classic

Neznesiteľne sentimentálny, a k tomu azda i mimoriadne zablatený, či dokonca povedzme aj naprosto gýčovitý, taliansky titul, a to teda konkrétne od len ranného autora - Michelangela Antonioniho; s akýmsi ústredným predstaviteľom Steveom Cochranom, ktorý na mňa zvyčajne pôsobil, ako nejaké <herecké drevo,> čo ešte vskutku súčasne umocňoval i akýsi pocit naprostej beznádeje s titulným Výkrikom, ktorý sa predsa nakoniec na krátky okamih určite objaví, ale až v zaujímavo prevedenom finále, ktoré so mnou akosi silne zarezonovalo; A veľká škoda, že tomu tak nebolo aj tesne predtým, keď som s vysokými očakávaniami postupne sledoval určitý, resp. najmä kočovný spôsob života zo strany hlavnej postavy - Alda, ktorý sa na samý úvod najprv totižto dozvedá šokujúce informácie, ktoré totálne zamávajú s jeho doterajším spôsobom existencie, čo bol v podstate i ústredný leitmotív naprieč úplne celým dianím, smerujúcim kamsi AŽ ďaleko do neznáma...🤔 • Sprvoti som si veľmi sľuboval, že ma dané spracovanie hodne osloví, no pravý opak bol však pravdou, akoby to skrátka ani Michelangelov rukopis vôbec nebol, čo je značný 👎. • Ani tieto talianske fešandy to nijako extra zvlášť zase nespasili [Alida Valliová bola mimochodom oveľa atraktívnejšou vo Viscontiho Vášni]; naozaj strašne slabučký scenáristický kredit, ktorý voľaktorí asi zabudli plne dobiť!

Hups, akosi som sa znovu mimoriadne škaredo pošmykol, a to teda konkrétne zrovna na tomto československom a čiernobielom, azda vrátane i na prehnaným spôsobom experimentálneho, a k tomu i naprosto chaoticky [scenáristicky] prevedeného titulu v podobe Šmyku, v ktorom mimochodom českí predstavitelia - minimálne i takú značnú polovicu minutáže ešte zároveň artikulovali akousi »lámanou nemčinou,« a vôbec širokospektrálna jazyková výbava [okrem češtiny a nemčiny; zaznela i angličtina, a ak sa práve teraz náhodou tiež nepomýlim, tak myslím, že na krátky moment aj francúzština], čo vskutku už neveštilo absolútne nič pozitívneho, a čo v podstate pre mňa zase predstavovalo i akési «filmové umučenie,» ktoré ma takmer zdeptalo až kamsi rovno na smrť; pardon za trocha predsa viac i explicitnejší výraz, no nemôžem si nijako extra zvlášť pomôcť, keď sa ma v danom prípade zmocnila taká extrémna beznádej, až to tým pádom strašne i [za]bolelo! • Ako sa zvykne hovorievať: „Titul by som zrejme asi nedoprial ani tomu najhoršiemu nepriateľovi,” ale zbytočne nechcem vo virtuálnom priestore šíriť akúsi ďalšiu n e n á v i s ť voči danému počinu, ktorej je už i beztak medzi nami ľuďmi určite priveľa; čiže nebudem na nej parazitovať, ako mnohí zakomplexovaní jedinci za klávesnicami počítačov, pričom sa zakaždým len vyjadrujem v rámci slušných pravidiel, ako mávam vo zvyku, t.j. z mojich úst, resp. z mojich slovných spojení nikdy nebudete počuť akúkoľvek dávku vulgarizmov, aby som sa akože poriadne vyventiloval; skrátka, to podľa mňa ani k ničomu nevedie, a tak radšej pre istotu použijem nejaké expresívnejšie výrazy, ktorými vyjadrím svoje momentálne citové rozpoloženie, nachádzajúce sa v akomsi »stave beztiaže,« aby som bol konkrétny. • PS: Ak na vás predchádzajúce riadky v súvislom kontexte zapôsobili, tak kľudne môžete zareagovať v spätnej väzbe; v súkromnej pošte ← za porozumenie vopred ďakujem → PS 2: Nikoho nechcem dehonestovať; len si presadzujem vlastný názor, nikým a ničím neovplyvnený...

