unclejack

Zopár spoilerov! Joss Whedon nie je Michael Bay, aspoň zatiaľ. Jeho akcia síce nepostráda bayovské tempo, ale naopak sa jej darí úspešne vyhýbať bezhraničnej patetickosti, a inak tomu nie je ani v nových Avengeroch. To Whedon zvládol. Ale čo sa mu absolútne vymklo z rúk, bol príbeh sám - až príliš z toho kričia heslá ako Splácaný som bol na kolene alebo Jen výš, jen dál... Dejová línia sama o sebe nevyznieva nikam - postavy sa nezmenia ani o chlp, maximálne sa tak dozvieme, že Hawkeye je chlap od rodiny. A tvárou v tvár Ultronovi, ktorý by mal byť podľa všetkých papierových predpokladov neporaziteľný a ktorý vyťahuje v priebehu filmu z rukáva jedno eso za druhým sa ukazujú azda najvážnejšie chyby Whedonovho filmu - diery v zápletke. To, že Jarvis simuluje vlastnú smrť je fajn, ale to, že ho inteligentný program ako Ultron s pripojením na net nenájde je smiešne. Rovnako smiešne ako Fury a jeho revitalizácia. Inak povedané, Avengers z prvého filmu boli vcelku uzatvorenou záležitosťou a ich prirýchlo splácané pokračovanie sa už nemá kam výraznejšie posunúť - prežívajú všetci a s výnimkou utekajúceho Hulka zachovávame to isté status quo. Akoby sa revolučné zmeny v MCU, sľubované po bitke o New York, nechceli ani za nič rozhýbať - a hoci očividne smerujeme k akejsi monštróznemu vyvrcholeniu, ja osobne nemienim pretrpieť filmy, ktoré inak než slovom prechodné označiť nemožno. Tak ako som zavrhol dvojku LOTRa, kde sa okrem bitky o Helmov žľiab len kecalo, tak nemôžem dobre ohodnotiť ani Vek Ultrona, hoci prúser typu Thor Temný svet to nie je. Teraz k postavám - stará squadra predvádza svoj tradičný štandard, pričom opäť treba pochváliť Jeremyho Rennera a Marka Ruffala. Scarlett Johansson sa mi lepšie páčila v jednotke, ale ten temný príbeh z minulosti dodal jej postave aspoň hmatateľnejšie kontúry. A Robert Downey Jr., hoci ho zrejme jeho metamorfózy do kože Tonyho Starka značne nudia, je takmer vždy zárukou dobre odvedenej práce. Na Chrisa Evansa som si ešte úplne neprivykol, asi mi treba pozrieť niektorého Captaina Ameriku. S veľkým sklamaním musím hodnotiť vedľajšie postavy - zrod Visiona bol ,aspoň pre mňa, najlepším momentom filmu, ale jeho vzhľad a mizerný dabing ma sklamal. Na druhú stranu, rád opäť vidím Paula Bettanyho. Quicksilver bol naopak vydizajnovaný veľmi dobre, ale útly priestor a skorá smrť postavy okamžite pochovali vzrastajúce sympatie k nemu. Mizerne obsadená, mizerne napísaná a doplnená mizernými schopnosťami, ešte k tomu aj mizerne vysvetlenými (akože X-men Origins-Wolverine), s takou výbavou predstavili tvorcovia jednu z najambicióznejších ženských postáv Marvelu, Scarlett Witch. Veľká škoda, takto to viac ako za tri nebude.

