Futurologický kongres

Metaforické exhibování, míchající chutě věčného mládí, náročnosti oddané, zralé mysli věcí Sirael. Slyšení vzpurné marionety s lidským přesahem. Svět pod hlavou točící se výhradně na hraně, animovaně. Tvorba předstíraných tvarů emocí na klíč. Sémiotické odkrytí zastíraných pleší. Odešla "životnost" ducha i duší, zůstala jen iluzivní hudba, povrchní salva, převlékající se existence dík ampulce uměl/eck/é inteligence... Obhajoba sebe sama, obhajoba herce jako živého člověka, který nevyšel z módy. Jeho zkušenosti, možnosti, energie, jsou těmi želízky v ohni, ingrediencemi kultury, a ne virtuální pocity, ony bezkrevné emoce aranžované figuríny, vytvořené technologickou pamětí doby, uchovávané pro zhýčkanou smetánku, zlenivělé publikum budoucí éry. (01.03.2017)

Mistrovské dílo, taková syntéza Matrixu, eXistenZ a Holy Motors, která se však od zmíněných snímků v lecčem odlišuje a někdy i přesahuje. Řemeslně jsem navíc dlouho neviděl tak perfekcionisticky ošetřený film - od přesných hereckých výkonů, přes dechberoucí kamerové kompozice, atmosferickou hudbu až po výborné animované sekvence, to vše zapadá do sofistikované struktury snímku, která s divákem souzní jak myšlenkově, tak emocionálně. Valčík s Bašírem mě nezaujal skoro vůbec, ale tímhle opusem si mě Folman naprosto získal. (30.06.2013)

Najambicióznejšie, najoriginálnejšie, najexperimentálnejšie, najodvážnejšie a najprekvapivejšie sci-fi za posledný roky. Od Futurologického Kongresu som čakal "artový gýč", ktorý bude bez rozmyslu miešať hrané scény s tými animovanými, nakoniec som však dostal originálne poňatý až dystopický sci-fi film, ktorý dokázal naservírovať oveľa vážnejšie témy a depresívnejšiu atmosféru ako som predpokladal. Jedná sa o skutočne ambicióznu psychologickú sci-fi drámu, ktorá postupom času prináša čoraz viac filozofických tém na zamyslenie. Zo začiatku pomaly buduje vzťah k ústrednej postave odpísanej herečky (skvelá Robin Wright), uštipačne rýpe a kritizuje fungovanie Hollywoodu, aby sa po hodine mohla z tejto satiry na filmový priemysel stať prechodom do animovanej časti až taká halucinogénna jazda, akoby ste dostali dávku LSD priamo z obrazovky. Tento prechod do polhodiny trvajúceho animáku má svoje opodstatnenie a nie je len prázdnym, nezmyselným úskokom bez hlbšieho zmyslu. Mení sa tempo, mení sa atmosféra, obmieňajú sa myšlienky a zo satiry sa film zmení na funkčnú metafora súčasnej spoločnosti umelo vytvárajúcej ideály, resp. individualisticky idealizujúcu samú seba. Dokazuje sa tu mimoriadne hravosť režiséra, aj keď mi tá animovaná časť prišla v určitých momentoch až príliš prestrelená s veľmi karikatúrnymi postavičkami, ktoré bola občas nahádzané do záberov bez ľadu a skladu až všetky nápady režiséra pôsobili ako taký mišmaš. Každopádne následný dystopický záver ma doslovne odzbrojil a priniesol prekvapivé vyústenie, pri ktorom som vôbec nečakal, že sa film vydá práve takto odvážnym smerom. Tam už po intelektuálnej stránke pracuje na plné obrátky a začne perfektne fungovať aj po tej emocionálnej (hlavne takmer až šokový prechod z animovaného obrazu späť do toho hraného). Veľkú úlohu zohráva aj vynikajúca hudba od Maxa Richtera, ktorá sa plne prispôsobovala postupne sa meniacej atmosfére a striedala ako hravé, tak aj stiesnené, až omamujúce melódie. A aj keď mám ku Congressu pár ďalších výčitiek ako napríklad kolísavé tempo, tak sa jedná po veľmi dlhej dobe o napodiv inteligentné (nedajte sa vôbec odradiť tým, že prostredná časť je animovaná) a hlavne netradičné sci-fi. V svojej podstate neskutočný filmový trip, avšak s neuveriteľne silným presahom. Pre bežných mainstreamovo zameraných divákov asi nestráviteľné, pre tých náročnejších, ktorí sa neboja odvážnych filmových experimentov však veľmi príjemné prekvapenie (naposledy si takto netradične dovolili zaexperimentovať snáď len súrodenci Wachovski s Cloud Atlasom ... aj keď tie dva filmy samozrejme nie je možné zrovnávať). CELKOVO: 3,5* (7/10) (20.06.2014)

