ScarPoul

Neo Noir milujem. A Yi´nan Diao zvolil osvedčenú metódu vizuálne podmanivých a nápaditých scén. Ten film má atmosféru, ktorá vťahuje. Provinčné podsvetie je vykreslené detailne a je plné nuáns. Veriť sa veľmi nedá nikomu a hlavný antagonista je pritom značne sympatický. Myslím v kontexte, že mu držíte palce. Hra na mačku a myš pomaly odkrýva zákulisie vzťahov a motivácií a tie spolu krásne korešpondujú. Hlavne tá odovzdanosť osudu a zároveň snaha sa z neho vymaniť je podaná bez najmenších zaváhaní. Trošku zamrzí chlad medzi postavami. Ale je to vykompenzované postupnou gradáciou príbehu a vizuálnou pútavosťou. Diao vyspel. Ak sa jeho tvorba bude uberať touto cestou, budem spokojný.

Zatiaľ posledný film Makoto Šinkaia vytvára novú mytológiu a podobne, ako jeho predchádzajúce snímky je táto mytológia paralelná so skutočným svetom. Zasahuje do neho, ale poznať ju môžu len vyvolení. Tento fantasy princíp na jeho filmoch zbožňujem a v zásade je mi sympatický v akomkoľvek médiu. Množstvo vizuálne podmanivých scén, jemnocitný humor a skvelo napísané postavy vytvárajú mozaiku pocitov, ktorá sa hlavne ku koncu odvďačí funkčnými emóciami. Celé je to vlastne brané ako road movie s fantastickým prvkom. Plný počet ( a to aj napriek fantastickému finále) ale nemôžem dať, pretože niektoré aspekty ( teta- Suzume/ vzťah Daijina a Suzume) sú načrtnuté a uveriteľné, ale nie pre mňa dostatočne rozvité. Viem si predstaviť, že mať to o pol hodinu viac bola by to chuťovka. Takto mi tam niečo dôležité chýbalo. Čo ale oceňujem je, že téma zemetrasení a tsunami tu dostáva veľký priestor a súvisí s vytvorenou mytológiou. Obohacuje to dielo o nový rozmer a o novú drámu. Takže určite stojí za videnie.

Stále sa mi páči tá mytológia za tým. Páči sa mi aj ako Stahelski naplno využíva prostredia. Či už je to Osaka alebo pôsobivý Paríž. Akčné scény stále dokážu zaujať a množstvo postavičiek má funkčné charaktery a vzájomné interakcie medzi nimi sú uveriteľné. Pri kartovom stole dokonca držíte palce všetkým zabijakom. Laustsenova kamera je nápaditá a priehľadná. Stále viete čo sa deje. Atmosférické a v určitom zmysle aj melancholické. A Skarsgard je skvelý záporák. Trošku zamrzí, že emočné spektrum u Johna Wicka zmizlo po prvej časti, ale oceňujem, že mu to v tomto prípade dopĺňali iné postavy. Finále uspokojivé. Dlhá minutáž vôbec nevadí, pretože to neustále niečím prekvapuje. Jedna z najlepších akčných sérií tohto obdobia. Štvrtej kapitole chýbalo k dokonalosti naozaj málo.

Keď začne hra s publikom je to zábavné. Ale dovtedy ( aj napriek edgy vtipom) to pôsobí skôr unavene. Mám pocit, že najlepšie roky má Jimmy za sebou a že je lepší moderátor. Pobaví, ale nenadchne.  Čo je vzhľadom na jeho status škoda.

Posledná séria o podivnom Larry Davidovi, ktorý nemá rád nikoho a vo svojej primitívnosti sa nezastaví pred ničím. Oceňujem, že sa snažil napraviť finále zo Seinfelda. Tu to funguje o dosť lepšie. Inak je to tradičná ukážka ľudskej hlúposti, vtipu a preexponovanosti. Baví ma to stále. Stále sa nad tým dokážem zasmiať, pretože je to vlastne o starcoch čo sa správajú ako deti. Sú nespoločenskí, uhundraní a neprispôsobiví. To, že sa im občas stane aj nejaká krivda je síce fajn, ale k čomu to, keď im to už aj tak nikto neverí. Za mňa skvelá rozlúčka. Pri niektorých scénach som sa naozaj z chuti zasmial. Už to síce nie je také silné ako kedysi, ale stále je to Larry David. Dôstojné zakončenie jedného z najzaujímavejších seriálov. 12.séria - 80% RIP Richard Lewis:(