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...?

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistovi Jooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobe Manillaköysi - sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľ Joose Keppilä v následnom stvárnení Erkkiom Pajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typu Akiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←  „Howgh, dohovoril som.“

Taxi Teherán je k tomu vskutku i pomerne dosť zvláštny titul v dvojakom význame, a to jednak v ňom zároveň i na poli inkognito vystupoval, ako povedzme dajaký t a x i k á r - iránsky filmový tvorca - Džafar Panáhí, ktorý v tom čase mal zakázané od vlády akékoľvek tvorenie v rámci umeleckej činnosti, resp. nakrúcanie filmov, a tak tým pádom akože "úplne potajomky" umiestnil i niekoľko ozaj maličkých kamier do svojho »žltého taxíku«, aby azda následne [z]dokumentoval nielen príslušné exteriérové okolie výhradne len prostredníctvom optiky automobilu s občasne i s mobilom v ruke, ako typický šofér v akcii; čiže naprosto postupným spôsobom naberal rôznych pasažierov so zväčša len triviálnymi problémami, ktorých vozil po teheránskom okolí, a jednak zase momentálne teraz asi ani neviem zrejme napokon správne posúdiť, čo bolo vlastne v «danej veci» buď zinscenované, alebo taktiež iba čisto spontánne - autenticky prevedené; v podstate najmä vďaka čomu mám i akési celkovo predsa trocha viacej zmiešanejšie pocity, čo si mám teda myslieť o titule, ktorý vznikol pod akýmsi rúškom tajomstva; skrátka: pravdepodobne sa najskôr jednalo len o priamu kombináciu dokumentu & hraného filmu, čo bola celkom prijateľná forma podania správy o autorovom reálnom probléme... • Určite tento daný príspevok mal svoju výpovednú hodnotu v tom zmysle, že ako sa totižto asi môže cítiť autor v štáte, ktorému jeho vlastná krajina zakázala tvoriť, a práve preto sa o tom snažil podať i nejakú kľúčovú správu, ktorá nám aspoňže ozrejmí príslušnú situáciu ← a podľa mňa to i napriek tomu jednoznačne niečo podstatného malo do seba, aj keď na druhej strane to na mňa súčasne miestami pôsobilo i naozaj akosi zvlášť mätúco.

„Ali, ako mám ísť do školy bez topánok zajtra ráno?” • Totižto: dvaja iránski súrodenci furt školou povinní, v zložení staršieho Aliho a mladšej Zahry Mandegarových; sa musia vskutku práve [od]teraz akosi osobitne [po]deliť iba o jedny biele, až by som dokonca pomaly podotkol, že neskoršie až takmer i »úplne zodraté« t e n i s k y, nakoľko brat po odchode od šustera [jasnačka, že nie od niekdajšieho prezidenta SR - Rudiho Šustera], stratil sestrine ružové topánky, resp. „položil ich na také miesto, odkiaľ v podstate následne dostali akési cezpríliš «rozprestrené krídla»,” z čoho sa vzápätí azda vynáral i ďalší vážny problém v tom význame, že rodičia si vôbec nemohli dovoliť príliš vyskakovať, pretože otec Karim, síce stále pracuje v akejsi čajovni, no nemôže prebytočne rozhadzovať s obzvlášť ťažko zarobenými peniazmi, a to ani nehovoriac o tom, že ešte k tomu tiež mávajú i pomerne dosť veľké problémy s platením nájomného za ozaj malú izbietku, zatiaľ ale čo trebárs taká matka, neustále máva i akési zdravotné ťažkosti, a tak tým pádom ani nijako extra zvlášť zase nepracuje, a tak vlastne naprosto celá existenčná ťarcha spočívala výhradne len na otcových, ustarostených pleciach; skrátka, nastávali krušné časy, lebo kúpenie nových topánok by napokon predstavovalo splnenie mission impossible... • Čo sa dá robiť v takejto ťažkej, životnej situácii? Ponúkajú sa totiž asi až konkrétne dve, interesantné možnosti... • Iránsky filmový režisér - Madžíd Madžídí - svoje naozaj pozoruhodné, filmové dielo - pripodobnil k talianskemu neorealizmu (*1), čo takpovediac spĺňalo i všetky potrebné kritériá, ktoré sa od danej látky zakaždým vyžadujú, a ani tentoraz daný titul v podobe Božích detí - toho nebol žiadnou expresnou výnimkou; skôr presne naopak, keďže sa mi pred mojim užasnutým zrakom postupne zobrazoval akýsi »iránsky neorealizmus« vo svojej celej kráse → chudobe s tým automaticky spojenej, tak som bol až tak mimoriadne pohlteným nasledujúcim zobrazovaním autentických reálií, že som skrátka tomuto detskému, ústrednému, iránskemu protagonistovi - vari držal všetky palce na nohách i na rukách, aby vyčerpávajúcim spôsobom došiel kľukatými cestičkami AŽ kamsi do cieľa; proste, aby do poslednej bodky naplnil svoje predsavzatie, ktoré si na začiatok vytýčil, keď sa snažil urobiť čokoľvek s danou situáciou, ktorú vtedy neúmyselne zapríčinil. • Bolo to vzrušujúce, bolo to geniálne, bolo to povznášajúce, bolo to napokon najmä i inšpiratívne v rámci svojho celku, ako sa postavy medzitým pasovali so svojimi ťažkosťami; teda predovšetkým Ali Mandegar v podaní Amira Farrokha Hashemiana [môj ročník!], ktorý bol vynikajúcim, a to isté určite platilo i o Bahare Seddiqiovej, ktorá jednak stelesnila jeho sestru, a jednak z nej potom vyrástla i veľmi krásna žena! • Mimochodom, všetci traja, čiže autor a hlavní aktéri; pochádzajú z Teheránu, v ktorého exteriéroch sa zároveň odvíjal i tento príslušný príbeh, ktorý ma chytil za srdce. POZNÁMKY : *1: Neorealizmus bol reakciou na umelecké obmedzenia v talianskej kinematografii počas II. svetovej vojny a tesne po nej. Typickými znakmi sú polodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí.

Záverečná časť akejsi „kokerskej trilógie,” s titulným názvom Pod olivovníkmi; sa vrátila kamsi uprostred tohto diania, keď sa filmovací štáb pripravoval na nakrúcanie druhej časti Život a nič viac; mapujúcej tragické udalosti po silnom, iránskom zemetrasení z roku 1990, a práve teraz znovu i s hereckým predstaviteľom s dvojky - s Farhadom Kheradmandom, za to ale predsa na trocha menšom hereckom priestore, ktorý vtedy zaznamenával jednotlivé príhody naprieč cestovaním po zasiahnutej oblasti, a to teda konkrétne spoločne i so synom, ktorí v podstate predstavovali samotného iránskeho autora - Kjárostamího spolu so synátorom Babakom; skrátka: snažili sa dopátrať, čo sa vlastne stalo s Babekom A. Poorom (*1) a niektorými ďalšími aktérmi... • Oveľa viacej hereckého priestoru po novom dostával Mohamad Ali Keshavarz, ktorý stelesnil skutočného režiséra Abbása Kjárostamího, keď nakrúcal už medzitým o pár riadkov vyššie spomínaný titul v podobe Života a nič viac, pričom namiesto Farhada Kheradmanda, ktorý síce rovnako účinkoval i v tomto prípade, no zároveň ale nové »žezlo preberajú« staronoví účinkujúci, ktorí predtým aspoňže na malú chvíľu stelesnili manželský pár (*2) v určitých exteriérových replikách, „keď sa on dohadoval potom i o tom, kde má ponožky, zatiaľ čo ona odpovedala niečo v tom zmysle, že asi v topánkach, môj starý,” čo predstavovalo iba čisto, filmovú fikciu, ktorú by ale tento nádejný, mladý, herecký aktér i rád pretavil do reálneho života; jednoducho čosi na azda úplne štandardný spôsob „Postav dom, zasaď strom,” no vôbec to ale nie je na prvý pohľad také jednoduché, ako by to mohlo na «prvú dobrú» vlastne i celé vyzerať; ó áno, a tým sa následne vzápätí konečne presúvam i ku hlavnej charakterizácii daného, kinematografického diela na princíp »filmu vo filme,« v ktorom vídať jeden filmový štáb, ako pozatým nakrúca ten druhý; čím súčasne vzdáva i