Alexej Oktjabrinovič Balabanov bol ruský filmový režisér, scenárista a producent, ktorý sa narodil v meste Sverdlovsk, dnešnom Jekaterinburgu. V roku 1981 Balabanov absolvoval prekladateľskú fakultu Gorkého pedagogickej univerzity cudzích jazykov. Neskôr slúžil v sovietskej armáde ako dôstojník, kde dva roky slúžil v Afganistane vo vojenskej leteckej jednotke. Mohli by sme povedať, že táto skúsenosť mala obrovský vplyv na jeho tvorivé videnie. Po prepustení z armády v rokoch 1983 až 1987 pracoval ako asistent réžie v Sverdlovskom filmovom štúdiu. Jeho otec Oktjabrin Sergejevič Balabanov bol šéfredaktorom oddelenia vedeckých filmov tohto filmového štúdia a pomohol Alexejovi získať túto prácu. Alexejove rodné mesto bolo v tom čase prekvitajúcim centrom sovietskeho undergroundového rockového hnutia 80. rokov. Balabanov sa osobne zoznámil s dvoma zakladajúcimi členmi slávnej sovietskej rockovej skupiny Nautilus Pompilius a jeho členmi Vjačeslavom Butusovom a Dimitrijom Umetským. Ich hudba sa často objavuje v jeho neskorších filmoch, z ktorých najpozoruhodnejší je film Brat (1997), kde sa hlavný hrdina zamiluje do ich hudby po vypočutí jedného z ich albumov na svojom walkmane.
Od roku 1990 Balabanov žil a pracoval v Petrohrade. Jeho prvým režisérskym debutom bola dráma Šťastné dny (1991), ktorá získala nomináciu na prestížnom festivale v Cannes. Tento film vznikol na základe niekoľkých diel írskeho spisovateľa Samuela Becketta. Jeho ďalším filmom bol Zámok (1994), ktorý bol adaptáciou nedokončeného rovnomenného románu Franza Kafku. Film bol rovnako dobre prijatý ruskou kritikou a pripravil mu cestu k budúcemu úspechu. Medzitým spolu s kolegom a režisérom Sergejom Seljanovom založili filmovú spoločnosť CTV, ktorá financovala mnohé jeho budúce filmy. Balabanov bol režisérom a scenáristom spomínaného filmu Bratr (1997), ktorý zaznamenal veľký kasový úspech a pozitívne ohlasy kritikov. Film sa premietal na filmovom festivale v Cannes v roku 1997 a pre Balabanova a hlavného herca Sergeja Bodrova ml. to bol prelomový film, vďaka ktorému sa okamžite stali známymi v celom Rusku. Úspech tohto filmu priniesol druhé pokračovanie Brat 2 (2000), kde sa dej filmu odohráva v Chicagu. Medzi jeho ďalší film by sme mohli zaradiť Cargo 200 (2007), ktorý vyvolal v Rusku vlnu škandálov. Režiséra filmu označili za úchyla a samotný film zosmiešnili ako hanbu a omyl. Cargo 200 sa v anglicky písaných zdrojoch zvyčajne objavuje na zoznamoch filmov, ktorých hlavným cieľom je znechutiť divákov. Dramaturg filmového festivalu v Cannes Joël Chapron prirovnal film k "snuff filmu". Posledným filmom, ktorý Balabanov natočil, je dráma Já chci taky (2012), ktorý bol uvedený na filmovom festivale v Benátkach.
Počas svojej umeleckej kariéry sa Balabanov zaujímal o tému medzikultúrnych vzťahov, ktoré interpretoval aj vo svojich filmoch. Snažil sa ukázať ako výrazne sa ľudia z rôznych kultúr môžu od seba líšiť a ako často si nemôžu a hlavne nechcú porozumieť. Balabanov sa ťažko vyrovnával so smrťou svojho obľúbeného herca a blízkeho priateľa Sergeja Bodrova. Po Bodrovovej smrti výrazne zvýšil konzumáciu alkoholu. V roku 2013 Alexej Balabanov tragicky utrpel infarkt a zomrel vo veku 54 rokov. Bol ženatý s kostýmovou výtvarníčkou Nadeždou Vasiljevovou a mal dvoch synov. Bol pochovaný v blízkosti hrobu svojho otca na Smolenskom cintoríne v Petrohrade.
Reverse01
