Zvonky štěstí

Metóda, keď si dokumentarista vymyslí nejaký koncept a potom do neho zavlečie protagonistov, sa ukázala ako prepálená už pri Nesvadbove. Pri Zvonkoch šťastia sa tento typ práce dostáva do extrému. Stráca sa akákoľvek možnosť povedať niečo pravdivé o živote hrdinov a hlavnú úlohu preberá zvolený režisérsky výmysel. (Nechcem byť ostrý, ale to isté robia aj súčasné realityshow. Stačí si nájsť exota a vymyslieť mu nejakú činnosť, ktorá ho dostatočne zosmiešni.).................Čo je na tomto filme vtipné, teda nevznika zo zámeru režiséra, ale je čarom nechceného, keď protagonista prenáša rôzne "múdrosti". Veľmi tenkú hranicu s televíznou produkciou (Modré z neba) film oblizne, keď sa protagonista nemotivovane rozplače a začne skuhrať o svojom živote. Takýto moment vyznania a dojatia pôsobí v celom filme úplne bezkontextovo a samoúčelne............................Zaujímavý je moment pred koncom, kde do predkamerovej reality vstúpia aj tvorcovia a vlastne doznajú, že im nejde o žiadnu úprimnú snahu porozumieť rómom, ale chcú si iba natočiť svoj záber. O tomto by mal byť ten film, že väčšina slovenských režisérov ani nevie prečo točí o rómoch, nerozumie danej problematike a viac ako o úprimnú snahu vyjadriť sa k danej téme im ide len o nadobudnutie statusu dôležitých umelcov, ktorí sú pre našu spoločnosť potrební, lebo točia predsa o takýchto vážnych veciach. (15.09.2012)

Sledujeme zahálčivý život Romů tradičně zaměřených na rodinu. U nás oficiálně sociálně vyloučená komunita. Nejvíce by pomohlo vzdělání, ale Romové mu přisuzují malou hodnotu a žijí ze dne na den. Můj vedoucí katedry na přednáškách sociální a kulturní ekologie říkával jak mu romská žena odpověděla na otázku , proč je už posedmé těhotná "A proč by jsem měla chodit zbytečně prázdná?". V tomto ohledu je to u nás a na Slovensku nejúspěšnější menšina. Jak říká Vladimír Komárek "studenti vysokých škol na sobě dnes páchají holokaust". Ústředním motivem dokumentu je láska k hudbě , zvláště ke Karlu Gottovi a Daře Rollins. (31.10.2020)

Nie náhodou slovenskú kinematografiu ťahá z biedy väčšinou dokumentárna tvorba. Zvonky šťastia sú občas až tragikomickým počinom, ktorý možno nie vždy vyvoláva primárne také reakcie publika, ako si autori predstavovali, ale napriek tomu vynikajúco funguje. Už dávno som nevidel, aby slovenský film v kine vyvolal také jednoznačne pozitívne reakcie počas premietania, ale aj po skončení. (Art Film Fest 2012) (24.06.2012)

Tento (ani by som nepovedal) dokument som videl 2x a 2x na mňa zapôsobil úplne inak. Prvý krát som bol šokovaný a pravdupovediac som sa váľal po zemi od smiechu. Gott a Rolincka v opačnom prevedení, pričom Roman má ešte aj účes ako Darinka v detstve. Vystrihovanie obrázkov, občas nie veľmi podarené spevácke výkony. Po druhom pozretí ma už ale miestami mrazilo... Takto žijú dospelí ľudia. S hrôzou človek zisťuje, že na Slovensku v 21. storočí sa žije aj takto, že to nie je v žiadnej krajine tretieho sveta ale tu u nás. (06.02.2014)

No čo bude ďalej na rade? Narkomani, bezdomovci, hospic? Účelovo nasnímaný dokument o dvoch rómskych"intelektuáloch", ktorí sa snažia preraziť karaoke Darinky mandarínky a božského Káju. Už len tento samotný výber ich v súčasnosti katapultuje na dno spoločenskej zábavy. Aj keď Gottovi to v jeho veku stále šlape. Vzdelanie žiadne, robiť nevedia, ale plodenie detí im ide na jednotku. Za pár rokov sa nám postarajú o dôchodok. A skúste sa pozrieť do rómskej osady bez kamery. To by už bol ale iný dokument.. (09.12.2012)