Echelon1

„StuG moves unseen in snowfall and with frozen snow under tracks, there is no fear of their tanks!“ Musím byť kritický, ale zároveň mám Senša-dó príliš rád? Samozrejme použijem britský mierny, trochu zahmlievací štýl vyjadrovania (raz kvôli nemu jedna jednotka nedostala žiadané posily). Nie som si istý, či ideme správnym smerom. Obsahovo skôr ako zostrih súbojov bez polovici stopáže. Akosi mi chýba väčšia, alebo skôr akákoľvek interakcia medzi oponentmi, keďže vzťahy, osobnostný vývoj, motivácie a podobne sú základný kameň príbehu (popravde celé das Finale tým dosť trpí). Obidva súboje by som uvítal odlišne, ten v horách má síce viacero výraznejších momentov (Simo Häyhä style StuG III, tunel, škoda, že lavína bola slabo využitá), avšak sa opäť nezabudlo na až absurdnú prehnanosť ignorácii fyziky. Kde sú brilantné momenty ako Firefly vs Pz. IV vs M4? A čo ten záver druhého súboja? Nejdem nič prezrádzať, ale myslím, že viem, ktoré z tých veliteliek, ktorých sa situácia týka, majú najkomplikovanejší vzťah a ktoré som preto očakával v definitívnon, finálnom súboji. Nuž, nestane sa. Čo ma privádza k spomínanej problematike vzájomných vzťahov, keďže sa vlastne s otázkami s nimi spojenými nepohli od seriálu nikam.

Čas na ódy. Toaru Kagaku no Railgun S je presne tým, čím by som chcel, aby táto séria bola. „Sisters“ kapitola je v tejto (oproti Toaru majutsu no Index) „znovu a 1000x lepšie“ verzii úplne iný level. Osobnejší konflikt a motivácie, psychologickejšie, temnejšie, väčší rozsah emócií (Mikoto a jej amok pri smrti „sestry“ mi spôsobili zimomriavky), temnejšia atmosféra, originálna (ITEM vs Mikoto v temnotách komplexu) a veľkolepá (finále s Acceleratorom) akcia, k tomu dobrý soundtrack + jeden z najlepších openingov v Toaru ságe. Zatiaľ je pre mňa táto strana X-Menov, teda pardon, Esperov zaujímavejšia, než strana mágie. Vo všeobecnosti pedpokladám, že Sisters arc ostane neprekonaný.

Arknights som doteraz poznal len tým, že sú z neho často používané výborné wallpapers v Epic Music. Napriek tomu sa divák nemusí obávať, že by bol stratený, pretože všetko je tam dostatočne vysvetlené. Nie je to však pre tých, ktorí Arknights chcú vidieť pre odškrtnutie ďalšieho anime v zozname. Inak povedané, prístup je celkom iný, ostatné anime si môžu brať príklad. Nemám síce post-apokalyptický žáner rád, ale atmosféra je dobre budovaná, hrdinov sa nešlo nabažiť, akcia je miernejšia, no o to ľudskejšia a filmovému dojmu pomáha okrem odlišnej animácii aj v tomto žánri nevýdaných 21:9. Opening 1. sérii je nádherný.

"Kánonickým" pokračovaním udalostí Fate/Zero pre mňa ostane jednoznačne Unlimited Blade Works. Po stránke príbehu, rozmerom deja, vzťahov, osobnostného vývoja hrdinov aj záporákov je koherentnejšie, než Heaven's Feel, ktorého temnota, záhadná atmosféra a predovšetkým ťaživosť príbehu sa rozlievajú z obrazovky, tí, ktorí mali v Blade Works epizódnu úlohu tentokrát hrajú prvé husle (až ma teraz mrzí, že v Blade Works hrdinka ako Rider má len kratšiu a zápornú úlohu) a to všetko v asi najfantastickejšom anime-vizuáli, aký som doteraz videl, s ohromujúcimi súbojmi (vidieť ich tak na veľkom plátne s top-ozvučením) a najepickejšími ost!

