Mistr

Režisér Paul Thomas Anderson patrí k najosobitejším filmovým tvorcom súčasnej doby. Anderson je zároveň majstrom vo vytváraní atmosféry a v práci s hercami. Ako Joaquin Phoenix, charakterizujúci postavu kŕčov v tvári a "zrútenou" figúrou, tak Philip Seymour Hoffman v kreáciu muža, ktorý je síce záhadný a tak trochu šarlatán, avšak svojim tézam zrejme verí, podávajú životné výkony. Nepochybne sa k nim pridružuje aj božská Amy Adams, ako na prvý pohľad vľúdna, ale v jadre tvrdá a neústupná žena. Anderson film teda natočil a oprel sa predovšetkým o mimoriadne výkony nielen oboch hlavných predstaviteľov, ale aj ostatných hercov, najmä Amy Adams v úlohe majstrovej dominantnej manželky; všetci traja boli ostatne odmenení oscarovými nomináciami. Bohužiaľ skvelí herci a ich výkony nie sú zárukou dobrého snímku. (03.11.2019)

Poznáte to. Vidíte film, kde všetko klape ako hodinky, cítite, že herci odviedli absolútne maximum, že scenárista naštudoval tony materiálu a režisér všetko perfektne naaranžoval. Lenže téma vás nezaujíma, nemáte sa prečo stotožniť so žiadnou s postáv. Ťažko to nazývať akademizmom, Andersonov film rozhodne nemá ambíciu osloviť široké publikum divákov. Pokiaľ aj máte záujem o psychologickú štúdiu členov náboženských siekt, nemusíte byť výsledkom taktiež nadšení. Všetko je skôr skryté v pohľadoch jedného, emocionálnych výlevoch druhého, ale dôvody, kto prečo načo a začo vo filme vysvetlené (na prvý pohľad) nie sú. Ale ako hovorím, všetko bude skryté pod povrchom. Či vás štýl filmu chytí natoľko, aby ste v ňom mali chuť nájsť viac, bude záležať asi najmä na fascinácii fungovania podobných organizácií. (26.04.2014)

PTA je späť a multiplexové zariadenia sa zas raz boja o svoje tržby a právom, nejde totiž ani zďaleka o uspokojivú filmárčinu, ale skôr o ťažko prístupné remeslo kedy sa už nadobro rezignuje na klasický naratív a štruktúra deja sa nesie v kauzálnom stream-of-consciousness štýle. I keď sa zrovna nejedná o náročné gusvansantovské rošády ala "Paranoid Park" a podstata príbehu je rozlišiteľná, tak spôsob storytellingu je nepohodlne nekoherentný a takisto excelentne korešponduje s nejednoznačným vzťahom dvoch výrazných individuii v ktorom labilná, ale za to úprimná povaha Freddieho Quella hľadá útočisko v rukách "priateľského", no bláznovstvá šíriaceho Lancastera "veliteľa" Dodda. Ich kľúčové slovné výmeny sú úderné o sile Thorovho kladiva, vzájomné sympatie/nedorozumenia nepostrádajú emotívnosť, ale ani nevyspytateľnosť a celý pomer je jedna komorná (do hĺbky idúca) psychologická štúdia. Subjektivizácia z pohľadu postáv je teda zrejmá i veľmi účinná, navyše trio Phoenix/Hoffman/Adams predvádza absolutistické výkony hodné náležitého ocenenia a score od Johnyho Greenwooda kde sa to opäť hemží zimomriavkovými orchestrálnymi variáciami (nediegetická otváračka "Able-bodied seaman" ma hneď nechala spomenúť na onoho principiálneho ropného magnáta a prikovala ma k sedačke) či láskavo pokojná kamera Mihai Malaimareho Jr. (fakčilo sa cez 65-70mm šošovky jak za "Bena Hura" čo by snaha o navodenie breath-catching effect - podarilo sa) uvedená do pohybu len vtedy, kedy to naozaj treba (vzdanie holdu snímku "Melvin and Howard" skrz púštnu jazdu je famózne) a bravúrne reprodukujúca drinu s nasvieťovaním, ktoré ku prospechu veci našlo uplatnenie v druhom pláne - no skrátka elektrizujúce. "Master" obhájil posledné Andersonove umelecké tendencie, je vecným pokračovateľom aristokratického eposu "There will be blood" čo by ničiaceho zobrazenia cynického individualizmu a ekonomického šovinizmu (nielen) kapitalistického východu. Nadväzuje naň však cez mierne inú krajinu, krajinu vnútornej dezorientácie, profesórsky skrytej manipulatívnosti a nezodpovedaných otázok. Pachuť po trpkej lekcii ale pretrváva, namiesto jedného hereckého koncertu sa udejú rovno dva a nemálo úsekov svojím minimalistickým tvorením presahov spakruky zabíja. Najcennejší masterpiece sa nekoná (ten už uzrel svetlo sveta v roku 2007), ale PTA aj napriek tomu naznačil, že korunovaný titulom MASTER by mal byť znovu aj v roku 2012 a preto budte u toho, možno sa to stane...aj Vaším privilégiom. (16.11.2012)

Potřebuju to vidět ještě jednou, ale čuju další andersonovskou uberpecku. Phoenix fenomenální, Hoffman těsně v závěsu, ale především je tu ono pomalé sektářské sondování, které dráždí každičkým dialogem. Servíruje Dodd smyšlené bláboly, nebo svému učení skutečně věří? Záleží na tom? A může člověk vůbec žít tak, aby byl opravdu svobodný? Možná je to celé neskonale banální, ale pozornost to drží jako máloco. (9/10) (10.01.2013)

dávam 5 aj keď ku koncu (v poslednej tretine) sa našlo pár miest, ktoré síce nemožno označiť za nudné, no treba si pripustiť, že pri nich pozornosť diváka dostáva zabrať... aj tak sa ale jedná o to najlepšie, čo za rok 2012 uzrelo v USA svetlo sveta a aj keď rozumiem tomu, prečo sa pta s týmto majstrovským kúskom neprepracoval do nominácii za film a scenár (hoci by sa - v porovnaní s ostatnými adeptmi - rozhodne mal), nerozumiem, prečo nie je nominovaný aspoň za réžiu, ktorá je brilantná; verme, že ako protiváhu budú (právom) premenené na sošky kategórie herca v hlavnej úlohe, lebo phoenix hrá ako o život (miestami "doslovne") a tiež herečky vo vedľajšej úlohe, lebo amy adams je mrazivá! okrem toho - kamera je úchvatná, to treba vidieť na veľkom plátne a hudba?! škoda reči, pán greenwood - dychberúca; zatiaľ však andersonov najťažší kúsok - čo sa týka porozumenia posolstva a prístupu k téme; (01.02.2013)