Komiks patrí k mojich TOP 5 príbehom na poli žánru vôbec. A keď to začalo chodiť, dal som šancu pilotu, ale nebavil ma. Z odstupom času a po ukončení celého seriálu som sa rozhodol k tomu vrátiť a musím povedať, že som spokojný. Odklon od komiksu je síce výrazný, ale stále si to drží základné piliere, kvôli ktorým som predlohu miloval. A hoci vzťahovo, kauzálne a významovo ideme trošku inou cestou, stále je to výrazne iné, dokonca až artové a aj napriek krvi, nechutnostiam a morálne upadajúcim postavám je Preacher aj správne zábavný a hlavne emočne fungujúci. Niektoré diely sú síce naťahované a určité dejové línie mi prišli zbytočné, ale všetko sa posledným dielom pekne uzatvorilo. Som zvedavý kam sa to celé bude uberať. Masaker anjelov v moteli bol po všetkých stránkach perfektný. 1. séria 80%

Komiks patrí k mojich TOP 5 príbehom na poli žánru vôbec. A keď to začalo chodiť, dal som šancu pilotu, ale nebavil ma. Z odstupom času a po ukončení celého seriálu som sa rozhodol k tomu vrátiť a musím povedať, že som spokojný. Odklon od komiksu je síce výrazný, ale stále si to drží základné piliere, kvôli ktorým som predlohu miloval. A hoci vzťahovo, kauzálne a významovo ideme trošku inou cestou, stále je to výrazne iné, dokonca až artové a aj napriek krvi, nechutnostiam a morálne upadajúcim postavám je Preacher aj správne zábavný a hlavne emočne fungujúci. Niektoré diely sú síce naťahované a určité dejové línie mi prišli zbytočné, ale všetko sa posledným dielom pekne uzatvorilo. Som zvedavý kam sa to celé bude uberať. Masaker anjelov v moteli bol po všetkých stránkach perfektný. 1. séria 80%

V zásade príjemný rozprávačský talent Tig Notaro, ktorú mám úprimne rád. V takej tej svojskej divnosti, čo ale v tomto prípade myslím ako pozitívum. Kúsok s Indigo Girls, je ale skvelou ukážkou jej geniality, timingu a hry s divákom. Za mňa príjemne strávená hodinka.

Primitívna zápletka a prapodivná štylizácia, kde je všetko absolútne nesúrodé. Coena je tu poznať naozaj len v detailoch, ale scenáristicky to tápa. Šteky Damona a Pascala sú preexponované a chémia medzi ústrednou dvojkou chýba. Qualley ale tú južanskú lesbu hrá na parádu. Aj napriek všetkým týmto kritikám sa na to ale dobre pozerá, je to iné, vťahujúce ( hlavne úplne zbytočné sexuálne scény) a má to aj značný nadhľad. Mišmaš žánrov, scén a hereckých kreácií, ktoré by v zásade nemali spolu vôbec fungovať a na nejakej primitívnej úrovni kupodivu fungujú. Nie pre každého. A od jedného z velikánov amerického nezávislého filmu pôsobí toto ako zvláštnejšia variácia na American Pie a tým ako päsť na oko pre všetkých fanúšikov.  Ale zostane to v pamäti. O tom zase nepochybujem.

Znova pri tomto filme platí, že kedysi by som v tom dokázal nájsť silnejšie prepojenia a byť voči príbehu empatickejší a chápavejší. Ale v zásade sa jedná o uvedomenie si toho, že v spoločnosti musíme mať rôzne masky pre rôzne situácie a ľudí a pritom zabúdame byť sami sebou. Obrovská mindblowing informácia, tentoraz vnímaná cez pohľad dvoch teenegeriek. Džun Ičikawa ale pristupuje k látke s láskou a hravosťou. Film nenudí, je plný krásnych momentov a atmosférických záberov a celý sa nesie vo veľmi uvoľnenom duchu. Síce bez gradácie, drámy a silnejšej scény, ale ako chybu to nepovažujem. Síce som z daných tém vyrástol a radšej si prečítam Murakamiho alebo Osamu Dazaia, ale bolo to príjemné ohliadnutie sa za dobou, kedy som podobné úvahy mal aj ja, a bral som ich, podobne ako ústredné hrdinky, smrteľne vážne.