Bílá vrána

Biela vrana je veľmi jednoducho a zrozumiteľne podaný malý nezávislý filmík, ktorý ale pôsobí prirodzene a ako "zo života", čo je to hlavné. Rýchlo ubieha, dej je v dobrom zmysle slova predvídateľný a končí tak, ako sa na jeho príjemnú atmosféru patrí. Mal som s ním ale jeden väčší problém, ktorý neviem, či je objektívny, pretože neviem, ako to chodí so zákonmi, týkajúcich sa autistických detí a ich opatrovateľstva. Ja som totiž nechápal, prečo rodičia dávno nedali svoje dieťa do ústavu, kde by ho stále mohli každý deň navštevovať, ak by chceli. Takto ničilo životy všetkým v jeho okolí. Ale budiž. Nejak takto by mali vyzerať filmy pre teenagerov, ale to ostane iba zbožným prianím, oni chcú vidieť iba fóry, založené na ukážke telesných tekutín. Alebo sa mýlim a iba o takých filmoch, ako je Biela vrana, nemajú informácie? Celý čas som si myslel, že Gemma Ward je Amanda Seyfried. 70% (08.01.2013)

Vyrůstat po boku autisty nese různá omezení a rozhodnutí. O tom může přesvědčit další australský klenot, vyprávějící o průměrné maloměstské rodině, která veškeré své úsilí vkládá do autistického syna/bratra Charlieho. Mírně tezovitá, ale jinak naprosto osvěžující záležitost, během jejíhož sledování jsem sám mnohdy (a nebylo to zřídka) zapochyboval, jak sám bych obstál v obdobných situacích. Toni Collette si ráda odskakuje k nezávislé, umělecky ambiciózní tvorbě do rodné Austrálie (Japanese Story) a debutující Elissa Down zase zkušeně ordinuje s několika žánry. Kinematografie nejmenšího světadílu jednou zase ukázala, že příjemná překvapení ve filmovém světě stále ještě existují. 85% (06.02.2009)

Zo začiatku vyzerá Biela Vrana ako vcelku obstojné zachytenie každodenného života rodiny s členom trpiacim autizmom. Kamera celkom šikovne sa pohybujúca po stiesnenom interiéry a všetko pôsobí civilne, nie okato, štylisticky sa nejedná o výrazný, ale príjemne sa sledujúci úvod, od ktorého divák logicky čaká, že postupne vyústi do niečoho naozaj zaujímavého. .....Čo sa ďalšej kauzality deja týka, prepadá sa viac do sklamania než zaujímavého pokračovania, orientuje sa smerom emotívnej plytkosti, patetickej úsmevnosti a predstierania akejsi láskavosti a pochopenia s trochopu na oko pekného platonického stereotypu. Snímka si pochopiteľne zakladá na silnej emocionalite, čo musí byť už vopred zrejmé z hlavnej dejovej premisy, ale na túto úroveň sa nedá dostať pomocou tak zjednodušených a prvoplánových cestičiek, aké si práve Biela vrana na svoju cestu vybrala. ......... Do najsprofanovanejšieho tieňa sa dostáva, očakávaná "nosná" téma autizmu. Film si vôbec nerobí starosti s nejakým hlbším prenikaním do témy, alebo jej uchopením so zaujímavejšími motiváciami a cieľmi, z kt. by mohli vzísť zaujímavé myšlienky a otázky (podobne, ako to urobil Bård Breien vo svojom filme o telesne a inak indisponovaných ľudoch - Kunsten å tenke negativt), stačí mu evidentná radosť kamery, keď sa pred ňou zvíja daný autista, poprípade keď jeho chovanie ústi do humorných situácií. Téma film sa obmedzila na povrchné sledovanie, sem tam patetické, sem tam naopak humorné, nakoniec lacno láskavé a rado by bolo dojímavé. Vzťahy medzi postavami vyzerajú umelo a vykonštruovane, najmä prerod neznášanlivosti/ nevyrovnanosti k pochopeniu vyznieva vo filme ž smiešne utopicky. ........... Ďalší element smerujúci k degradácií je vývoj dejovej línie s priehľadnou snahou diváka emotívne zasiahnuť, čím sa znova preukazuje neúspech v prvoplánovom pokuse o "dojímavosť"" pomocou peroxidovej blondínky a zamilovaného tínedžera do ktorého lásky "nevhodne a neuvedomelo zasahuje" jeho brat autista. V spracovaní už tak dosť banálneho námetu si ruky s radosťou vymieňajú trápny humor, dosahujúci svoj vrchol v scénkach z kúpaliska, so zamilovane láskavým gýčom, samozrejme pod štítkom "empatickosť". Film sa finálne pokúša vravieť známu vetu "takto by to malo chodiť a bolo by to také krásne" a jeho slová pôsobia prehnane afektovane. Zábery ladené silno autenticky sa striedajú s patetickou idylkou, ktorá hlása konečnú presilu a nemáme pred sebou nič iné, než naivnú plochosť. Biele vrany toho nalietajú evidentne najmenej. (05.10.2013)

Chvílemi mi ty autistické "výjevy" a "výlevy" už přišly kapku přehnané a čistě účelové, ale byla by to asi tak jediná vada na kráse.)) DiCapriovo podání ve "What´s Eating Gilbert Grape" mě zasáhlo přece jenom o trochu více, a i když má Black Balloon pár opravdu silných (Thomasova oslava) i krásných scén (společné odpoledne s Charliem a schovávaná před deštěm), výsledný dojem je o něco slabší než u již zmíněného Hallstromova filmu. Ale pěkné a povedené - to určitě ano:)) (13.06.2010)

Trampoty tínedžera ako dráma s ťažkou témou, ale chvíľami sa neskutočným spôsobom dokáže premeniť na bláznivú komédiu. Situáciu to odľahčí, aby hneď prišlo niečo ešte náročnejšie. Niektoré scény sú možno až prehnané, niektoré trochu patetické, vrátane tej záverečnej, keď sa všetko dá vyriešiť ako šibnutím čarovného prútika, no život takto nefunguje. Výkony neznámych hercov boli výborné a nenašiel som ani na jednom z nich známku ničoho, čo by ma mohlo vyrušovať. –––– Ešteže nebol použitý. –––– Nechcem s ním mať nič spoločné. –––– Jedno viem, že je to môj syn. Človek je slaboch, ak sa nedokáže postarať o vlastných. (04.10.2013)