Padesát odstínů černé

Fifty Shades of Shit. Neskutočná blbosť, ktorá je tak trápna, až je po väčšinu času vyslovene nepozerateľná. Marlon Wayans mal síce svetlejšie obdobie v časoch prvých dvoch Scary Movie, no to bolo už pred pätnástimi rokmi a po tých časoch už evidentne nie sú ani stopy. Súdiac podľa Fifty Shades of Black mu neostalo ani kúsok súdnosti, nebodaj zdravého rozumu. Niečo takéto by totiž dokázal natočiť snáď aj retard s IQ 11. Ako je zrejmé už z názvu tentoraz sa namiesto hororov jedná o paródiu minuloročného valentínskeho fenoménu Fifty Shades of Grey, na ktorý už každý s dobrým vkusom stihol zabudnúť. Ten bol v určitom pohľade sám o sebe nechcenou paródiou na vážne romantické filmy, no až teraz prišla jeho pravá parodická podoba a nie je to nijako vtipné. S veľmi krátkymi odbočkami napríklad k parodovaniu Magic Mike alebo Whiplash sa tu po celú stopáž výhradne paroduje dejové línia a konkrétne scény zo Fifty Shades of Grey, no celé je to akurát trápne a servírujúce humor ako z piatej cenovej oproti ktorému snáď aj naše Babovřesky alebo Kameňák pôsobia ako silne sofistikované diela. Ono to celé snáď ani nevyzerá ako jeden konzistentný film, ale ako séria na seba absolútne nenadväzujúcich trápnych scénok, ktoré sú naskladané bez zmyslu za sebou len aby vyplnil aspoň tú 80 minútovú stopáž. Žiadna kontinuita scén, pravdepodobne ani žiaden scenár, iba si Wayans sparodoval postupne pár scénok z Grey, pozliepal to bez ľadu a skladu na seba a dúfal, že mu vynesie nejaké milióniky. Nevravím, že občas podobný dementný humor nemôže fungovať a pôsobiť zábavne. Napríklad celý prvý Scary Movie stojí na tom ako to je celé zámerne priblbé, no baví to a hlavne to vyzerá ako film, ktorý si síce berie dejovú kostru zo Scream, no všetky parodované scény aj z desiatky iných filmov v ňom veľmi nadnesene povedané dávajú zmysel a tvoria jeden konzistentný celok. Fifty Shades of Black paroduje prevažne iba jeden film a aj tak nepôsobí ako niečo ucelené. Navyše medzi trápnym a priblblým humorom je veľký rozdiel. Na tom priblblom sa dá dobre pobaviť práve na tom aký hlúpy je, pri tom trápnom iba dúfať, že čím skôr skončí. Teda aspoň mne nepríde nijako vtipné, že sa dievčaťu zasekne 8x za sebou hlava o dvere výťahu, lebo je taká dementná, že sa nevie posunúť krok dozadu. A to je prosím pekne vrchol humoru Fifty Shades of Black. CELKOVO: 0,5* (1/10) (14.04.2016)

Před nějakým časem jsem si pustil Padesát odstínů šedi a litoval jsem. Po pár dnech jsem prubnul tuhle parodii. Zlaté časy americké parodie jsou už dávno pryč a nečekal jsem nic extra. Párkrát jsem se ale zasmál, hlavně u těch rasově-stereotypních vtípků. Navíc oceňuju zparodování filmu Whiplash. (1 236.) (27.03.2018)

Na Päťdesiat odtieňov čiernej je až príliš vidno, že si Marlon Wayans svoje najkvalitnejšie náboje vyplýtval na Scary Movie a od nich vlastne už len pabierkuje. Posledný film je ukážkou jeho scenáristickej nemohúcnosti a dôkazom krízy žánru v poslednom azda desaťročí. Pár dobrých gagov a výstupov nezakryje nemohúcnosť. Lepšia 1*. (01.05.2016)

Tu sa dostávam do zriedkavej situácie, keď neexistuje nič medzi päťkou a odpadom. Ono najsmutnejšie na tom je, že keby to s takouto gráciou poňali aj tvorcovia parodovanej šedej, mohla to byť fakt pätorka jak bič, ale tí kokoti to mysleli vážne. A pri sledovaní tohto tu si zas každý súdny divák matne spomína, že už to niekde videl a začnú sa vynárať staré traumy. Na druhej strane keď ste retardovaný kokot na yntelektuálnej úrovni 11 ročného dawna, radi sa pri filmoch oblievate pivom a pri salvách smiechu po tých najprijebanejších ftípkoch z vás vypadáva popkorn, tak sa v tom celkom nájdete aj keď ste videli pôvodných 50 odtieňov. Ja sa ako profesionál tentokrát zdržujem hlasovania (13.08.2018)

Fuck Hard. And Quick.. Pan Wayans si odškrtl další položku na svém blacklistu filmů vhodných k parodování a řekněme si na rovinu, tenhle si o to žádal na kolenou. Zřejmě nikoho nepřekvapí, že Marlonovo potrhlé Black Dick Smoke Maryjane křepčení je z uměleckého hlediska o délku análního kolíku lepší než masterpiss lady Jamesové, i přesto, že se tradičně utápí v infantilitách, oplzlé lacinosti a omílání tématu represe černošského obyvatelstva. Zkusit u nás natočit scénu, v níž bílá matka schovává před svým černým adoptivním synem peněženku, klečí rasista Marlon spoutaný v playroomu ombudsmanky a žádné záchranné slovo ho od bolesti neuchrání.. (10.06.2016)