Divák sa pozorne díva, hoci dohromady ani nemá na čo. Skupinka hercov hrá podľa - povedzme že - scenára, ktorého kvality žiaľ nerozvlnia ani ten slovenský priemer. Peter Batthyány nie je drsniak, to dokázala už reklama na Slovakia Chips, takže netuším, kto mu takúto nablblú postavu zveril. Jeho protipólom je Ady Hajdu v prúžkovanom, ktorý aspoň presvedčivo zahrá chlapa stojaceho na vlastnom kábli. Tretí do party je Roman Pomajbo, ktorý bol síce zo štvorice SOSákov najslabší, ale aj tak má na viac než hrať traktoristu telom i dušou. Jednoducho miš maš, piate cez deviate. Herecké výkony žien dodávajú slovu slabota novú dimenziu - Cobejová je zúfalá, Oľhová ako gangsta momma iba trápna. Ak má byť Kolabs dôvodom, prečo zrušili Panelák, tak sa v Jojke museli všetci zblázniť - Panelák je síce blbosť, ale aspoň sa na to dá nezaujato pozerať. Kolabs diváka irituje, nudí a núti ho prehodnocovať doterajšie priority.

Na úvod začnem asi tým, že osemdesiat šesť je pre Bastardov nehanebne veľa. Ja viem, že režijne a z hľadiska kamery je to skvele nakrútené, ale to je len pozlátka, pekný obal od Mekáča, ktorý rozbalíte v nádeji, že sa vnútri skrýva to, čo ste si objednali a nájdete tam... hromadu krvi, streštenú zápletku skladajúcu sa z dvoch dejových liniek, z ktorých jedna je vám úplne ukradnutá a druhá je vám postupne ukradnutá, žiadna nadsázka, žiadne pomrkávanie, len blbé skalpovanie a Brad Pitt, ktorý sa zo seba snaží okrem chlapáckych rečí vysúkať aj taliančinu. Prúser galaktických rozmerov. Príbeh je nudný a dlhý a tak vám nezostáva nič iné, len si zvyšný čas krátiť posudzovaním hereckých výkonov. Eli Roth, Gedeon Burkhard, Michael Fassbender a Til Schweiger hrali veľmi dobre, o oboch blondínkach sa to povedať ale nedá. Skutočnou záhadou je pre mňa Brad Pitt. Desať rokov pred Bastardmi, vo Fight Clube to bol nadupaný frajer, v Tarantinovom bijáku už však pôsobí ako bezzubý žralok. Jeho pózy a la postrach nacistov sú skoro tak smiešne ako jeho taliančina. A na tomto mieste konečne prichádzam k bodu, kedy objasním, prečo tento film nepatrí do vôd plne zaslúženého zabudnutia - je ním totiž Christoph Waltz. Charizmatický, prirodzený a talentovaný polyglot, ktorého Landa je milionkrát lepšie zahraný ako všetky ostatné postavy dohromady. On má tie najlepšie repliky zo scenára a je to on, koho prítomnosť robí film znesiteľným. Inak v Tarantinovom rande s Weinsteinovcami nevidím nič pozitívne - Quentin by mal odložiť patriotistické učebnice dejáku a pozrieť sa na veci trochu s odstupom. Takto je to totiž hra na dobrých a zlých, nacíkov versus amíkov, jednoducho hlúposť. Pripočítajte si osobnú pomstu vo forme apokalypsy, pri ktorej zhynú všetci!!!! pohlavári Tretej ríše a zrazu je vám jasné, ktorá bije. Viete, ono je to veľká chyba, ked najhodnotnejšia vec, ktorú si z filmu odnesiete je zistenie, že filmový pás je nesmierne horľavý materiál...

Po videní len novších skečí. Takže ako protipól k slovenskej paródii je jasne vidieť, odkiaľ vietor fúka. Herecké výkony, zvlášť Kenana Thompsona, sa s tým, čo sa nasilu tlačí na naše komerčné televízie - a propagandisticky vyhlasuje za neskutočnú haluz - nedá porovnávať. Vidno napríklad v skečiach 50 Shades of Grey Auditions - Johanssonová a Waltz, lol - Ellen DeGeneres Show s vynikajúcim Jimom Parsonsom alebo trailerom na Djesus Uncrossed. Priznám sa, že som si dohľadal scénky s Christophom Waltzom a tie mi, naopak, prišli nesmierne úbohé. Dalším príkladom amerického nevkusu sú Grécki bohovia, Kim Jong-un či paródie na Disneyho rozprávky. V tomto ohľade ide najmä o to, aký originálny nápad tvorcovia dostanú - občas sa môžem utrhnúť od smiechu, inokedy pozerám na obrazovku so značne znudeným xichtom. Takže zlatá stredná cesta. A propo, hosťovanie Jima Carreyho či Zacha Galifianikisa sa vždy oplatí pozorne sledovať...

