Sjoduk

Obrovská dávka pozitívnej nostalgie, špeciálne pre fanúšikov United (teda aj mňa, tak trochu aj hanba, že som sa k tomu dostal až teraz). Avšak myslím si, že aj nefanúšikovia a všetci, ktorí si pamätajú danú dobu si to naozaj užiju. Film je kombináciou zostrihov zápasov a interview so šesticou futbalistov, kde o sebe povedia aj nejaké pikošky zo zákulisia. Je to skvelá ukážka ako aj napriek prognózam veci do seba zapadli a United vyhrali všetko, čo sa dalo. Plus boli súčasťou nie len veľkej revolúcie v športe, ale aj vo vtedajšej kultúre a teda mali vplyv na spoločnosť aj za hranicami futbalu.

Nuž, ak toto mal byť plánovane B-éčkový film, fajn, ale od Tarantina by som čakal viac. Soundtrack si udržal kvalitu, inak je celý film len niečo ako kecy báb na úrovni pyžamového večierku. Na konci krátka akcia v podobe automobilovej naháňačky bola aspoň trochu menej nudná. Keby tam bolo tej akcie viac, bolo by to aj za viac hviezd, takto ani náhodou.

Dve hviezdy len preto, že mám rád survival filmy. Väčšinu filmu vlastne len turistka Pam pomáha Johnovi, aby prežil a aby sa dostali domov z chladnej divočiny. A okrem toho, že naňho kričí jeho menom sa tam nič nedeje. Na konci sa dozvieme, prečo bol John v horách, v zime s chabým oblečením a aj to, že Pam mala podobnú traumatickú minulosť ako on.

Wladyslaw Szpilman koncertoval na piáne, Adrien Brody nám ponúkol herecký koncert. Skvelý výkon, krásna klavírna hudba v pozadí, plus je to skutočný príbeh. Filmy o druhej svetovej vojne nemám veľmi rád, pretože ich už bolo dosť a viacmenej sa opakuje dej, takže dopredu viem, čo sa stane. Ale tento je trochu iný, veľká časť je iba o jednej osobe a takéto filmy mi veľmi vyhovujú. Plus dobre boli vyobrazené historické scény udalostí z varšavského ghetta, hoci pre mňa tam trochu chýbalo napätie, keďže poznám dejiny tohto obdobia. Jediná vec, ktorú by som trochu vytkol je, že vo viacerých scénach mal Adrien Brody až neprirodzene dokonalé vlasy = zobudí sa a má ich upravenejšie ako keď si ľahol, po mesiacoch v ghette, kde takmer nemá čo jesť jeho vlasy nemajú chybu, hoci všetci ostatní na námestí vyzerajú strhane.

Herec v hlavnej úlohe bol dobrý, ale to asi tak všetko. Celkovo je tento film z väčšiej časti len pohľad do zákulisia politickej kampane. Veľa rozprávania, veľmi veľa, človek sa až musí sústrediť, aby mu niečo neuniklo. A a j keby uniklo, asi by to ani nevadilo, lebo mnoho z tých dialógov sú len prázdne reči, ako v politike. Pravdepodobne tam nie je 5 sekúnd bez toho, aby neprebiehal nejaký dialóg. To že tam tvorcovia pridali druhú dejovú líniu, vzťah Rustina a Eliasa, filmu nijako na kvalite nepridalo. V porovnaní napr. s filmom Milk, ktorý má podobnú tematiku, je toto slabé.

Prvá zhruba polovica filmu, kde veľakrát Wim Wenders ukazuje ulice z taxíka alebo dlhé scény prechádzajúcich vlakov a pritom sám z pozície rozprávača opisuje svoje vnemy, ma nudila. Svojim štýlom mi to pripomínalo video priemerného turistu. Aspoň tam však boli zaujímavosti z kultúry vtedajšieho Japonska. Ale povedal som si, že ešte chvíľu počkám, keďže tento dokument má vysoké hodnotenia. A spravil som dobre. Potom už boli zaujímavejšie scény. Japonská mládež na vlne amerického rockanrollu. Na konci prišla najzaujímavejšia pasáž, kde dlhoročný kameraman pre režiséra Oza opisuje jeho spôsob práce: nastavenie kamery pre jednotlivé zábery, pešie pochody pri hľadaní lokality na filmovanie, vyhýbanie sa exteriérovým záberom okrem vlakov a pod. Toto bol veľmi zaujímavý pohľad na tvorbu tohto režiséra. Je vidieť, že Wenders je jeho veľkým obdivovateľom, a tiež milovníkom Japonska. Za mňa tak 3.5*, štyri by boli, nebyť tej nudnej pasáže.