Love Live! je neuveriteľné. Vždy túto skutočnosť vyzdvihujem, opakovať znovu tie isté myšlienky teraz nie je nutné. Ako ďalší dôkaz neoceniteľnosti Love Live! chcem teraz zdôrazniť, že vďaka rozmanitosti hudobných žánrov a štýlov piesní prišlo tentokrát aj na Hip-hop, ktorý inak mierne povedané ani štipkou neuznávam. A tu zahrajú absolútne podmanivú pieseň tohto žánru so skvelým vystúpením? Kde inde by to bolo možné? Nikde, to je možné len v Love Live!!

Vojnové filmy sú ohrozený druh a podžáner „tankistické filmy“ sú viac než vzácnosť. Slzavé údolie napriek historickému pozadiu patrí do tejto kategórie maximálne z polovice, k tomu je seriál kvalitou po všetkých stránkach prekonaný Libanonom. Produkčnou úrovňou samozrejme nemožno od Údolia sĺž čakať druhý Fury, počítačové efekty sú skôr ako z lepšieho dokumentárneho filmu, strih občas na úrovni príležitostného užívateľa Sony Vegas, výprava jednoduchá a tomu sa podriaďuje aj dej a akcia, ktoré dostatočne nevykresľujú rozsah bojov na Golanských. Takže žiadne aspoň približné zasadenie seriálu do historických udalostí sa nekoná, je to len rada čiastočne previazaných dejových liniek niekde v prostredí Jomkipurskej vojny, kde niekde na vŕšku trojica izraelských tankov páli po sýrskych digitálnych tankoch (to ale predstavuje asi tak celkovo 40 min. seriálu, zvyšok sú dialógy, "cestovanie", prestrelky atď.). O perly typu Sýrčania sa netrafia na 20 m nie je núdza, ale ešte horšie je, že väčšina Izraelcov sa tu chová ako totálni kreténi. Dejovo by postačilo 6-8 epizód.

Nádejný dokument, ktorý keby o niečo viac nahustil informácie a dokreslil celkový obraz (napr. povedať niečo o Altmarku, bližšie popísal boj britských krížnikov a Admirala Graf Spee), bolo by to za 5*. Každopádne, len menšie doplnky ku komentáru užívateľa Nettrass: "Smlouva z Versailles, stanovila maximální tonáž Německých válečných lodí na 10 tisíc tun." - Tak to tam aj povedali. "Není pravdou, že absentovalo pancéřování lodi. Bylo pouze zeslabené asi o 50% oproti moderním bitevním lodím té doby - max 16 cm pancéřové ocele." - V dokumente je to síce veľmi skreslene povedané, ano, na triede Detuschland úplne neabsentovalo, tých základných 8 cm pancierového pásu je ale na úrovni krížniku (ktorými svojim charakterom vlastne boli). V tej dobe bol štandard bojových lodí 30 a viac cm pancierovania bokov. "Německou loď už čeká celý válečný konvoj...Jenže ten ještě nestačil doplout. Takže by Gráf Spee dokázal proniknout do oceánu a s trochou štěstí a pomoci třeba oné sesterské lodi doplout do Německa. Jí se to podařilo." - Altmark však plával podľa uváženia a oddelil sa na mori (navyše sa síce vrátil do Nemecka, ale pri Nórsku ho prenasledovali Briti a nakoniec v jednom fjorde bol prepadnutý torpédoborcom HMS Cossack, ktorý zachránil zajatcov, takže ani Altmarku sa nepodarilo bezpečne doraziť, do Nemecka sa vrátila až po nutnej oprave, navyše nákladná loď Altmark bola výkonnostne niekde inde, než vojnové plavidlo, takže plaviť sa spolu "na úteku" skrz Atlantik by bolo absolútne nereálne). Na Admiral Graf Spee sa sústredila britská flotila, aj keď ešte nedorazili dostatočné sily, okamžite po vyplávaní by bol jednoznačne minimálne prenasledovaný do stretnutia s väčšími britskými silami, takže by pokus o únik - skrz celý Atlantik pod kontrolou Britov - dopadol podobne, ako plavba Bismarcku. Navyše na Graf Spee zostalo sotva 40% streliva (+ výzbroj a jej zariadenie utrpeli menšie škody), asi na hodinu boja (keby aj nie, ďalším lodiam by sa nemohola v boji postaviť a neutrpeť škody obmedzujúce plavebné schopnosti). "...jako nejzávažnější poškození bylo vyhodnoceno poškození lodní kuchyně" - Určite? Bola síce zničená, ale bolo poškodené (mimo iného) hlavne filtrovanie mazacieho oleja, čím sa funkčnosť pohonu lodi výrazne skomplikovala.

