Maya Derenová sa narodila ako Elena Derenkovskaja 29. apríla 1917 v Kyjeve na Ukrajine. Jej rodičia (otec bol psychiater a trockista) v roku 1922 emigrovali kvôli antisemitistickým pogromom do Syrakúz v štáte New York, USA, kde si rodina skrátila priezvisko na Deren. Mladá Elena Derenová začala študovať na Syrakúzskej univerzite, kde sa angažovala v trockistickej mládežníckej organizácii, vďaka ktorej spoznala svojho prvého manžela Gregoryho Bardacka. Z anglickej literatúry promovala na univerzite v New Yorku a krátko na to, v roku 1939, sa s manželom rozviedla. V roku 1941 sa stala osobnou sekretárkou choreografky Katherine Dunhamovej, ktorá viedla známu tanečnú skupinu. Na zastávke v Los Angeles sa spoznala s fotografom a kameramanom Alexandrom Hammidom, českým emigrantom, za ktorého sa vydala v roku 1942.
Hammid u nej prebudil záujem o film a už ako Maya Derenová spolu s ním realizovala svoj prvý počin MESHES OF THE AFTERNOON. Táto prvotina patrí medzi jej najpopulárnejšie práce a aj vďaka nej je označovaná za zakladateľku amerického avantgardného filmu. Krátko na to sa manželia presťahovali na východné pobrežie a v roku 1944 sa rozviedli. Na svojom druhom filme WITCH’S CRADLE spolupracovala s francúzskym maliarom Marcelom Duchampom, ktorý experimentoval na pomedzí surrealizmu a kubizmu. Jednalo sa o abmicióznejší projekt, nikdy však nebol dokončený.
Ďalší film, AT LAND, natočila v roku 1944. Mení v ňom perspektívu, čas a úrovne reality, až kým sa otázky o mieste a čase nezdajú celkom vedľajšími a bezvýznamnými. Film A STUDY IN CHOREOGRAPHY FOR CAMERA z roku 1945 je Derenovej odpoveď na pompézne filmové arabesky režiséra a choreografa Busbyho Berkeleyho, v ktorej sa redukciou sústreďuje na to, čo je na tanci podstatné. RITUAL IN TRANSFIGURED TIME z roku 1946 zasa skúma strach z odmietnutia a slobodu vyjadrovania v rituáli opúšťania, MEDITATION ON VIOLENCE z roku 1948 zas zakrýva rozdiely medzi násilím a krásou. Na filme THE VERY EYE OF NIGHT z roku 1958 spolupracovala s baletnou školou Metropolitnej opery a baletným choreografom Antonym Tudorom.
V roku 1947 si prenajala Provincetown Playhouse, miesto, kde by mohla predstaviť svoje filmy. Toto podujatie sa stretlo s veľkým úspechom a úspech zaznamenal aj jej prvý film, ktorý na Filmovom festivale v Cannes vyhral v kategórii 16 mm experimentálnych filmov. Derenová, ktorá si svoje filmy financovala a distribuovala sama, založila Creative Film Foundation, prvú nadáciu, ktorá sa venovala podpore filmu nezávislého od veľkých produkčných spoločností. Pracovala ako novinárka, písala filmovo-teoretické eseje, v ktorých útočila proti umeleckému, politickému a ekonomickému monopolu hollywoodskych štúdií a zaoberala sa inými kultúrami. Podarilo sa jej získať Guggenheimovo štipendium a v rokoch 1947-1951 nakrútila dokumentárny film o voodoo na Haiti, ktorý nazvala DIVINE HORSEMEN: VOODOO GODS OF HAITI. Pod týmto titulom vydala aj prvé obšírne literárne dielo o mytológii voodoo.
V roku 1957 sa po tretíkrát vydala. Tentoraz sa jej manželom stal japonský hudobný skladateľ Teiji Ito. Maya Derenová zomrela 13. októbra 1961 vo veku 44 rokov na krvácanie do mozgu, zapríčinené extrémnou podvíživenosťou, ktorú spôsobilo trvalé užívanie amfetamínov a práškov na spanie. Slávny architekt Le Corbusier o nej povedal:
„Filmy Maye Derenovej nás oslobodzujú od štúdií: obdarúvajú naše oči skutočnosťami, ktoré obsahujú hlboký psychologický význam; udávajú našim srdciam takt, ktorý sa mení, zostáva nemenný, obracia sa, tlčie alebo odlieta... Človek sa ocitá v realite filmových skutočností, ktoré Maya Derenová zachytáva v momente, keď objektív spolupracuje ako pozoruhodný objaviteľ. Táto obnova kontaktu medzi filmom a podstatnou časťou jeho výrazových prostriedkov tak otvára mnohé možnosti využitia inteligencie, citlivosti a vynachádzavosti pri tvorbe básní. Poézia je napokon sviatkom, ktorý obohacuje život tých, čo vedia prijímať a chápať očami a srdcom.“
Michal "iommi" Deliman