Veľmi potešujúci, hrejivý film, ktorý ukazuje, že v živote toho veľa netreba, aby bol človek spokojný.  Príbeh života osamelého staršieho chlapíka, ktorý síce každý deň robí tie isté činnosti dookola (pokropí rastliny, oblečie si pracovnú uniformu, pred domom si kúpi plechovku nápoja z automatu, nasadne do auta, cestou pozoruje vysokánsku tokijskú vežu, pracuje celý deň, počas obedňajšej prestávky fotí stromy v parku na analógový foťák, po práci ide do bistra v stanici metra a doma potom číta knihu, kým nezaspí), ale aj tak vyzerá so životom spokojne. Sčasti je to taký artový dokument o tokijských verejných toaletách, keďže ich detailne zobrazujú aj so všetkými technologickými vymoženosťami. Svojou atmosférou mi pripomína minuloročný, tiež japonský film Drive My Car. Tiež je tu málo dialógov, málo hercov a rovnako sa časť filmu odohráva v aute. V ňom hlavná postava stále počúva klasický rock z kaziet. Za soundtrack ešte ďalší palec hore.

Napriek tomu, že viackrát som videl nejaký útržok toho filmu, až nedávno sa mi podarilo si ho pozrieť celý na Netflixe. Mám rád také filmy, kde sú len dve, max 3 ústredné postavy. Toto bol jeden z nich. Príbeh je dosť pomalý, ale postupne sa pridávajú ďalšie zápletky, takže to nie je nudné. Podobných filmov, kde si dospelý hľadá cestu k dieťaťu (v tomto prípade starší český pán a ruské dieťa, ktorí si nerozumejú kvôli jazykovej bariére) už bolo dosť. Tento je výnímočný tým, že do neho pridali aj prvok obrazu doby, keďže zobrazuje, ako to kedysi fungovalo v spoločnosti ovládanej komunistami a príkazmi z Moskvy. Tým, že som tento film videl až teraz, dokonale to sadne aj na dnešnú dobu, hlavne výrok Františka (Zdeněk Svěrák): "Vy Rusi, kam vkročíte, už sa odtiaľ nepohnete. Ste takí rozpínaví. Kradnete kufre a cuzdie územia." To je až taký simpsonovský rozmer predpovedania búdúcnosti, viď vojna v Ukrajine.

Skvelý film. Už dlhšie som nevidel nejaký film z prostredia školy, kde nosnou témou je učiteľ vs študenti a hlavne nie takto dobrý. Až neuveriteľne rýchlo ma tento počin dokázal vtiahnuť do deja. Za mňa najlepšia vec za posledné mesiace. Začiatok je viacmenej také klišé filmov s touto tématikou = všetci študenti neznášajú učiteľa a on ich tiež nemá v láske. Iné a v tomto skvelé to začne byť, keď už ostane len jeden študent = Angus Tully a príbeh sa netočí okolo štúdia, ale životov hlavných postáv. Výborné herecké výkony, najmä učiteľ stvárnený Paulom Giamattim, ale tiež Angus a kuchárka Mary boli dobrí. Celá táto trojica mala výbornú chémiu medzi sebou a ich cialógy ma bavili od začiatku do konca. Podľa mňa scénár je vynikajúci, dokonca by som ho tipol na Oscara, hoci neviem, či je nominovaný. Uvidíme o niekoľko hodín. Najviac sa mi páčili repliky učiteľa Paula a to ako dokáže niekoho uraziť alebo poslať do kelu svojim distingvovaným, výrečným spôsobom (napr. keď povie riaditeľovi, že vždy bol a je niečo ako rakovina penisu v ľudskej forme). Alebo jeho výrok "Life of many people is like henhouse ladder, shitty and short, voľne preložené: "život mnohých ľudí je ako rebrík do kurína, posraný a krátky. Veľa krát aj používa narážky z gréckej/rímskej mytológie, keďže sa ako učiteľ špecializuje na túto tému (spáleného študenta prirovná k Icarusovi, Angusovi povie, aby neprekračoval Rubikon a pod). Proste skvelé napísaný film.

Pohľad na to, ako sa za určitých okolností hocikto môže stať vrahom, keďže prvá vražda sa stala v sebaobrane. Zo začiatku mi to prišlo ako taká zvláštna čierna komédia. Chalan totiž spácha dve vraždy, obe nechcene a má z toho zlé sny a výčitky svedomia. A potom sa v správach dozvie, že vlastne usmrtil ľudí, ktorí boli vrahovia a jemu to pomerne hladko prešlo. Komický prvok bol hlavne pri druhej vražde, kde pes obete vylíže všetku krv v byte a na kľučkách, čím znehodnotí dôkazy a znemožní vyšetrovanie vraždy. Takto to bolo na začiatku, potom je to príbeh sériového vraha najatého hackerom, ktorý zabíja tých, ktorí sú zlí a teda v jeho očiach pácha dobro, pretože zbavuje spoločnosť vrahov a kriminálnikov. Tu je ten vražedný paradox alebo morálna dilema hlavnej postavy = je to vlastne dobrý skutok zabiť vraha, keď som potom sám vrah? Zhruba v polovici seriálu sa to začne točiť okolo naháňačky páchateľa detektívom a tým humorné vsuvky zmiznú a už je to akčný thriller. Hlavná postava, Lee Tung zistí, že nie je prvý, kto bol najatý hackerom na svoju rolu a jeho predchodca už stratil všetky zábrany pri vraždení, teda nelikviduje len tých zlých.