Titan

Titán je primárne filmom o hľadaní a pochopení (prijatí) svojej identity, o vzťahu s vlastným telom a o vzťahu s druhými (a opäť aj o ich prijatí). V tomto zmysle mu možno trochu ubližuje rámcovanie debaty ako o šokujúcom a kontroverznom filme. Áno, Ducournau používa na uchopenie týchto tém veľmi expresívne metafory a obrazy plné explicitného násilia a gore obrazov. Konanie hlavnej postavy rozbieha film vo frenetickom štýle pripomínajúcom americkú slasherovú kinematografiu, postavenú na lineárnej teenagerskej vyvražďovačke a neskôr prechádza do osobnejšej komornej drámy, ktorá na základe telesnej transformácie postavy (spojenej s motívom tehotenstva s autom) zapadá najmä do kategórie body horroru. Už z možnosti rýchleho zaradenia a žánrovej kategorizácie filmu aj zo samotnej tendencie New French Extremity je jasné, že vo filme Titán nie sme svedkami žiadneho dychberúceho ikonoklazmu. Nič šokujúce v konečnom dôsledku nie je ani na témach, ktoré film otvára. Ak prejdeme pod veľmi štýlový (ide o výstižnejšie slovo než šokujúci) a  v kontexte tohtoročnej canneskej súťaže mierne výstredný vizuál filmu, Titán presne zapadá do súčasnej témy politiky identít. Rozoberá problematický vzťah jedinca k sebe samému, tematizuje narastajúcu pluralitu súčasného chápania vlastnej identity aj identít druhých. Telo, vzťah k nemu a k ďalším bytostiam podlieha transformácii rovnako ako v body-horrorových filmoch (via David Cronenberg), ako aj v súčasných debatách o tele, ktoré by v ideálnom prípade nemalo podliehať žiadnej normalizácii a normatívnosti. A práve tomu sa v Titáne telo vyhýba. Je to šokujúce? Alebo kontroverzné? Alebo hodné humbugu? Osobne si to nemyslím. Z Titánu to však robí citlivé priloženie hmatu na senzitívne nervové zakončenia doby, v ktorej vznikol. celý text: https://www.kinecko.com/aktualne-ale-nie-sokujuce-obrazy-francuzskeho-filmu/ (02.12.2021)

Nestává se mi často, abych po skončení filmu chvíli pořádně nevěděl, co o něm napsat. Bizarní, dekadentní, fetišistický, zvrácený, nezdravý, nechutný... divný. Je to film protimužský? Nebo protiženský? Nebo celkově protilidský? Je plný skrytých symbolismů a nebo je to jen výron halucinací temné stránky režisérčiny psýchy? Opravdu existují jedinci, které sexuálně vzrušují automobily a kteří zároveň nenávidí lidi? Nebo za všechno může titanová destička v hlavě, nějak sublimující a člověka v jakéhosi mutanta měnící? Koukám na můj komentář k rejžině předchozímu Raw a mohl bych ho opsat. Asi docela zajímavá ženská, ta Julia D. Některé scény z filmu jen tak nezapomenu a za to dávám palec nahoru, jinakosti si cením. A měl-li bych si vybrat mezi nějakým laskavě hřejivým středoproudovým blivajzem, nebo úchylným bizárem, ovšem ne úchylným samoúčelně a zároveň dobře natočeným, volím bez váhání to druhé. (30.11.2021)