akúsi lásku ku k i n e m a t o g r a f i i a jej tvorivým procesom, a k tomu i s množstvom opakovaných záberov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o «filmovacích prestojoch,» ktoré sa mi javili byť ešte i omnoho zaujímavejšími v rámci svojho rozprávania, ako povedzme zrovna priame zaznamenávanie toho, ako funguje výroba filmu, pretože sa mi postupne vyrysoval krásny príbeh o tom, ako ["negramotný"] muž neustále dobýval kamenné srdce mimoriadne tvrdohlavej, ["gramotnej"] žene v reáliách krásnej prírody, umiestnenej medzi samými olivovníkmi s naprosto neuveriteľným presahom, pri ktorom som ani sám čas vonkoncom nevnímal, tak extrémne som bol ponorený do plne nadčasového diela, že keď sa mi zrazu objavil ikonický symbol záverečných tituliek, náhle mi bolo strašne smutno! • Summa Summarum : Jednotka bola originálnym vstupom na úrodnú, kokerskú pôdu s predstavením detského hrdinu, pred ktorým stála naozaj veľmi ťažká skúška s tým..., že dvojka sa zase venovala tomu, čo sa s ním napokon stalo, nakoľko dané územie bolo medzičasom postihnuté ničivým zemetrasením, čiže celkovo predchádzala jednotke, a trojka pre zmenu dvojke, a tak by sa dalo hádam podotknúť, že tituly pokračovali dopredu a opätovne sa vracali, akoby na samý začiatok. POZNÁMKY : *1: s ústredným predstaviteľom z prvej časti „kokerskej trilógie,” Kde je dom môjho priateľa?; *2: Hossein Rezai & Tahereh Ladanianová, hrajúcich samých seba.

Pľuvajúci obraz, ako sa mimochodom tiež nazýva práve i tento mimoriadne rafinovaný, a k tomu azda i obzvláštne znepokojivý, holandský, vojnový titul z obdobia samotnej okupácie Holandska nacistickým Wehrmachtom počas II. svetovej vojny; mi vskutku v priebehu projekcie napľuval až toľko »scenáristických pľuvancov« rovno do tváre, že som tomu takmer pomaly vlastne ani poriadne nechápal, akú bohatú spotrebu «dejových slín» na mňa daný autor celkovo vychrlil, čo sa mi veru teda už hodne dlho nestalo, aby som po skončení daného titulu ostal, ako nejaký paralyzovaný pacient, ktorý tesne predtým absolvoval i poriadnu dávku elektrošokov, z čoho sa určitý časový úsek nemohol akosi vôbec spamätať... • Totižto, aby som bol predsa trocha viac konkrétnejším, tak akýsi sebavedomý trafikant, ovládajúci bojové umenie v podobe juda - Hennie Ducker; jedného večera spozoruje úplne klasickú situáciu v tom zmysle, ako sa mu neďaleko domu zrazu nadnáša nejaký výsadkár, z ktorého sa náhle vykľuje voľajaký špión menom Dorbeck, ktorý by dokonca tomuto ústrednému protagonistovi, ako by nenormálne z oka vypadol; áno, presne tak, a ak náhodou teraz narážate zrovna na to, že sa podobajú, ako dajaké »siamské dvojičky,« tak vtedy zrejme ani nie ste príliš ďaleko vzdialení od pravdy; skrátka: tentoraz ste na správnej adrese! • Inými slovami povedané: predavač z trafiky sa vari odteraz namáča až po uši do akejsi spleti špiónskych aktivít, že možno aj takí James Bond & Jason Bourne - sú popri ňom ešte celkom prikrátkymi zelenáčmi v zornom poli, ktorí sa majú čo učiť, čiže tým pádom by sa dalo hádam podotknúť i to, že protagonista sa čo najlepšie naučil, ako úspešne vyviaznuť z komplikovaných situácií, nakoľko sa čoraz intenzívnejšie zapájal do nebezpečnejších procesov, keď mu to povedzme i [ne]raz kompletne prerástlo až cez hlavu, alebo dianie bolo potom dole hlavou postavené..., ale to už by som následne do spoilerov zachádzal, čo rozhodne nechcem. • Šikovné kinematografické dielo, ktorému surovú kompozíciu obrazu vzápätí vštepil i naprosto renomovaný, francúzsky kameraman - [francúzskej] novej vlny - Raoul Coutard; v podstate celé stálo a padalo - nielen na stroho