JohnFarst

Tento predfilmík ma akosi vôbec nezaujal. Najhoršie je to, že ani neposúva dej Darjeelingu vpred ani nám o Schwartzmanovej postave nič nepriblíži, je len akousi ukážkou a navnadením nás na "nezvyčajný" americký nezávislák. Scénke samozrejme vévodí Jason Schwarzman so svojou skvelou mimikou. Natalie Portman nič nehraje, je tam pravdaže len kvôli tomu telu... Príjemne zabitých 13 minút života. Ten iPodovský fórik je výborný a v Darjeelingu je dotiahnutý k dokonalosti.

Ako ich verného fanúšika mi mohlo zážitok zo znovuzrodenia legendy pokaziť len málo čo.. Lenže práve to málo sa stalo a nebudem sa k tomu viac vyjadrovať, pretože všetko podstatné už napísal havLord a totálne s ním súhlasím. Čo by sa stalo keby tie rozhovory dali do bonusov?! Takto dorasovať inak úžasný koncert si zaslúži potlesk. Zo Sweet Leafu nezostal ani ´ohorok´ a akonáhle sa Iommi chystá vypáliť jedno zo svojich úžasných sól, seknú ho na neho sediaceho a rozprávajúceho niečo z histórie čo už som dávno vedel. A tí čo to nevedeli sú určite tak isto nasraní ako ja pretože prišli o vynikajúci koniec pesničky (počul som Reunion CDčko takže aspoň čiastočná kompenzácia). Alebo čo ten nosný riff k Into the Void?!?! Inak je ale radosť pozerať, že chlapcom to ide docela jak za mlada a Ozzy ešte vytiahne výšky ako sa patrí. Jednotlivé rozhovory sú samy o sebe zaujímavé ale nešťastne zaradené priamo do filmu. Človek sa dozvie aj pár pekne zábavných momentov z ich huličských časov (viď podpálená Wardova brada) alebo ako Iommi prišiel o končeky prstov. Ak chcete mať poriadny zážitok z tohto koncertu, pustite si radšej CD kde nájdete všetky songy, ktoré vtedy odzneli a nie len slabý výcuc ako na DVD.

Surrealistická a nápaditá hudba Pink Floyd zakotvila v starobilom amfiteátri v Pompeiách a priniesla nám ojedinelý hudobný zážitok v rockovej histórii. Atmosféra, ktorá vlaje z hudby Pink Floydu v early 70´s je v tomto prostredí ešte umocnená atmosférou prastarého prázdneho amfíku so štyrmi geniálnymi hudobníkmi uprostred. Tá hudba akoby bola zrazu napísaná odjakživa, ožíva spolu so špeciálnymi efektmi a zábermi na staré skulptury a budovy. Tu nestačí zavrieť oči a nechať sa unášať niekedy až šialenými, totálne psychedelickými pasážami, tu sa treba aj POZERAŤ. Kúsky ako Echoes, Careful with that axe, Eugene, Saucerfull of Secrets alebo krásne bluesové Mademoiselle Nobs tu možno vidieť v jedinečnom podaní. Fanúšikov určite potešia aj Dark Side of the Moon sessions čiže zábery z nahrávania ich najlepšieho albumu DSOTM. Niet čo dodať, pre fanúšikov klenot pre neznalcov rannej hudby Floyd totálna strata času. Týmto ešte dodatočne vzdávam hold nedávno zosnulému Richardovi Wrightovi, bez ktorého by Pink Floyd nebol tým čím je... R.I.P. Richard.