Na úvod treba podotknúť, že moje štvorhviezdičkové hodnotenie je trochu zavádzajúce. Ako si tak seriál preberám, stále balancujem na hrane s trojbodovým ziskom a táto predstava by nebola nijako bolestivá, nebyť zopár podarených hereckých výkonov. Krysten Ritter nie je zlá, ale rozpoznať, kde jej herecký prejav hraničí s genialitou a kde sa len skutočne tvári znudene je pre mňa sizyfovskou výzvou - viac som si užil Jamesa van der Bejka, má totiž sympaticky napísanú postavu, prirodzený prejav a vynikajúceho dabéra. V porovnaní s B...tch Ritterovou je Dreama Walker značným zlepšením, každopádne by som ju rád videl mimo polohy naivky zo Stredozápadu. Na margo tvorcov seriálu však môžem len horko zaplakať - niektoré dejové línie zaváňajú lacinosťou, ktorá sa v budúcnosti tvorcom určite vypomstí. A o miere obohranosti jednotlivých motívov by som radšej pomlčal, pretože to by som sa rozpísal do večera. Skrátka a jednoducho, pre milovníkov nenáročnej zábavy ide o perlu stratenú pod gaučom, pre nás ostatných, ktorým po rozume behajú oveľa lepšie seriály, ide pre zmenu o dráždivú príležitosť lamentovať nad vkusom dnešného diváka.

Uhm. Svojím spôsobom ide o štýlovú záležitosť, ktorá si zaujímavo pohráva s asociáciami na pôvodný príbeh. A timing filmu ubehne neskutočne rýchlo. Na druhú stranu musím priznať, že ide o môj osobný pohľad a ako tak nad filmom znovu uvažujem, nepredpokladám, že čokoľvek z toho bolo snahou tvorcov. Tí sa jednoducho snažili napasovať PopOlušku do sveta PopUlárnej hudby a všetko to ostatné vzniklo ako nechcený vedľajší produkt. Možno keby sa na scenári trochu popracovalo a vyhádzali by zväčša podpriemerný cast, mohli sme sa baviť o milom prekvapení.

V podstate je to mimoriadne zaujímavý seriál, ale jeho pretty face mi čosi kazí. Pozícia Sagy ako neprekonateľnej pragmatičky mi totiž po čase začala liezť poriadne na nervy - zrejme v súvislosti s novým Sherlockom - a tak som svoje sympatie upnul k fantastickému Kimovi Bodnia. Prvé diely sú ešte skutočne dusivým zážitkom, ale ako príbeh postupuje dalej, stráca sa zo seriálu ono ťažko popísateľné čaro a tvorcovia veľa vecí budto zbytočne komplikujú - napr. Saga plus Rohdeho syn, alebo naopak nemiestne zjednodušujú. Každopádne ako sladkokyslá pusinka z mrazivého severu seriál určite obstojí a priaznivci tohto žánru budú nad ním nepochybne skákať radosťou.

