M.D.C. - Maschera di cera

Italsko-francouzský snímek „M.D.C. - Maschera di cera“ stojí především na skvělé trikové stránce a tu je skutečně možné si užít. Sergio Stivaletti se zde vyřádil a jsou zde nádherné scény. A pak jsou zde takové scény, které spíše nudí, kde už si přejete, aby se to trochu posunulo. Ale pokud odhlédnu od tohoto, tak jsem si film užíval. Vizuálně je to skutečně zajímavá podívaná. (05.02.2020)

Still love it. Jeden z najlepších post 90's italo hororov, po producentskou taktovkou maestra Argenta. Prvky gialla, gotického hororu, majstrovské Stivalletiho gore efekty(a trošku dnes už cheesy digitálne FX, ale aj to patrilo k dobe), prostredie Ríma, farebný a pohyblivý vizuál ala najlepšie Argentove fláky a nádherná hrdinka v skvelom príbehu. Čo viac si priať, jeden z filmov, ktoré si stále rád pozriem znova. (21.03.2020)

Téda! Dokonalost sama! Méně giallo (maskovaná postava v plášti, černé rukavice, dlouhá injekční jehla nořící se do krku oběti), více horror, něco z gotiky (bouře, starobylé sídlo - muzeum, chodby, podzemní labyrint, pavučiny, tajemno) a thrilleru. Skvělý elixír Fulci - Argento- Stivaletti! Fulciovské detaily - oči, argentovská červená a poctivé italské gore (kovová ruka se prudce vnoří do hrudi, záběr pod postelí, protrhne matraci a svírá zakrvácené srdce; z prořízlého hrdla stříká krev, hořící obličej...). Připomínka řady horrorů - Fantom opery, Muzeum voskových figurin (logické), Fantomas, Frankenstein, Terminátor(dobře, ten je více sci-fi) - je pro mne vítaná! Výborná kamera pracuje skvěle s kompozicí a výtvarnými obrazy (loďka směřující k antickému chrámu), které doprovází neméně výborná hudba (Maurizio Abeni). Krásné ženy a hnusní padouši - kontrast na každém metru filmu. Krása, hnus, život, smrt, krev, srdce, oči.... radost pohledět! (28.12.2012)

S hororom talianskeho strihu si diváci spájajú nechutnosti, nechutnosti a nechutnosti, ktoré snáď majú pôvod v okrídlenom termíne rímskeho ľudu "chlieb a hry" (rozumej "chlieb a horor"), neochotu upustiť od erotických prvkov objavujúcich sa i tam, kde ich použitie má nulové opodstatnenie, ďalej tzv. "logické diery v scenári" vyplývajúce raz z neodolateľne pôvabného nedostatku know-how, inokedy (napr. u Argenta) zo snahy po extravagancii v najlepšom zmysle slova atď. Človek, ktorý zhliadne tento film, bezpečne spozná krajinu pôvodu, zároveň však prežije menší šok, pretože tak nečakane vysoký stupeň profesionálnej bravúry (nespočívajúci napr. len v CGI ale hlavne v inteligentnom scenári, v ktorom inteligentne napísané scény na seba inteligentne nadväzujú) je to posledné, čo by čakal. Pravdupovediac mám z toho dosť zmiešané pocity, pretože svojská štylistická rafinovanosť talianskych hororových džentlmenov (často, elitársky a s obľubou mylne interpretovaná ako talianska nekultivovanosť) sa mi nesmierne páči. Na druhej strane ako môžem pohrdnúť filmom, ktorý vôbec nemá hluché miesta, režisérska zručnosť a vynaliezavosť sa dá rátať v kilotonách a kde CGI efekty sú nielen zaujímavejšie, ale i lepšie než v ľubovoľnom porovnateľnom americkom filme? Tento film by mal naozaj vidieť každý, kto si myslí, že taliansky horor sa rovná ľudské zvyšky poflakujúce sa v domoch pri cintoríne hľadajúc vhodnú triesku :-) Napr. scéna, v ktorej zomrie inšpektor Lanvin nie je zaujímavá tým, čo sa mu stane, skôr spôsobom, ako je to nakrútené (porovnaj napr. so smrťou Marilyn Monroe v "Niagare"). Typický argentovský dvojznak červenej a modrej tentoraz nemá čisto estetickú úlohu, lebo použitie oboch farieb priamo vyplýva z toho, čo sa vo filme deje (skúste uhádnuť, čo v body horore môže znamenať červená a čo modrá). Film je v podstate steam-punk, nakoľko spôsob zhotovovania (hm) figurín je na rok 1912 príliš "techno", čo v závere viedlo tvorcov k neuveriteľne bizarnej srandičke, vďaka ktorej ide o must have B-movie, akože ja sa volám Ja. Možno chválim príliš, ale to je nadšením z objavu jedinečného guilty-pleasure, ktorý ma neprestáva baviť. Proste tam milujem každú scénu. A môže vôbec niekto, koho matkou je Tisícročná včela, nemilovať niečo, čo súvisí s voskom? :-) (04.11.2008)

Presne 20 lír stačilo mladému mužovi aby uzavrel stávku o tom, že strávi jednu noc v múzeu voskových figurín. Keď je na druhý deň objavený mŕtvi, pričom jeho výraz tváre budí dojem akoby zomrel od strachu, vyvolajú dané priestory starého múzea pozornosť nie len u polície, ale i reportéra z menších miestnych novín. Keď mladý, ambiciózny muž spozná krásnu Soniu, ktorá je v múzeu novou zamestnankyňou, zdá sa, že napriek zákazu majiteľa predsa len dostane šancu, aby vytvoril niekoľko fotografií strach naháňajúcich nehybných postáv. Samotné priestory múzea sú však útočiskom šialeného vraha v maske, ktorý vraždí svoje obete, aby z nich následne vytvoril to, čo návštevníkov múzea láka najviac - voskové figuríny. Giallo, avšak chvála bohu predsa len o niečo živšie, na aké je divák pravdepodobne zvyknutý. Mne osobne tento žáner nie je veľmi pochuti, ale keď si človek od nudy špára v nose, pričom nevie čo by od "radosti" robil, podniká v zúfalej situácií zúfalé kroky. Gore adekvátne k obdobiu 90 rokov, príbeh vzhľadom nato, že sme sa posunuli o takmer 30 rokov nijak mimoriadne originálny, ba sa dá tvrdiť, že vzhľadom k nápadu s jasnou štruktúrou, ktorá nijak nevybočuje, ani teda zákonite nemá ako prekvapiť. Nepozerá sa nato zle, no myslím, že kvality tohto snímku ocenia najmä fanúšikovia Talianskej tvorby danej doby, než novodobí vyhľadávači moderných hororov. V závere sa preukázala zručnosť maskérov, no že budem počas rozuzlenia svedkom skazy Terminátora, to ma veru ani vo sne nenapadlo - 55% (03.02.2016)