Traduje sa, že dokumentárny žáner je prinajmenšom taký starý, ako samotný vynález filmu (viacerí odborníci totiž považujú krátke pokusy bratov Lumièrovcov za prvé dokumentárne snímky). Každopádne podobu, v akej vídame dokument dnes, mu vtisol práve americký režisér a producent Robert J. Flaherty (dodnes je prezývaný otcom dokumentárneho filmu).
Narodil sa 16. februára 1884 v Iron Mountain, v štáte Michigan ako jedno zo siedmych detí. Vzdelanie nadobudol na Upper Canada Collage v Toronte a v Kanade zostal aj po ukončení štúdií – pracoval pre železničnú spoločnosť. Venoval sa najmä geológii a skúmaniu pôdy, čo z neho neskôr urobilo člena výpravy sira Williama Mackenzieho. Mackenzie ho zobral (a spolu s ním aj jeho kameru) na Belcherove ostrovy – tu sa Flaherty zoznámil s životom Inuitov, miestnych obyvateľov, ktorých život nakrúcal celé hodiny a dokonca kvôli tomu zanedbával aj vlastnú prácu. Do Toronta sa vrátil s ohromujúcim materiálom čítajúcim 30 000 stôp (v prepočte niečo cez 9000 metrov) filmového materiálu. Ten bol však zničený požiarom pri jeho strihaní – Flahertymu upadol popol z cigarety a následný požiar strávil väčšinu materiálu, zanechajúc Flahertymu popáleniny na rukách.
Odhodlaný Flaherty sa však nevzdával a vďaka finančnej podpore kanadskej kožušinárskej firmy sa na mrazivý sever čoskoro vrátil. Priviezol so sebou všetko potrebné vybavenie (dokonca aj projekčné prístroje, chcel totiž Inuitom prehrávať doposiaľ nakrútený materiál) a usídlil sa v meste Port Harrison, provincia Quebec. Hlavnou postavou filmu Nanuk, človek primitívny (1922) je Inuit Nanuk (hral ho muž menom Allakariallak) a jeho rodina, ktorí čelia výzvam života v drsnej arktickej prírode. Mnohé príbehy súvisiace so samotným nakrúcaním filmu dnes už zľudoveli (súvisia najmä s hazardovaním s životom hlavných predstaviteľov) a režisér mal dokonca pomer s hlavnou predstaviteľkou, ktorej sa neskôr narodil syn Josephie.
Napriek všetkým kontroverziám (a napriek papierovým predpokladom) sa z Nanuka, človeka primitívneho stal divácky hit. Dokonca taký, že štúdiá Paramount s vyučeným geológom obratom podpísali zmluvu na nový film, zaoberajúci sa životom domorodcov v Polynézii. Spolupráca so štúdiom nevychádzala podľa predstáv a predsa len jednoduchší a menej dramatický život obyvateľov súostrovia Samoa nútili Flahertyho obrátiť pozornosť k inej tematike – nakoniec sa ústrednou témou filmu Moana stal súbor rituálov vedúcich k premene z chlapca na dospelého muža. Režisér film dokončil v roku 1925.
Flahertyho však v Hollywoode nečakala šťastná budúcnosť. Pri nakrúcaní filmu White Shadows in the South Seas pre MGM sa nepohodol s kolegom na režisérskej stoličke W.S. Van Dykeom a projekt opustil. U Foxov zasa nakrúcal film Acoma the Sky City, ktorého natáčanie však štúdio po ôsmych mesiacoch zrušilo. Materiál, ktorý Flaherty nakrútil, opäť strávil požiar. Nasledujúca spolupráca s F.W. Murnauom na filme Tabu (1931) bola opäť v znamení množstva komplikácií – často sa hovorí o nezhodách medzi režisérmi a o Flahertyho malom prínose pre samotný film. Tak či onak, Flaherty bol vo fáze postprodukcie zničený a Murnauovi prenechal miesto jediného režiséra filmu za 25 tisícovú náhradu.
Nasledovalo množstvo projektov v Británii a Írsku (Muž z Aranu, 1934), než sa Flaherty opäť vrátil do USA. Nakrúcal väčšinou na zákazku a najviac zaujal svojím portrétom močiarov štátu Louisiana a života v ňom (Príbeh z Louisiany, 1948), ktorý zafinancovala spoločnosť Standard Oil. Ako jeden z režisérov dokumentárneho filmu The Titan: Story of Michelangelo sa v roku 1950 konečne dočkal Ceny Akadémie za najlepší dokument. „Otec dokumentárneho žánru“ zomrel o rok neskôr v obci Dummerston, štát Vermont.
unclejack