Nečakane zaujímavá druhá séria amerického Survivora bola presne tou, ktorá šou preslávila. A nie je sa čomu čudovať. Na úvod treba spomenúť mimoriadne drsné prírodné podmienky - no dobre, nie je to tropický raz typu Sur. Amazon, Gabon či Samoa, ale pohľad na austrálsku buš má svoje čaro. Dažde versus suchá, každopádne vždy nedostatok jedla - aspoň u Ogakorov, chudáci. Dva sprvu vyrovnané kmene plné zaujímavých hráčov sa postupne redukujú a na moje prekvapenie zostávajú zrejme skutočne tí najlepší. Dobrák Kentucky Joe Rodger bol podľa papierových predpokladov na odpis pomerne skoro, ale som rád že sa pozdržal oveľa dlhšie. To isté platí o sympatickej Elisabeth, takže obaja poslední Kuchovia boli moji obľúbenci. Je len škoda, že do zjednoteného kmeňa sa nedostal Michael - nebyť tej škaredej nehody, mohol zabijak prasiat poriadne zamiešať kartami a okrem toho bol skutočne vtipný. U Ogakorov ma tešila predovšetkým sympatická Amber a ani kuchtík Keith nebol zlý. S Jerri ktovieaký problém nemám, z hry ju však vyprevadila jej vlastná naivita. Ohľadom final three sa však musím vyjadriť skepticky - Tina je možno sympaťáčka, ale na melón ju teda rozhodne nevidím a iron man Colby si to nezaslúži už len pre vlastnú blbosť, pretože proti bručounovi Keithovi by natuty uspel. Záver trochu premelancholizovaný - rozjímanie pri vodopádoch - ale inak veľmi dobrá séria, vyrovnávajúca sa aj tým novším. FAVOURITES - Amber, Elisabeth, Rodger, Jerri, Keith

Tak nudnú romantiku som už dlho nevidel, pričom nevyužité hviezdne obsadenie už volá po spravodlivom treste. Nedotiahnutá zápletka, hlavný hrdina a dvojka jeho kamošov v ťažkom ležéri, nejaká tá propagácia pohybu na čerstvom americkom vzduchu a hlavne stupídny a samoúčelný nápad s hryzúcimi zvieratami, ktorý má byť zdrojom vyššej pravdy prednášanej exxxtrémne vážnou tvárou Bradleyho Coopera. Jednoducho blbosť. Aj romantická komédia má svoje dno a nezáživná, prvoplánová a na trápne situácie pomerne bohatá Lemra lemravá sa pľandá kdesi dva cenťáky nad ním. Rozdiel medzi dvojhviezdičkovým údelom a odpadom následne predstavuje hlavne Zooey Deschanel, viac takých úloh pre Zooey si prosíme! Ani Bradley Cooper nie je zlý, ale Kathy Bates má rozhodne na viac. Uzatvárajúc túto debatu dá sa celkovo povedať, že My dvaja a Owen Wilson sa vydarilo o level či dva lepšie, než Lemra lemravá a svoje dojmy z tohto filmu možno pripodobniť k podobne bolestivému - lež herecky lepšie utiahnutému - Riskni to s Polly.

Whiplash, to je v prvom rade hra na ticho a na hluk. Práve tieto dva sluchové extrémy tvoria spolu s veľmi podareným scenárom - repliky J.K. Simmonsa jednoznačne najlepšie - kostru celého filmu. Ako film o hudbe sa odvíja veľmi zaujímavo, pravidelná a fakticky nepretržitá gradácia vzťahu medzi žiakom a učiteľom si tak uzurpuje všetok čas i sympatie diváka. A to je dobre, hoci tým pádom všetky vedľajšie postavy odpadávajú do zabudnutia a prenechávajú priestor skvelým jazzovým skladbám, ktorých je vo Whiplashi plno. Ako štúdia o tom, kam sa dá až zájsť pre úspech je film rozhodne hodnotný a druhý rozmer mu pridáva sympatický herecký výkon hlavného predstaviteľa. Ten, kto však na plátne exceluje, je J.K. Simmons - jeho Fletcher je hodný najvyššieho opovrhnutia, hoci vzápätí sa karty menia a pri spomalení tempa sa tomu hrubokožcovi dostávame aj trochu pod kožu - jednoducho všestranný a zaslúžene oscarový výkon. Najdôležitejšou postavou celého filmu je potom samotný režisér - tento mladík preukázal cit pre vizuálnu stránku filmu, správne budovanie napätia a neotrelú originalitu zvádzajúcu k udeľovaniu predčasných vavrínov. Mimoriadny film poskytujúci mimoriadny zážitok, to je pre mňa Whiplash.