strihovej, skoro až chirurgicky presnej skladbe, ale zároveň i na nadštandardnom hereckom prejave zo strany Lexa Schoorela, ktorý možnože miestami trocha viacej pritlačil na pílu, ako bolo prípustné, no našťastie ani nijako zase extra zvlášť tým nestupil ďalší priebeh môjho vypätého sledovania, ktoré sa napokon vďaka autorskému rukopisu Fonsa Rademakersa dotiahlo takmer až do dokonalosti - na báze vybrúsenia tupých hrán, s ktorými sa náramne kvalitne vyhral = kvalitná práca remeselníka. • Proste niečo i na princíp toho poznatku, že ktorýsi «filmový šmyk,» zväčša očakávate iba z ľavotočivej zákruty, no dostaví sa z tej pravotočivej, čo najmenej čakáte, keď zvyknem hovorievať: „Vždy sa stane to, čo najmenej očakávaš,” čo platí nielenže vo filmovom svete, ale aj na ten skutočný sa to vzťahuje obzvlášť... Spomeňte si na to, kedy ste boli naposledy - či už milo - alebo nemilo - prekvapení?

Prostredná časť akejsi „kokerskej trilógie”, ma postupom času zaviedla na známe miesta v podobách iránskych obcí Koker a Poshteh, ktoré v predchádzajúcej časti zohrali tak mimoriadne geograficky kľúčovú úlohu - s istým zošitom, ktorý chcel spolužiak vrátiť spolužiakovi - no tentoraz bola už situácia ale celkom opačná [katastrofálna!], nakoľko po domčekoch z hlinených tehál - niet takmer ani žiadnej hmatateľnej stopy, keďže sa po vplyve silného zemetrasenia o sile magnitúdy 7,4 - zosypali, ako nejaké domčeky z kariet; skrátka, konkrétna oblasť sa vskutku azda vzápätí premenila i na množstvo bolesti a utrpenia s ruinami a sutinami, pod ktorými ostali ležať mnohí mŕtvi ľudia, čo je naprosto nevídaná katastrofa až pomaly biblických rozmerov na územiach, kde sa stretáva niekoľko veľkých tektonických platní a preto zažíva častú seizmickú aktivitu = v júni, v roku 1990, pripravilo o život viac ako 40 000 ľudí, zranenia utrpelo ďalších 300 000 osôb a o domov prišlo pol milióna obyvateľov... • Iránsky autor - Abbás Kjárostamí - znovu vytvára akýsi »hraný dokument« o tom, čo už predtým voľakedy zažil, keď prechádzal daným, zdecimovaným územím spoločne so synom Bahmanom [určite dokumentoval autentické udalosti, z ktorých potom následne vychádzal, keď pripravoval práve tento titul], kedy v podstate zisťoval, čo sa vlastne stalo s ústredným predstaviteľom z úvodnej časti -  s Babekom Ahmedom Poorom a s niektorými ďalšími aktérmi daného titulu - Kde je dom môjho priateľa? • Atmosféra bola tentoraz rovnako vťahujúcou, ako tomu bolo zrejme i pred dvomi, aktuálnymi rokmi, pretože jeho nasledovník/predobraz v podaní Farhada Kheradmanda s Pouyaom Payvarom boli podobne interesantnými, ako aj ich o-r-i-g-i-n-á-l-n-e vzory; s kladeným dôrazom na herecké prejavy, ktoré na mňa napokon zapôsobili civilnejším poňatím. • No i napriek tomu mi čosi podstatného chýbalo, čo mi zabránilo ísť až do maximálneho hodnotenia; povedzme - možno predsa menšie prehrávanie sa ústredných protagonistov? → za to ale štruktúra príbehu, vyrozprávaného prostredníctvom žltého, osobného automobilu, z ktorého som tiež pozoroval príslušné prostredie, ako aj realistické zábery z exteriérov - boli pocitovo neuveriteľne fascinujúcimi, kedy som si zase spomenul na nemeckého autora - Wima Wendersa, ktorého klasické road movies, sú už určite kdesi zapísané vo filmových učebniciach; ó áno, a asi väčšia polovica titulu sa odohrávala optikou tohto dopravného prostriedku, ktorého gumy museli byť totálne zodratými z extrémneho terénu s rôznymi kľukatými cestičkami, a to ďalej ani nehovoriac o tom zlomovom kopčisku... ← Jednoznačne, odporúčam najmä tomu divákovi, ktorý chce poctivo absolvovať celú „kokerskú trilógiu.”

