Gejša

Vizuálně úchvatný obrázek Japonska, jaké zřejmě nikdy neexistovalo. Oscary za kameru, výpravu a kostýmy jsou určitě ve správných rukou. Díky půvabným Číňankám v hlavních rolích se na to opravdu dobře kouká. Za zmínku stojí i překrásná hudba Johna Williamse. Horší to je s příběhem, který je vzhledem k délce filmu až neskutečně řídký a v romantické poloze alespoň pro mne naprosto nepochopitelný. (10.04.2006)

║Rozpočet $85miliónov║Tržby USA $57,490,508║Tržby Celosvetovo $162,242,962▐ Tržby za predaj DVD v USA $32,829,484 //počet predaných kusov 2,388,588║ Jeden z tých filmov čo sú v zabalené v celkom peknom obale(vizuále) a tak nehorázne prázdne, že na danej ploche dohromady nič preborné čo by mohlo potešiť či upútať nepovedia. No je to škoda, lebo obsadenie ako Zhang Zi Yi, Michelle Yeoh či Ken Watanabe na to potenciál malo aby nám mohlo predviesť strhujúcejšie divadielko. Takto to je len nijak moc zaujímavý priemer z niekoľkými peknými momentakmi. /videl v kine: 65%/ (02.05.2006)

Předností Gejši je neokoukané prostředí. Marshall to věděl a vsadil na to. Až moc. Protože kromě světa japonských společnic jeho film nemá co nabídnout. Je citově plochý - a závěrečná scéna kvůli tomu vyznívá hloupě až trapně (nehledě na to, že japonská motivace "nemohl jsem udělat to a to, protože dlužím to a to svému příteli" západnímu divákovi moc neřekne). Je nevýrazně zahraný (s čestnou výjimkou Michelle Yeoh). Jeho příběh je prostinký (což by nevadilo, kdyby ho režisér dokázal náležitě prodat). A taky aspoň na mě působí levně. Nemohla jsem si nevšimnout, že ulice, kterou na začátku běží dvě děvčátka je ta samá, kterou později projížní americká vojska. On se vůbec ten film odehrává v několika dekoracích, které snad nikdy kamera nevezme v celku, takže Gejša pak působí jako televizní film. Třeba scéna v japonské zahradě pod rozkvetlou třešní - jiný režisér by do mrtě využil těch růžových lístků, co létají všude kolem. Marshal zůstane a trapného "máš něco ve vlasech, tak ti to vytáhnu". Ach jo. (08.06.2008)

Je to celkom dobrá historická dráma z americkej produkcie. Má dosť dobrý príbeh o dievčati, ktorá je v detstve predaná, aby sa stala gejšou, s čím vôbec nie je spokojná, ale časom pochopí ich pravú podstatu a chce sa stať tou najlepšou vôbec, ale na tejto ceste ju čaká mnoho problémov, či už krutá konkurentka alebo láska. Spracovanie je celkom slušné, film sa po celý čas nikde neponáhľa, takže tempo má pomerne pomalé, ale s tým nemám problém, dej je takmer po celý čas zaujímavý, úvodných štyridsať minút sa venuje detstvu hlavnej hrdinky, ktorá so svojim osudom nie je zmierená a tak robí len problémy, ale potom sa jej to zapáči a začne najlepšia časť filmu, kedy je už dospelá, postupne sa vypracováva až na vrchol a zaujme tématika s predávaním nepoškvrnenosti, ale posledná polhodina po vojne síce tiež nie je zlá, ale ani ma moc nezaujala, za predchádzajúcim dianím výrazne zaostáva. Ale tento film má jeden veľký problém, točili ho američania, ktorí evidentne nič nepochopili a tak to aj dopadlo, film sa venuje japonskej tématike gejší a pritom som za celý čas ani na okamih z filmu nepocítil nič japonského. Herecké obsadenie je diskutabilné, na jednej strane som s ním veľmi spokojný, v hlavných úlohách trojica mojich veľmi obľúbených herečiek Ziyi Zhang, Michelle Yeoh a Gong Li a k tomu mnoho dobre obsadených vedľajších postáv ako Ken Watanabe, Cary-Hiroyuki Tagawa a podobne, ale zároveň točiť film o japonských ženách a obsadiť ho čínskymi herečkami, tak to už prekračuje akékoľvek hranice zdravého rozumu. Réžia síce vizuálne film zvládla, pekne sa na to pozerá, je tu vydarená kamera, ale z filmu omnoho viac cítiť čínsku atmosféru ako japonskú a to nemyslím po stránke obsadenia, dokonca ešte aj hudba je čínsky ladená, takže réžiu moc chváliť nemôžem, ale technická stránka je prvotriedna. Keď maximálne prestanem využívať rozum, tak tento film chválim, príbeh, herecké výkony, vizuál, to všetko je na tom dobre, ale točiť japonský film takto čínsky, to skutočne dokážu len američania. 73% (19.06.2007)

„U nás tomu hovoríme manželstvo.“ Gejšu mal pôvodne natočiť Spielberg (ešte v čase, keď sa projekt volal „Pamäte Gejši“ resp. „Gejšine pamäte“), nakoniec sa ale uspokojil „len“ s produkciou a na réžiu najal Roba Marshalla (za muzikál Chicago nominovaného na Oscara) a do rúk mu zveril obrovský rozpočet (85 000 000 USD), ktorý je vidieť z každého záberu. Farebná vizuálna stránka (máte pocit, že aj obyčajné pero na písanie stálo celý majetok, nevraviac o bohatých interiéroch budov a prírodných opulentných exteriéroch s páperím poletujúcim vzduchom) berie dych. Ale kvôli vysokej minutáži (predsa len, skoro dve a pol hodiny) hrozí, že i najprepracovanejšia výprava začne časom nudiť. Gejša má našťastie po ruke disciplinované herecké obsadenie (ktorému podľa očakávaní dominuje výborný Ken Watanabe ako muž, ktorý raz dievčatku kúpil ovocnú zmrzlinu), silný príbeh a fascinujúci motív gejší. Na dialógovú historickú drámu z Feudálneho Japonska sa celosvetová tržba 162 miliónov môže javiť ako dychberúca, ale vzhľadom na spomínaný rozpočet, ktorý fakt nepatrí k najnižším, napokon tržbu až tak nadšene vnímať nemôžeme. (16.08.2009)