Já, Daniel Blake

Neuveriteľné. Chyba, je to veľmi uveriteľné. Dostať sa do spárov prebyrokratizovaného štátneho aparátu ( nielen v sociálnej oblasti ) je trestom pre obyčajného človeka, ktorý celý život pracoval, platil odvody a dane, ale dostal sa nie svojou vinou do núdze. Snímku sa nedá uprieť ľavicový pohľad na vec a možno pracuje aj s nadsádzkou ( nepoznám podrobne britský sociálny systém ) tak prepotrebnou pri podobnom námete, jedno je však isté, podobný problém môže stretnúť každého aj v našom štáte len s inými názvami tlačív... Dave Johns je v hereckom prejave úsporný, nestrháva na seba zbytočnú pozornosť, jeho výkon je sústredený. Film používa odľahčené scény, ale dokáže aj riadne pritvrdiť. Pre mňa príjemné filmové prekvapenie. (19.02.2017)

Z traileru to vypadalo na solidní drama, jenže film si díky necharismatickému obsazení a nepřirozeným střihům nedokáže vybudovat takovou atmosféru, na jakou by rozhodně mohl mít. Stále to ale mohl zachránit výborný příběh, troufám si tvrdit, že hlavně díky němu snímek vyhrál v Cannes, jenže z mého pohledu konec filmu uškodil a celkem vyšuměl do prázdna. Věřím, že kdyby se snímek zabýval hlavním problémem kreténských daňových zaměstnanců, tak by to mohlo být rozhodně lepší, než neustálé utíkání do vedlejších dějových linií (černošký prodejce a manželka). Dost fajn by bylo, kdyby to Dan dal dohromady s Chinou, takovou nekonvenční podívanou, ještě třeba okořeněnou humorem z šálku Nedotknutelných bych si užil. (02.03.2017)

Hlavním hrdinou je šedesátiletý truhlář Daniel Blake (výborně ho hraje britský stand-up komik Dave Johns), který se po utrpení infarktu ocitne v bizarní situaci, kdy se kvůli nařízení doktorů za žádných okolností nesmí vrátit do práce, leč na úřadech mu odmítají vyplácet podpůrné dávky, protože je „práceschopný“. To odstartuje nesmyslný kolotoč podávání žádostí a obcházení pracovních míst, během něhož se Daniel seznámí s mladou matkou dvou dětí, jimž začne vypomáhat v nelehké životní situaci. Na jednu stranu lze snímku vyčítat, že Ken Loach už filmů na podobné téma natočil víc, a že se něco takového, jako je Já, Daniel Blake, od něj víceméně dalo čekat. Že v něm v podstatě jen smíchal osvědčené motivy a vytvořil citově manipulativní kritiku státní byrokracie, v níž si diváky obmotává kolem prstu prostřednictvím postav sympatického, férového a nezištně obětavého proletářského vdovce a svobodné matky tak chudé, že nemá ani na jídlo pro své děti a musí na něj stát fronty před charitativními potravinovými bankami. Jistě, vyčítat mu to lze. Ale proč to dělat, když to přitom tak báječně funguje? Já, Daniel Blake je rozhodně manipulativní film, jemuž ale nelze odepřít upřímná snaha o průrazné sdělení něčeho zásadního, co je obecně srozumitelné i mimo Anglii (na úřady se zřejmě nadává všude). Ale není to film jen o kritice úřadů, je to i film o generačních rozdílech a o problémech starších lidí s životem v moderním světě, zahlceném novými technologiemi. Je to film o významu jedince ve společnosti a o důležitosti jeho slova, o lidské důstojnosti a o pomoci (14.12.2020)

Pamätám si, že som mal kolegu práve z anglického Newcastlu, keď som pracoval v spojenom kráľovstve, ale to je už pomerne dávno. Volal sa Bill, a nebol v takej zúfalej situácii, ako Daniel Blake. Totiž, tento sympatický chlapík, má niečo po päťdesiatke, je vážne chorý na srdce, nemôže kvôli tomu pracovať v stolárskej dielni, kde dlhé roky spoľahlivo pôsobil. Neostáva mu teda nič iné, ako sa pobrať smerom k Úradu práce, kde chce požiadať o dávku v nezamestnanosti, ale popri tom zisťuje, že to nie je nič jednoduché, do popredia sa tlačí príšerná BYROKRACIA, samé vybavovačky, ktoré aj tak skončia na psí tridsiatok. Na Slovensku je postavený sociálny systém tak, že každý občan má automatický nárok na dávku v nezamestnanosti, t. j. - ( dávku v hmotnej núdzi, ktorú si treba odpracovať, taktiež choré na hlavu ! ) + kopec ďalších príplatkov. Ak to v skutočnosti takto funguje v Anglicku, tak Amen Boh s tými občanmi, ktorí to majú asi ešte horšie, ako my ? Je to možné ! Blake, aj popri tým všetkým problémom, ktoré pociťuje, i napriek tomu, si zachováva čistú hlavu, ale aj na neho, to po čase doľahne, že vybuchne, ako sopka. Vedľa sa mu nasťahovala susedka Katie z Londýna, s dvomi deťmi, ktorá taktiež žije z huby do úst. Z výplaty do výplaty, že sa rozhodne učiniť jedno nemilé rozhodnutie, ktoré nepoteší Daniela. On jej pomáha, ako sa mu dá. Režisér Loach nakrúca tak, že mi to pripomínalo sugestívny dokument, z ručnej kamery, ako to vlastne funguje v Anglicku, kde je taktiež veľká CHUDOBA. Excelentní herci, Dave Johns, je typický angličan, s klasickým prízvukom, to isté aj Hayley Squires, bol som tam, a presne poznám, ako rozprávajú, ich prízvuk, je nespochybniteľný !!! Veľmi ťažký film na srdce, kde koniec ma položil na lopatky !!! (24.02.2017)

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10 (27.10.2016)