Ľalie poľné

Situované do podobného dejinného rozpätia ako Varúj!, avšak miesto melodramatických pohnútok prezentovaných baladickou prózou "prvého" slovenského hraného filmu, tu sa Havetta sústreďuje na odosobnenú sondáž vyslúžilcov vojny (necítiť ich vnútorný chlad), ktorí ale prezentujú ich akútne potreby skrze expresívne a netlmene. Akosi sa ich charaktery aj ako rovný s rovným premietli do poetickej rozpínavosti nevzdelaného a chudobou poznačeného vidieka do jedného uceleného úpätia. Ľalie poľné je ale najmä o odvážnych formálnych postupoch a tematicky neprívetivou kolážou do post-vlnistickej epochy československého filmu. Havettu výrazne poznačil, žiaľ, i to je slabé konštatovanie. Určite ma ale nenapĺňa dokonale prekreslenými reprodukciami malomeštiackeho života v akýchsi zafarbených odleskoch presvedčivých spojitostí obrazu a ľudovej slovesnosti. Napriek tomu, že je "škaredý" a aj ním chcel byť, čo v útrobách základného mienenia má za cieľ vyznieť v umeleckej oblasti ako niečo "krásne", prílišnou expresívnosťou a necivilnosťou sa mu to nepodarilo. To by museli byť fantaskné a poetické schopnosti na inom leveli. (09.06.2017)

Tak títo "potulní rytieri" stelesnejúci slobodu, s jazvami na duši i tele, ľudia, ktorých si každý vážil, keď bojovali a každý sa od nich odvracia, keď potrebujú začleniť do spoločnosti, lebo stratili všetko, títo rytieri sú hlavnými predstaviteľmi lyrickej tragikomédie Ela Havettu. Jeho zámer sa vydaril, lebo svet, ktorý nám ukázal je dostatočne krutý, ale aj nežný a s vierou v optimizmus. (06.12.2011)

K tomuto filmu sa mi veľmi ťažko píše komentár. Hodnotenie nie je problémom, veď existujú tri hviezdičky, ale komentár ... ? Nadšený som bol z autentického prostredia, krásnych scenérií a práce kameramana. Obdivujem vynaloženú námahu pri zháňaní vhodných typov postáv do filmu (zubári nutne vnímali film ako horor). Také typy som videl iba v Hanákových Obrazoch zo starého sveta. Ale to je všetko, čo ma zaujalo. Tulákov, žobrákov a bezdomovcov bytostne neznášam, i keď si uvedomujem, že na rozdiel od súčasných, väčšinu z nich vyrobila ťažká povojnová doba. Aj preto je mi poetika tohto filmu na hony vzdialená. Viackrát som si počas projekcie pripomenul niektoré filmy Felliniho a Jakubiska. V nich však tieto "feérie" väčšinou ilustrovali nejaký príbeh a neskladal sa z nich, podľa mňa samoúčelne, celý film. Tu príbeh prakticky chýbal a s tým mám veľký problém, pretože chýbajúci príbeh vo filme mi prekáža rovnako, ako chýbajúca melódia v hudbe. Necítim potrebu koriť sa pred menami Šikula alebo Havetta, ani sa prispôsobovať 80% hodnoteniu. Len som tajne dúfal, že nájdem ďalší film, ktorý by zvýšil zastúpenie slovenských filmov v mojej domácej Top 100. Neostáva mi nič iné, iba hľadať ďalej. (06.02.2010)

Havetta bol skutočne akýsi James Dean slovenskej kinematografie, a hoci nie som úplne stopercentne naladený na jeho vlnu (na to sú jeho filmy na mňa priveľmi ukričané, urehotané, nespútané), cítim k nemu nepopísateľný rešpekt - k jeho bohatému vnútornému svetu, jeho energii, jeho úprimnej láske k ľuďom, vrátane žobrákov, bláznov a ľudí inak neprispievajúcich ružovým socialistickým zajtrajškom, čo z neho samozrejme robilo umelca nebezpečného, nežiadúceho. Spoločnosť šťastná, divoká, bláznivá a najmä slobodná, taká sa ovláda najťažšie, žejo. (13.02.2019)

Během sledování jsem si pořád nebyla jistá, jestli se mi film líbí nebo nelíbí. Ale jak došlo na první barvu při projíždění povozu lesem, věděla jsem, že mě Havetta má opět naprosto v hrsti. Opravdová škoda, že už neměl možnost natočit něco dalšího, hodně ráda bych viděla, kam by se vyvinul. Pro mě je to takový James Dean mezi režiséry. (04.12.2010)