„Moje hniezdočko je horúce a nikde žiadny vtáčik...” • Vskutku som sa predsa trocha viac obával práve toho, že akurát v tomto prípade už akosi teda i obzvlášť naskakujem do »idúceho vlaku« s tým azda naprosto automatickým upozornením, že som zatiaľ vôbec nenastúpil ani v úvodnej stanici v podobe Krvavej svadby; ba dokonca ani hneď na tom nasledujúcom nádraží v podobe Carmen, a tak tým pádom som sa ani nijako extra zvlášť nestihol poriadne zoznámiť i s ústrednými dvomi cestujúcimi/predstaviteľmi v danom kupé - elektrizujúcim Antoniom Gadesom a temperamentnou Cristinou Hoyosovou; zatiaľ ale čo trebárs povedzme takého rušňovodiča - Carlosa Sauru; jednako trošku poznám, pričom táto špecifická, «muzikálna-tanečná-spevácka» trať, mi bola napokon máličko nezrozumiteľnou, v čom podstate zároveň spočíval i jeden z rozporuplných pocitov, prečo vlastne ma táto »pomalá železnica,« až tak príliš e-x-t-r-a neoslovila, resp. trošku „naivný príbeh s neustále sa opakujúcimi motívmi.” • Normálne by som ešte aj podotkol, že ústrední protagonisti boli mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, kedy zrovna zase vtedy - mašinista znovu prehodil výhybku smerom na opačnú koľaj, ktorej smer následne smeroval do akéhosi formového cieľu namiesto toho obsahového - inými slovami chcem teraz naznačiť najmä i to, že obidva cieľové prvky [obsah + forma], sa postupným časom prestali držať v jednej línii či harmónii; áno, presne tak - rozdelili sa každý oddelene; kedy tentoraz si už hádam i konečne prichádzam na svoje v tom ponímaní, nakoľko - pomaly švenkujúca, až by som dôkladne zdôraznil, že fetišistická kompozícia obrazu + miestami i úplne nadštandardne prevedená choreografia z pohľadu účinkujúcich aktérov, vrátane aj samotnej umelohmotnej výpravy zo štúdiového, španielskeho ateliéru, ktorý sa mi mimochodom celkom na začiatku náramným spôsobom pred mojim zrakom prekrásne doširoka rozprestrel, aby proste začínajúci divák aspoň na malú chvíľu nazrel do hlavných kulís, kde sa bude vzápätí inkriminovaný dej pomaličky odohrávať, ktorý takpovediac zúplna zatienila technická stránka veci; citovaná o pár riadkov vyššie. • V takejto celej podobe by som tento španielsky, muzikálový, tanečný a spevácky titul - viackrát absolvovať už nechcel, za to ale niektoré špecifické čísla/výstupy - rozhodne áno; napríklad ihneď s tými tancujúcimi, sympatickými dievčatami, ktoré vešali mokrú bielizeň..., alebo možno i podaktoré ďalšie. PS: Ak by dajme tomu dostala viacej hereckého priestoru - predstaviteľka Lucie - charizmatická španielska tanečníčka - Laura del Solová, ktorá mi pripomínala svoju budúcu, hereckú kolegyňu -  Natáliu Portmanovú, tak pevne verím, že konečný výsledok by bol minimálne aspoňže i o rovný stupeň priaznivejším, pretože na hlavnú protagonistku Candelu v podaní Cristiny Hoyosovej - som si nemohol ani za svet zvyknúť, keďže mi z jej strany chýbala pravá ženskosť.