lilihit

Relikt romantickej predstavy o tom, že veľké umelecké dielo má mať tragické rozmery. Inak sa na Slovensku neráta za umenie. Profesionálne odvedená práca, obsah anachronický, nulový.

„Puknutý“ film, ktorý autorsky porušuje základné dramaturgické pravidlá. Je plný filmových hviezd prvej veľkosti – Liv Ullman, Catherine Deneuve, Stefania Sandrelli, Bernard Blier. Na rozdiel od „hviezdnych“ filmov všetci majú čo hrať. Sú obsadení v súlade so svojimi dispozíciami a osobnostými hereckými mýtmi, ktoré však zároveň idú „proti srsti“ ustáleným šaržám. Vytvárajú priestor pre odstup, iróniu a sebairóniu. Otec rodiny, neverný manžel a večný fantasta Philippe Noiret sa exponuje ako jedna z hlavných postáv. Autori ho však úplne nemotivovane nechajú zahynúť pri autonehode, pretože potrebujú a chcú hovoriť o niečom inom: o večnosti ženského princípu, ktorý možno nie je dôležitý z hľadiska ideí a chimér, ale aj napriek svárom sa mu darí zachovať rovnováhu ľudsky znesiteľnej každodennosti. Skvelá komédia, skvelý Monicelli.

Veľmi kuriózne filmové spojenie ducha francúzskej a gruzínskej vinárskej kultúry. Úctivej voči práci, obradnej voči originalite osobnosti, hoci krutej vo svojom autentickom vyznávaní hodnôt. Autor predlohy Claude Tiliard napísal zhruba v polovici 19. storočia (u nás hlboko romantické časy) bohorúhačský text o strýkovi Benjaminovi a Grigorij Danelija sa smial smrti a pokrytectvu spolu s ním. Skvelá hudba Kančeliho, ktorá sa zaryje do pamäti na večné časy. Úžasní Vachtang Kikabidze a Sofiko Čiaureli. Skrátka paráda. Žiadne klišé.

Talent, smrť, viera. Ako bonus nádej. Tarkovskij je taký istý filozofický rozprávač ako bol Dostojevskij, v krutosti sa vyrovná Babeľovi. Panoramatický obraz „Rusi“ v jej európsko-ázijských protirečeniach krvi, viery, kolonizácii pravoslávia ako mocenskej politiky. Sprítomnenie zážitku spresňuje kontúry vnímania výtvarného diela. Veľmi pôsobivé, ale desivé.

Jim Jarmusch a jeho ostré a kruté videnie ľudských osudov v zábavnom poviedkovom filme. Kompozičná klasika ako z nemej éry: ciferník hodín a metropoly s odlišnou mentalitou. To je rámcovanie, Jarmusch sa s formou nekašle. Dôležitejší je obsah, ktorý hovorí o kontrastných hodnotách nespojiteľných svetov, ktoré sa predsa spájajú konkrétnym časom a priestorom. Globalizácia sa ich netýka, existujú iba rôzne pohľady na ten istý predmet v danom časovom priereze. To, čo spája rôznosť, je subjektívna pravda poznania.