Pokiaľ bol Raw propagovaný ako šokojúci film (čo bol nakoniec trocha lacný marketingový trik), tak až druhý film Julie Ducornau je tým pravým šokom, ktorý množstvo divákov nemusí zvládnuť. Psychicky, aj fyzicky náročný film na zhliadnutie, ktorý si berie to najúchylnejšie z japonskej kontroverznej cyberpunkovej tvorby, v kombinácii s novou francúzskou hororovou vlnou a primiešava niečo z Cronenberga. Navyše ako aj v prípade Raw opäť zabalené skôr do drámy, než do vysloveného hororu (v prípade Titane skôr body-horroru). Drámy, ktorá sa v jadre zaoberá témou sexuality, dospievania, objavovania samého seba, gender tématikou až po rodinné vzťahy. S veľkým dôrazom na fyzickosť celého diania, kde kamera skutočne neuhýba pred ničím, a navyše s perfektným vizuálom, kamerou a prvotriednym hereckým výkonom zatiaľ neznámej Agathe Rousselle. K väčšej spokojnosti chýba, že režisérka si trúfa na až prílišné množstvo rôznych tém, ktoré síce nechávajú divákovi priestor na vlastné vytvorenie názorov, ale zároveň málo z nich rozpracuje hlbšie (detstvo Alexie, vzťah s otcom a pod.). Rozhodne ako v prípade Raw však nejedná o vyslovený horor. Po zbesilom úvode (tanec na aute, vraždenie v dome) totiž Titane rapídne zvoľný a skôr ponúka surrealistickú artovú drámu s niekoľkými znepokojivými zábermi než čokoľvek čo by mohlo jednoducho potešiť hororových alebo thrillerový fanúšikov. Julie Ducornau sa tak profiluje ako skutočne výrazná režisérka s jasným režíjnym vedením, ktorú je možné spoznať po pár minútach filmu. Podobnú konzistenciu tvorby si dokáže zachovať len málokto, držím jej palce! Zatiaľ každý jej nový film je vyslovene zážitkom, ktorý treba prežiť. Síce nepríjemným, ale magicky-surrealistickým ... no chápem, že ho ocení málokto. Jej filmy totiž rozhodne nie sú pre žiadneho mainstremového diváka, aj keď sa dostávajú do o niečo širšej kino distribúcie. CELKOVO: 7/10 (21.10.2021)

Ani náhodou. Ako človek s titulom z filmovej vedy by som vedel napísať zo šesť esejí o tom, prečo je to dobré... a prečo si to možno zaslúži aj tú Zlatú palmu z Cannes. Týkalo by sa to pravdepodobne najčastejšie originálneho spojenia všetkých troch telesných žánrov, teda melodrámy, pornografie a hororu. Ale subjektívne je tá originalita na úkor všetkého ostatného, čo robí film príťažlivým (vrátane intelektuálnej príťažlivosti) a pre mňa bol TITÁN len nehorázne otrasný a nezvládnutý film. Aj ako fanúšik francúzskeho extrému a body hororu všeobecne som v tom nenašiel skoro nič.. dôsledné... prepracované... estetické či antiestetické... dokonca ani ten sľubovaný filmársky manierizmus. Samo osebe zaujímavé spojenie melodrámy, pornografie a hororu na základe svojho námetu tu bolo realizované násilne, nezmyselne a nepremyslene. Režisérka asi chcela - mala - veľa čo povedať svetu - ale mne osobne to nedokázala vôbec pretlmočiť a považujem jej ocenený film za fakt iba prázdnu pseudointelektuálsku pózu - a navyše nudnú. Najzaujímavejší argument ohľadom toho, ktorý som počul, znie, že pre dnešnú generáciu sa pózerstvo stalo už tak veľmi prirodzeným, že sa v póze nachádza vlastne stále a takéto dielo je potom prirodzenou, zo svojho pohľadu nepózerskou, generačnou výpoveďou. Hm. (22.10.2021)

Nic feminističtějšího na trhu už asi nenajdete. Dávám čtyři spíše z recese, ale musím říct, že styl této režisérky mě asi nepřestane překvapovat. Raw byl určitě lepším zážitkem, ale Titane je prostě takovej brutální bizár, že tomu ty čtyři dám. Do čeho všeho se Agathe Rouselle nechala kvůli roli překecat to mi fakt hlava nebere, ale pokud to mělo za cíl šokovat a pobouřit, myslím, že to zvládly holky na jedničku. Ať už se jednalo o soulož s autem, tělesnou metamorfózu či porod ocelového dítěte, ve všem jsem jako ženská viděla trochu větší hloubku a i tady na čsfd se vyjadřují hlavně muži, kteří se podle mě nedokážou přeprogramovat na jinou perspektivu, proto jsou ty názory třeba dost jednostranně. Jasně, bylo to fakt ujetý, i mě to zezačátku strašně iritovalo a vůbec jsem nevěděla, na co se to sakra divám a kam to hlavně spěje. Od půlky to ale získává i psychologičtěji zaměřenou notu a člověk  v tom toho může nalézt trochu víc, než by se zdálo. (18.12.2021)