V tieni kráľa Svätopluka

Film, ktorý slovenská verejnoprávna televízia (RTVS) dlho nechcela pustiť do vysielania. A keď to urobila - tak bez výraznejšej propagácie, uprostred pracovného týždňa o pol dvanástej večer. Toto nectí televíziu, ktorá dokument financovala, spoločne s Ministerstvom kultúry SR a Audiovizuálnym fondom. Dôvodom bola zrejme prehliadka vládnej garnitúry pri odhaľovaní Svätoplukovej sochy na bratislavskom hrade. Pripomínala niečím germánsko-slovanské novopohanstvo. Pompézna oslava len pre vyvolených, založená na omračujúco debilných efektoch svetla, ohňa a mohutných orchestrálnych tónoch sprievodnej patetickej hudobnej skladby. A ešte ukázanie jedného z premiérových poradcov ako primitívneho násilníka, bývalého agenta boľševickej tajnej služby, čo mláti ženy spisovateľov a aj spisovateľov. Všetko sú to ale mediálne preberané uadlosti, nič nové. Navyše úroveň filmu týkajúca sa pompéznej oslavy bola omnoho lepšie zachytená vo filmoch režisérky-dokumentaristky Zuzany Piussiovej. Takže ak bola dôvodom neodvysielania naozaj povrchnosť, ako to bolo prezentované zo strany televízie a nie cenzúra a politické dôvody, za ktorými videl neuvedenie filmu na obrazovkách zase denník SME, tak tu by som sa paradoxne viacmenej zhodol s novodobými cenzormi. Ale len na tom, že film je dosť o ničom -  so zadržaním jeho vysielania samozrejme nesúhlasím a ani s ponižujúcim uvedením v neskorých večerných hodinách na STV 2, ktorá má vtedy len minimálnu sledovanosť. Na rozdiel od renomovaného pedagóga a filmového publicitsu Martina Ciela, ktorého si vážim, si nemyslím, že film je "objektívny a vysoko profesionálny, a že sú v ňom brilantne ukázané obe stránky nacionalizmu", ale že je dosť povrchný a hrá na takú mediálnu nôtu poukázania na vysokú primitívnosť hrdosti k národu. Problémami s odvysielaním totiž dokument získal - ako v mnohokrát v histórii predtým - auru mocou zakazovaného diela, pričom jeho kvalita je viacmenej podpriemerná. Kritici sa ale neodvážia do takejto ikony veľmi kopať. Lebo však viete, zakázali to hentí červení vládcovia a nesmelo sa to vtedy dlho šíriť, tak niečo významné na tom už len bude, nie? No a čo sa týka nacionalizmu: skôr je mi bližší názor českého filozofa a spisovateľa Ladislava Klímu, ktorý hovorí, že láska k národu a hrdosť naň sa plnohodnotne prejaví len nacionalizmom, ktorý však nemá veľa spoločné s rozumom. Intelektuálmi a humanistami preferované vlastnenctvo či národovectvo nedokáže podľa L. Klímu ani zďaleka vystihnúť všetky odtienky úprimnej vášnivej nacionalistickej hrdosti. V prípade vlastnenctva (patriotizmu) ide podľa neho o neživotný a mŕtvy smer, postrádajúci zaujímavosť a živú pulzujúcu vášeň, preto je vyznávaný len v hlúpych intelektuálnych salónoch a na stránkach rovnako nudných a umelecky ničotných tlačovín.