Krtek

Nebyť vopred, aspoň okrajovo, oboznámený s menom a dielom A. Jodorowskeho a pustiť si El Topa s očakávaním zážitku z výnimočného medzi bežnou westernovou produkciou by muselo byť bolestivé. V dobrom prípade vyústenia prekvapivé, úchvatné. Dielo nepochybne výnimočné a zároveň stojace samo, nie osamelé, skôr sebestačné, vymykajúce sa žánrovým mantinelom, z ktorých si robí akurát povrchový tenký kabátik................... Jodorovsky ponúka symbolickú púť, cestu človeka za spásou, hľadanie vykúpenia, spravodlivosti a boha, alebo autobiografickú šifru režiséra osobne (s prihliadnutím na obsadenie sa na post hlavnej postavy) možno alegóriu Krista, či niečo ďalšie, úplne iné, iba dobre fungujúci efekt je taktiež jednou z početných alternatív výkladu diela. Snímka rozpráva príbehy prostredníctvom obrazov sýtych na detaily a (nielen) náboženskú symboliku, často pripomenie tvorbu surrealistov (najmä) R. Magritta – kombinácie bežných objektov do nie bežných zátiší, zhlukov, či S. Dalího, napríklad pri vyobrazeniach spúšte po krvi preliatí pripomína tiež sériu obrazov P. Brueghela tematizujúcu 7 smrteľných hriechov, alebo H. Boscha počas dovolenky na divokom západe, Jodorovskeho vízie tancujú religiózne bizarný time-warp na hranici surreálna v rytme rôznorodej hudobnej zložky........................ Silnou stránkou je nevypočítateľnosť príbehu. Jazyk autora je v striedmom tempe zašifrovaný, ponúkajúci možnosť viacerých interpretácií, a ťažko zrozumiteľný, neustále vynáranie ďalších a ďalších symbolov, ponúka sa taktiež možnosť hlásajúca – všetko je to len pre efekt, iba umné poskladanie jednotlivých nápadov do zložitej a súdržnej konštrukcie podobenstva v žánrovom obalení. Ak, je toto správnou možnosťou, efekt sa podaril na výbornú, obzvlášť čo sa týka už spomenutej vizuálnej stránke búrajúcej hranice a smerujúcej až ku kultovosti . Zrozumiteľnosť dostáva miesto dobrého adepta na bod do vášnivej diskusie. V konečnom dôsledku, subjektívna interpretácia má vlohy na bytie atraktívnejšou než potenciálna „správna interpretácia“ El Topa........................ Výrazným motívom prestupujúcim naprieč celým dielom je rozklad a smrť – každá vražda je nasnímaná v štýle estetického excesu, kopa mŕtvych králikov, ukrižovaná koza, horda mrzákov utekajúca k „svetlu“, kde ich čaká poprava, obskúrnosťou vyplnená obrazotvornosť hrá prím, morbidita je jedinou explicitne sa vyjadrujúcou zložkou vo filme (tým pádom tiež najvýraznejšou), zároveň ďalším elementom pritakávajúcim mystickej, vo finálne kruto pesimistickej aure El Topa. Obsahovo ťažko determinovateľné, obrazovo úchvatné, v oboch smeroch excentrické. „Ikony sa nemaľujú. Ikony sa píšu.“ ....................... A Jodorovsky veru vie. (02.07.2013)

Keďže ide o moje prvé stretnutie s Jodorowskeho tvorbou (dokument o Dune nerátam), tak som namiesto identifikácie jeho charakteristických prvkov videl v Krtkovi časť Buňuela, časť Peckinpaha, časť Pasoliniho, prípadne Felliniho a našli by sa aj ďalší. Mimochodom ide asi o western s najväčším počtom mŕtvol, aký som kedy osobne videl a bohvie, na koľkom mieste sa v skutočnosti v takomto imaginatívnom rebríčku nachádza. Pokiaľ rozoznávate klasický western, revizionistický a a ten špagetti, tak tu máte zase originál nachos western. K nachos sa ale podávajú namiesto čili omáčky poriadne dávky krvi. (14.08.2019)

Ne, ony jsou tady tak skvělé scény, neskutečně nápadité, že já prostě nemůžu jít níž, ale stejně je to divný film, kterého jsem se obával. Ty obavy byly na místě. To je prostě tak divný film, tak divný western, který ale přitom má svou logiku a má skvělé myšlenky. No, budu se muset v budoucnu někdy ještě jednou podívat, protože tohle je film, který si zaslouží více zhlédnutí. (21.07.2015)

(1001) 2014: Už jsem na to přišla. Jodorowského estetika mi připomíná ilustrace Borise Jirků. Také mne fascinuje, že je to mnohem dojemnější, než si pamatuji. Zvlášť práce s hudbou. A všeobecně mě dojímá, jak jsem za posledních pět let dospěla. (Úryvek z původního komentáře z roku 2009: "Za všechny ty filmařský a divácký věcičky bych dala jasně plnej knedlík, protože jsem zvrhlej pozérskej narcistickej antisociální mizantropní prasák...") Tehdy jsem ještě nepsala spisovně a také spoustu věcí nechápala. Dnes nevidím na Krtkovi zvrhlého nic (respektive to, co je zvrhlé, je zástupce zvrhlosti samotné a tak je to správně) a některým aspektům rozumím víc (nebo jinak), než předtím. Jsem zvědavá, jak ho uvidím 6. prosince 2019. Protože jsem se na film spontánně podívala na den přesně, měla bych z toho totiž dozajista udělat tradici. (06.12.2009)

Už prvé sekundy filmu mi jasne naznačili, o čo tu vlastne pôjde. Po púšti cvála na čierno odetý pištolník so svojím nahým(!) synčekom. No a čo nasleduje potom sa slovami opísať nedá. Je to tak bláznivé a tak bizarné, že to už má s nejakým umením máločo spoločné. Asi môžem byť rád, že v polovičke 70. rokov skrachovala Jodorowského verzia sci-fi románu Duna. To by už tí, čo kritizujú Lynchovu verziu, asi už neprekusli vôbec. Zhrniem to takto. Poznám človeka, čo by na EL TOPO povedal: ,, Za také filmy by nemali platiť diváci, ale tvorcovia by mali platiť divákom za to, že si ho vôbec pozreli." Keďže som za to nezaplatil a takisto mi za to nezaplatili ani tvorcovia, tak si myslím, že sme si kvit. (11.03.2011)