Nič pre publikum čakajúce hollywoodsky veľkofilm ala Valkýra, zato ja som už dlho nesledoval nejaký film s takýmto zaujatím. Obsahuje síce doslova Rommelove posledné týždne, ale vďaka tomu nie je skratkovitý, a našťastie nemá voľné (odchýlky od historického súpisu udalostí sú len v maličkostiach, nič zásadné), zveličené ani zjednodušené prerozprávanie, ako to pri podobných filmoch býva. Mnohé momenty, dialógy a dokonca jednotlivé vety sú absolútnou rekonštrukciu zachovaných dobových záznamov a výpovedí svedkov. Dôraz sa kládol aj na podobnosť so skutočnými nemeckými dôstojníci a dokonca aj rodinnými príslušníkmi (Rommelov syn) a tak znalý divák môže okamžite hádať ešte pred uvedením mena, o ktorého dôstojníka sa jedná. S hereckým obsadením som nanajvíš spokojný. Často je preto celkový obraz západnej fronty pre začlenenie deja do širšej perspektívny 2. svetovej vojny dopĺňaný dobovými zábermi, keďže efekty počas niekoľkých momentov bojov sú slabé. Celkovo ale klobúk dole. Veľké prekvapenie, po dlhšom čase film, ktorý sa oplatilo pozrieť.

Zaujímavý ponorkový dokument s obstojnými hranými pasážami. Namiesto tradičného celkového obrazu nasadenia ponorkových síl v 2 sv. sa sústreďuje na konkrétne pozoruhodné udalosti jednotlivých ponoriek a známych kapitánov. Do toho nechýbajú ako „hostia“ zvučné autorské mená historikov námornej histórie. Je preto ťažké prijať nepochopiteľné množstvo chybných alebo skreslených informácií. Napríklad chybné pomenovanie lodí, na ktoré Morton útočil pri tom nešťastnom incidente – jednalo sa o Buyo Maru a Fukuei Maru No. 2, spomenuté v dokumente – Dakar Maru a Arizona Maru boli potopené letectvom. Alebo že jeho USS Wahoo potopila Harusume, pritom ju len poškodila, potopená bola až o rok pozdejšie. „Gato je najmasovejšie vyrábaná ponorka 2. sv.“ – Nie. Alebo nezmyselné preklady „motorové torpéda“, jasne počuť, že povedali „motor torpedo boats“ – teda torpédové člny. Alebo že v konvoji bol torpédoborec „Terecuki“ triedy Akizuki? Zrejme myslia Teruzuki, bola ale potopená v roku 1942, ten konvoj v 1944 teda nemohla sprevádzať. Alebo že USS Barb bola prvá ponorka, ktorá „zaútočila“ na vlak – nie, niektoré ponorky napr. v Stredomorí útočili už predtým na vlaky pri pobreží palubným delom. Drobné detaily, ako nezhodujúce sa údaje o počtoch použitých torpéd či zhodených hlbinných púm sú pomerne druhoradé.

Ten krásny plagát je asi najkreatívnejšia súčasť Battle Stage 3. Samotná kompilácia je oproti brilantným Battle Stage 1 a 2 krok späť, keďže v závodoch nie sú žiadne dialógy (alebo skôr monológy), iba zvuková kulisa. Dá sa síce len sadnúť a nechať sa unášať touge závodmi, ale ten efekt tam chýba. Nepomáha ani výber len minima zaujímavých Eurobeat piesní, čo ma mrzí ešte viac.