Deň náš každodenný

Slovenský pokus o formanovské "cinema verité". Velmi mě zaujal nápad obsadit filmovou rodinu rodinou skutečnou, filmu to dodalo zajímavou šťávu. Hrozně mě bavila matka, její živelnost a citlivost. Scény s ní, hlavně ty, kdy se baví se žačkami, které vyučuje klavír, mají neskutečnou sílu ("To je strašné."). Naproti tomu otec je takový dost trouba. S odstupem času zajímavý pohled na to, co se (a zda vůbec) se něco změnilo. Zaujal mě např. necílený důkaz tehdejšího rozdělení rolí v rodině, kdy matka, původem Češka, která tu a tam utrousí český výraz, se evidentně nejvíce bavila s dospívající dcerou, která od ní ta česká slůvka (jako jediná z rodiny) pochytila a běžně je v mluvě užívala. Naproti tomu starší syn se zcela potatil a ve scénách, kdy mu spolužačka takřka skákala do kalhot buranštěl stejně, jako jeho otec. V tomhle ohledu velmi zajímavé. Kromě toho, některé ty holky byly neskutečně krásné. (19.03.2015)

Tak tu by som sa pozastavil nad tým, kde končí dokumentárny žáner a začína hraný, pretože ja si myslím, že som bol svedkom hraného filmu. Dnes podobne točí svoje filmy Seidl, ale tam, kde je všetko hrané podľa scenára, repsektíve postavy síce improvizujú, ale na základe nejakého podkladu, tam sa nachádzame na pôde fikcie. Čo neznamená, že film nepôsobí skutočne ako zo života. Možno ak by som si preštudoval, ako film vznikal, jeho dokumentárny charakter by som uznal. Tento prístup nám ukazuje, že ak sme sledovaní popri každodenných činnostiach, pocit toho, kto nás sleduje, je trápnosť zo situácií a pocit, že ja sa tak predsa nechovám, ja som normálnejší. Pointa je v tom, že to nie je pravda :). (07.11.2014)

Inšpirácia Formanom je tu zrejmá, a dokument toto nie je ani náhodou. Ale herecké výkony sú tu natoľko zlé, že to chceli prehlásiť za dokument a divák mal pristúpiť na to, že tí ľudia takto neprirodzene fakt rozprávajú a správajú sa. Na dokument sa tu podobá akurát strašne zlý zvuk a nezrozumiteľne texty, pričom niektoré repliky sú dokonca aj nadabované. Za mňa sklamanie, veľa homolkovského tliachania, ako dokument doby nula bodov a pozerať sa to dalo len vďaka veľmi sympatickému dievčaťu (Silvia Točková ml.) s moderným účesom, ktorý by sa nestratil ani dnes. –––– Ešte si nikdy nemyslel na to, že by si pobozkal nejaké dievča? Ani by si nechcel pobozkať nejaké dievča? –––– Hmmm, ehmmm, hmššt, čo je na tom takého strašného, keby som aj nejaké pobozkal? –––– Ja sa len pýtam. Nič v zlom. (12.05.2023)

Aj Slováci majú svoju rodinu Homolkovcov? Kto by to bol povedal?! Tento film som v telke nikdy nevidel, a preto bol pre mňa na DVD veľmi príjemným prekvapením. Realita konca 60. rokov zachytená cez všedné problémy a pocity jednej učiteľskej rodiny z Nitry je o to sugestívnejšia, že sa skladá zo "surových" útržkov každodenného života, s ktorými sa každý dokáže okamžite stotožniť. Žiadne zbytočné ozdoby, žiadny prešpekulovaný scenár, civilné výkony nehercov, nenútená tragikomika. Rodičia Ravingerovci trápne riešia otázky sexuálnej výchovy dospievajúcich detí, tie sa snažia preniesť cez prvé náznaky lásky a frustrovane hľadajú cestu von zo sociálno-spoločenskej kazajky. Záverečná scéna s vlakom odchádzajúcim do Rakúska hovorí za všetko... (08.11.2008)

moje hodnotenie: 90% Keďže som ešte pred vyše hodinou netušil že takýmto "surovým" (z pohľadu absencie scenára nahradeného "len" realitou) dokumentom sa môže popýšiť aj (česko)slovensko, som v šoku. Snímok dokazuje že zlaté šesťdesiate boli ozaj zlaté. Snímok natočený trojčlenným štábom, ktorý si pán režisér aj sám zostrihal ukazuje akým smerom by sa mal uberať dokumentarista, ktorý to myslí vážne a chce ukázať veci "tak ako sú". (01.04.2011)