Za štěstím

Bergman už zrejme tesne po tridsiatke vedel, o čom píše scenár a ako takýto príbeh nakrúti. Príbeh jedného manželstva s radosťami a strasťami, aké ponúka od nepamäti a aj do konca vekov ponúkať bude. V jeden sekvencii sledujeme šťastný pár oddychujúci s deťmi na lúke a filozofujúci nad tým, či je vôbec také šťastie zaslúžené, aby sme v tej nasledujúcej sledovali rozhovor o mužovej mileneckej afére a tušili, kam to speje. Rozhodne si tu nečítajte obsah a nechajte sa prekvapiť a prežite aj záverečnú katarziu pri deviatej symfónii naplno. (02.04.2024)

Dalsi mimoriadne kvalitny film od rezisera Yngmara Bergmana, Bergman tu rozvija pribeh lasky, do ktoreho vstupuju iste vonkajsie faktory. Ake presne, to ja prezradzat nebudem, divak nech si zisti sam. Bergmana mam zapamataneho ako citliveho maliara ludskych dusi a rezisera mimoriadne kvalitnych vztahoviek. Napokon, od tohto svedskeho velikana hodne cerpal aj isty Woody Allen : 77 % (30.07.2020)

Ďalší nesmierne silný a citlivý film od švédskeho matadora. To Joy je príbehom lásky (a nenávisti), pričom silná láska k hudbe je tu v „protiklade“ s láskou k žene. Bergman má nenormálny cit pre vykreslenie psychológie postáv, tento film nie je výnimka. Pár scén je skutočne brilantných, až dojímavých (napr. spomienka na pár nádherných chvíľ s manželkou, ktoré sa zobrazujú na notovej osnove). Bergmanove filmy sa ťažko opisujú slovami, musia sa skrátka "precítiť". (01.07.2007)

Aká je to spravodlivosť, že niečo tak krásne ako hudba iba existuje, ale niekto tak malicherný ako huslista Stig má výsadu žiť? A ešte je mu málo, tak si tú hudbu privlastňuje, aby sa zviditeľnil, zatiaľ čo ostatní ju rešpektujú. Jeho žena pri tom čaká doma a vytvára mu rodinu. A tak to aj život zariadi, že Martha sa stane spomienkou, hudbou jeho srdca. Katarzný koniec je teda aj odpoveďou na moju úvodnú otázku. (19.07.2022)

[3,5*]     Ak som písal pri Bergmanovej prvotine Prší nám na lásku (1946), že som v nej Bergmana vôbec nespoznával, tak v tomto filme som už Bergmana spoznal pomerne zreteľne. Príbeh je už odsunutý do pozadia a do popredia sa dostáva psychológia postáv, skvele tu je vykreslený vývoj jedného vzťahu. Napriek tomu sa mi Bergmanova prvotina páčila o trochu viac, hlavne kvôli sympatickej ústrednej dvojici. Ak sa totiž má nejak rozpitvávať charakter hlavnej postavy, musí byť na to zvolený vhodný predstaviteľ. A to Stig Olin (Ericson) nespĺňa. Jeho herectvo nie je veľmi presvedčivé, je ako taký pandrlák, jeho šaškovaniu najmä v prvej polovici sa veľmi nedá veriť. Proti predstaviteľke hlavnej ženskej role Maj-Britt Nilsson ale nemám žiadne výhrady, zahrala výborne a navyše je aj veľmi pôvabná. Bergman mal proste veľmi dobrú ruku pri výbere herečiek. Páčilo sa mi rámcovanie príbehu do jednotlivých hudobných vystúpení orchestra (krásne klasické kúsky), retrospektívne rozprávanie a tiež krásna kamera (veľmi pôsobivé bolo premietanie spomienok na notovú osnovu). Film nesie silné autobiografické črty (Bergmanovo manželstvo s Ellen Lundström, s ktorou mal dvojičky). Prítomný tu je aj pomerne častý motív psychického boja umelca, ktorý pochybuje o svojich schopnostiach (ako aj v Hodine vlka (1968)). (14.08.2021)