasťou jedného celku. To dodáva filmu oveľa širší presah a hlbšie pozadie. Vyzdvihnuteľný je bez debaty najmä repertoár zvolených skladieb, ich autentické prespievanie a "remastering" hlavnými protagonistami, ich herecký výkon, proporcionalita hudobnej a hovorenej zložky, dynamika a tempo deja či retrospektívny spôsob narácie s následným pokračovaním pro futuro na spôsob Forresta Gumpa. Byť objektívnym však znamená otočiť mincu a vidieť opačnú stranu. Pomyselným znakom mince by tak mohol byť napríklad fakt, že pre neznalcov Cashových skladieb a ľudí neobľubujúcich country/rockabilly štýl môžu muzikálne časti pôsobiť zdĺhavo a ubíjajúco a v konečnom dôsledku film vyznieť ako jeden z mnohých rom/dram kúskov, taktiež zacielenie predovšetkým na problematickú fázu života hlavného hrdinu a jej eskalácia, v dôsledku čoho by si nejeden "laik - tzv. divák bežný" o ňom vytvoril skôr negatívny dojem, a účelové prispôsobenie deja v prospech efektu, na úkor reality. Napriek všetkému mi nedá byť objektívnym a ponechám mincu ležať znakom nadol - som totiž big fan of Mr. Cash, čiernej farby a akustickej gitary, jeho tvorbu som spoznal ešte pred zhliadnutím filmu a učarovala mi. Film toto presvedčenie len utvrdil, obľubu zintenzívnil a zaradil sa do mojej Top 10. (Neobjektívne) hodnotenie - v rámci žánru 5*, celkovo 5*, percentil 95 %

"We accept the love we think we deserve" Výrok ako vystrihnutý z motivačnej literatúry celkom presne vyjadruje jadro príbehu, vystihuje jeho ladenie i atmosféru a zvýrazňuje prvok, na ktorom je dej vybudovaný. Oným hlavným sujetotvorným elementom je láska, a to v jej najrozmanitejších podobách - platonická, súrodenecká, kamarátska a priateľská, milenecká, čistá a nevyzretá, stereotypná a vyblednutá, no i zvrátená a nebezpečná. V každom prípade je to silná emócia, ktorá vždy zanechá stopy a tie so sebou konzekventne nesú následky prejaviac sa skôr či neskôr v pozitívnom alebo negatívnom smere. Konieckoncov však, v zmysle znenia úvodnej myšlienky, všetko napokon záleží na človeku samotnom, na jeho zmýšľaní a presvedčení. Tak by sa dala stručne charakterizovať konštrukcia príbehu, z ktorej sa odvíjajú osudy hlavného hrdinu i vedľajších postáv. Samozrejme možno namietať, že film sa tvári ako "independent" a pritom nejde do hĺbky, je povrchný, recykluje x krát opakovaný motív outsidera snažiaceho sa silou mocou zapadnúť do kolektívu, americkej high school s typickým "kastovým" systémom, náhodných momentov a maximálne nepravdepodobných situácií, ktoré sú účelne kreované v prospech hlavného protagonistu vedúc k vopred štylizovanému záveru, naivity a klišé, ďalej že vytvára dojem hrania na dve strany - na jednej vôľa byť originálny a undergroundový, na druhej pokryť širšie spektrum publika a načrieť tak trochu aj do mainstreamu atď, atď. Pochopiteľne, film nie je absolútne dokonalý a má svoje muchy, no je potrebné tiež si uvedomiť, že scenár vychádza z rovnomennej novely, ergo zo sveta fikcie a fantázie autora/režiséra/scenáristu, v ktorom je možné čokoľvek. Nesnaží sa byť dokumentom vykresľujúcim dnešnú mládež v striktne realistickej a naturalistickej rovine. Prvoradým je príbeh ako taký. A ten od začiatku do konca nenudí, má skvelý repertoár skladieb, vtip i neistotu, Ezru Millera a Emmu Watson, je ľudský, prirodzený a uveriteľný, a na rozdiel od mnohých súčasných rom/dram a teenagerských filmov nie až tak veľmi čitateľný a predvídateľný. Navyše disponuje ešte jedným pozitívnym prvkom - momentom prekvapenia - ide totiž o film, ktorý sa v portfóliu kinematografie takpovediac sčista jasna objavil a úspešne sa tak vyhol problémom filmov s prehnanými očakávaniami a nárokmi zo strany divákov. Ja osobne som bol po jeho zhliadnutí príjemne prekvapený, pobavil, neuspal, a zanechal emóciu, preto mu drobné nedostatky s čistým svedomím odpustím. Hodnotenie: v rámci žánru 5* , celkovo 4*, percentil 85 %