Přání

Prvá polovica je oproti druhej značne nekonzistentná. Bez nej by sme ale nevedeli v akej situácií sa hrdinovia ocitli. Ani by sme nevedeli v akom sociálnom prostredí sa nachádzajú a kto všetko ich obklopuje. Druhá mierne nadnesená- kde sa hľadá miesto odkiaľ sa dá zakričať prianie, ktoré sa môže splniť má v sebe presne tú hravosť, jednoduchosť a úprimnosť s akou asi Koreeda do filmu šiel. Nejedná sa o žiadny veľký film. Ale tentoraz sa nesnaží poukazovať na problémy, len na rozdiely. Tým je nenútení a má v sebe akýsi nadhľad. V prvej polovici sa ale deti tvária ako dospelí, čo mi trochu vadilo. V tej druhej, kde sú to len deti pred uvedomením, alebo ako chcete veľkým rozhodnutím vypovedá o scenáristickej a režisérskej uvedomelosti. Pekný film. Nie dokonalý, ale pekný. (02.09.2015)

Koreeda je frajer. Jeho téma je infantilní (idealistický, naivní) vzdor proti nějak narušenému (rozbitému, nefunkčnímu) modelu klasické rodiny. Dokáže na svět koukat perspektivou dítěte plného snů, představ a nadějí, ale nenechává se příliš unášet a nohama zůstává ukotven vždy pevně v realitě. Já jako divák samozřejmě vím, že přání jakkoliv čistě vyřčené se prostě nesplní jen proto, že se poprvé minou dva rychlovlaky, ale stejně jsem v tom okamžiku na obrazovku koukal se zatajeným dechem. (09.04.2023)

Prianie nie je asi tak precízne premyslený a vystavaný film ako Naša malá sestra či Zlodeji, avšak má srdce no a skrátka decká sú zlaté. Spočiatku sa môže v deji a v postavách strácať nielen Európan a Američan, ale aj Japonec, avšak dôležitejšie je, že... decká sú zlaté. Samotná akcia "vlaky" má svoje vnútorné napätie, i keď v podstate v nej nejde o nič, "iba" o splnenie si detského sna, no a jej najväčšou devízou je fakt, že... decká sú zlaté. Inými slovami Prianie treba viac precítiť, než že by bolo potrebné pochopiť všetky súvislosti a spletité vzťahy. 70% (26.01.2024)

Japonsko. Ostrov Kjúšú. Mestá. • Na juhu leží mesto Kagošima, mimochodom prezývané, ako「japonská Neapol」, nakoľko sa v tomto teplom podnebí, zrovna nachádza i aktívna sopka Sakuradžima, kde zároveň vari (po)býva i jeden z ústredných protagonistov, stelesňujúci jedného z bratskej dvojice, a to v podaní staršieho Koičiho, ktorý je vo veku asi 12 rokov. Tu ostal bývať so svojou matkou, ďalej, starkým & starkou. • A zase na opačnom konci tohto tretieho najväčšieho japonského ostrova, čiže na jeho severnom cípe, leží práve i najväčšie mesto na ostrove Kjúšú s názvom Fukuoka, kde zas pre zmenu tu ostal trčať ten mladší z bratov, t.j. Ryunosuke, ktorý sa zatiaľ trápi so svojim otcom, muzikantom. • Ako ste si už stihli určite správne všimnúť, ich rodičia sa medzitým rozviedli, a tak každý z nich napokon išiel svojou cestou, vrátane týchto súrodencov, ktorých táto nemilá『udalosť』, nadobro od seba rozdelila, za čo sa tiež môžu poďakovať najmä svojim rodičom, a tak ostali aspoňže v dennodennom, telefonickom kontakte, no vskutku by sa rovnako patrilo i niečo nemenej zaujímavé podniknúť, aby sa mohli po nejakom čase znovu stretnúť, či povedzme dokonca i primäť svojich rozhádaných rodičov, aby sa nakoniec k sebe predsa vrátili...? • Na úvod by som začal samotnou autenticitou, ktorá sa teda týkala predovšetkým samotných aktérov v podaní Koičiho & Ryunosukeho. Áno, totižto sú takí extrémne realistickí, že sú i v skutočnosti bratmi, presne tak, Kóki a Óširó Maedovci, sa svojich úloh, zhostili naprosto majstrovským spôsobom, že im to nemáte ani najmenší dôvod neuveriť, keďže sa tentoraz fikcia spojila s realitou, a to konkrétne s takým nevídaným umom, že sa režisérovi Hirokazovi Kore'edovi, opäť podarilo trafiť『klinček po hlavičke』, a to hneď na prvý šup! • Z filmu mám vynikajúce pocity, pretože som sa popri tomuto prostrediu a sympatickým, detským postavám, opätovne cítil, nadštandardne perfektne.  (23.04.2023)

Vcelku velmi pěkný film ze současné japonské produkce. Kouzelný příběh o nevyhnutelnosti dospívání. Přestože to každého potká v jiném věku. Ač je děj svázaný s dětským světem a jejich neposkvrněnou duší je vážným zamyšlením nad lidským životem a běžnými "člověčími" problémy. Celkový dojem sráží až přílišná délka přes dvě hodiny. Zvlášť první hodina je rozvláčná a vůbec by jí neškodilo prostříhat. To druhá část už má dobrou dynamiku a rytmus. Vtáhne diváka do děje, který se svižně odvíjí ke svému jasnému cíli a je plná emocí. Dětští herci odvedli velmi dobrou a přesvědčivou práci. (06.11.2012)