Je to veľmi dobrá čiastočne animovaná psychologická sci-fi dráma. Má celkom dobrý príbeh o starnúcej herečke, ktorá má svoj vrchol slávy už dávno za sebou a navyše sa práve začína nová filmová éra, v ktorej sa už bude s hercami pracovať len virtuálne a tak predsa len súhlasí a aj sama sa nechá naskenovať. Po dvadstiatich rokoch sa kvôli predĺženiu zmluvy zúčastní špeciálneho kongresu a tak sa zoznamuje s prakticky úplne novým svetom, kde fungujú iné pravidlá, no navyše sa ešte situácia skomplikuje a musí čeliť nečakaným skutočnostiam. So spracovaním som veľmi spokojný, ako celok je toto skutočne mimoriadne zaujímavé, trochu originálne, nepredvídateľné a nadmieru nápadité dielo s viacerými úžasnými a pre mňa nezabudnuteľnými scénami a zaujímavými a rozmanitými prvkami od obyčajnej herečky, ktorá nie je spokojná so svojim stavom až po víziu budúcnosti a navyše som tu aj pocítil veľký rozsah rôznych emócií a nálad. A aj preto som mal v priebehu trochu problém si k tomu vytvoriť plnohodnotný postoj, keďže jednotlivé fázy sa na prvý pohľad venujú niečomu úplne inému a navyše to má aj inú atmosféru. Už hraná, úvodná fáza si ma aj napriek nie až tak atraktívnej tématike dokázala získať a napríklad scéna so samotným skenovaním sa mi skutočne páčila. Potom to na nejaký čas trochu upadne, časť počas samotného kongresu mi prišla skôr len priemerná, ale následne už ide celková zaujímavosť a kvalita len hore, pričom musím pochváliť tú mimoriadnu hravosť, keďže tých rôznych nápadov je tu nespočet, hlavne milovanie pred explodujúcimi lietadlami a celé to vyvrcholí dokonalou záverečnou štvrťhodinou, ktorá mi prišla až dychberúca a obzvlášť samotný prechod alebo aj úplné finále sú skutočne úžasné. S hereckým obsadením som nadmieru spokojný, síce väčšia časť filmu je animovaná, takže o to až tak veľmi nejde, ale aj tak ma Robin Wright v hlavnej úlohe veľmi bavila, zaujímavé postavy tu majú aj Harvey Keitel, Paul Giamatti a Danny Huston, ale nesklamú ani zvyšné postavy a to ani tie animované s väčším priestorom. Réžia a technická stránka sú perfektné, tento typ animácie určite nepatrí medzi tie prvotriedne, no v tomto žánri mi to vôbec neprekáža, hlavne, že celé je to nápadité, prepracované a aj celkom inteligentné. A ako som spomínal, mimoriadne spokojný som s emocionálnou stránkou, takže Ari Folman u mňa stúpol ešte viac. A k tomu ešte tá krásna hudba. Takže rozhodne jeden z najzaujímavejších filmov, aké som videl za dlhú dobu a síce plné hodnotenie zatiaľ nedávam, no len preto, že v priebehu som nebol až tak nadšený, ako na konci, ktorý tomu celému dodal úplne iný náboj. A aj kvôli tomu sú ďalšie pozretia samozrejmosťou a možno už to plné hodnotenie aj dám. 82% (19.01.2014)

Tohle je zase jednou film, u kterého jsem chvílemi zapomněla dýchat. Asi si budu ještě dlouho lámat hlavu nad tím, proč realitu kolikrát nejlépe vystihuje fantasmagorie. V tomto případě v tom nejlepším smyslu slova, pokud vůbec nějaký lepší smysl má. Ale chápu, že někomu může realistický popis pracovního oděvu připadat smysluplnější. Tohle je neobyčejný film o životě, který by bez představ a iluzí byl asi stejně tak záživný jako ten popis pracovního oděvu. Jenže často stojí za to prozkoumat, co se pod tím oděvem skrývá. (01.03.2014)