Ďalší z vynikajúcich nových amerických seriálov, ktorý si dokáže diváka svojským a neskutočne zaujímavým spôsobom rozprávania totálne podmaniť už od prvej epizódy. Keď k tomu pridáme aj pre dnešnú komiksovú a superhrdinskú dobu výstižný, atmosférický a poriadne premyslený príbeh, vznikne nám jeden z najpútavejších televíznych seriálov posledných rokov. Tim Kring je asi poriadny ´maník´ ked niečo takéhoto vymyslel. Zápletka je v podstate veľmi jednoduchá, nejedná sa v podstate o nič viac ako starý dobrý súboj dobra so zlom a takmer všetky postavy sú čiernobielo zaškatuľkované takže by na prvý pohľad seriál nema čím zaujať. Lenže opak je pravdou. To, čím si Hrdinovia získavajú milióny fanúšikov po celom svete je ich až cinematický spôsob rozprávania príbehu a s každou ďalšou epizódou zahusťovanie krásne komiksovej, tajomnej a hrdinskej atmosféry. Znovu som zažíval bezmocný pocit pri koncoch epizód keď som si obkusoval nehty ako to celé dopadne. Každučká epizóda (až na tú poslednú) je nadmieru zaujmavá a pri niektorých je treba dávať maximálny pozor, pretože aj sebemenšia maličkosť môže neskôr zapríčiniť, že neviete o čom sa točí. Posledná epizóda sa tak trochu vymiká zo zabehnutého tempa a príde mi zpichnutá ešte horúcou ihlou ale zaujímavé na nej je trochu riskantné, ale teraz, keď vieme že v Amerike pobeží už tretia séria, aj zaujímavé prepojenie s druhou sériou :-) Kasting seriálu bol zvládnutý výborne a každá postava má svoje tajné esá takže pre každého môže byť tým hlavným hrdinom niekto iný. Mne osobne najviac učarovali veselý Masi Oka v úlohe odvážneho Hira, Milo Ventimiglia ako Peter s nechutným EMO účesom a Zachary Quinto, ktorý zo slizkého Sylara urobil takmer kultového antihrdinu. Ale ako hovorím každá postava má niečo do seba a všetci, či už dobrí alebo zlí, tvoria vynikajúce zoskupenie vo vynikajúcom seriáli. Save the Cheerleader. Save the World.

Myslím, že ohodnotiť tak dlhú a namáhavú prácu na seriáli a obsahovo náročne dlhú minutáž je na pár riadkov dosť pokrytecké ale využijem túto možnosť upozorniť vás na tento výnimočne dobrý seriál. Jericho má hlavnú výhodu v tom, že jeho zápletka je viac ako aktuálna a celkové zobrazenie americkej mentality po neznámych útokoch je podané myslím s veľkou striedmosťou a pozornosťou. Dúfajme, že nič podobné sa nestane ale keby raz hej, takto by to mohlo dopadnúť. Totálny rozpad spoločnosti, rabovanie, rivalita dávnych priateľov a všetko uvedené do nepredstaviteľného chaosu. Turteltaub si týmto seriálom spravil dobré meno o čom svedčia nespočetné petície za natočenie tretej série. Každá časť je nepostrádateľný kúsok veľkej mozaiky osudov a každá má, čo sa týka pútavosti príbehu, divákovi čo ponúknuť a zaujať ho. To, že niektoré epizódy (hlavne 8-13) sú možno trochu slabšie a v pokračovaní hlavnej zápletky nijak nenapredujú kompenzuje fakt, že sa v nich líčia všemožné, na prvý pohľad nepodstatné postavy a udalosti, ktoré však v posledných desiatich epizódach krásne vygradujú divákove nervy. Posledných päť epizód je nakrútených priam majstrovsky mrazivo, napínavo a vzrušujúco zároveň. Po skončení jednej časti sa nebudete vedieť dočkať, kým si pustíte ďalšiu a ak sa toto deje, seriál sa dá považovať za kvalitný. Herci sa svojich úloh zhostili bravúrne a najlepšie si svoje party vychutnali Skeet Ulrich ako znovunavrátilý syn a hrdina všetkých Jake, neodolateľný Lennie James ako tajomný Rob Hawkins a Gerald McRaney v úlohe múdreho starostu, ktorý ide všetkým príkladom. Naopak sú tu aj postavy, ktoré by mi v deji vôbec nechýbali ako napríklad Gail Greenová v podaní tragickej Pamely Reed alebo priam nechutný Erik Knudsen v úlohe naivného hrdinu Dalea. Kde tu je cítiť istý americký patriotizmus ale v dnešných ´ťažkých časoch Ameriky´ je istá naivita dialógov pochopiteľná. Kto by čakel klasický vysvetľovací koniec nech si radšej pozrie Dallas pretože prvá séria Jericha sa skončí totálne atypicky čo ešte viac pridáva seriálu na pútavosti. Neviem sa dočkať druhej série aby som sa konečne dozvedel "Kto to urobil ?"

Zo začiatku ten film vyzeral celkom sľubne a zábavne. Príbeh ma zaujal na svoju dobu celkom zaujímavou a nadčasovou zápletkou a tradične peknou japonskou animáciou. Lenže asi v polovičke filmu prestali tvorcovia dbať na zaužívaný lineárny postup rozprávania a začali dej podávať navýsosť mätúcim a totálne chaotickým spôsobom. Bolo to akoby som sa zrazu ocitol uprostred šialenej jazdy na roller coasteri a nevedel sa z toho hodnú chvíľu spamätať. Až asi pol hodinu pred koncom sa mi myšlienky utriasly a zistil som kto je dobrý, kto zlý, či vlastne Vojak a Tony dosiahli svojho vytúženého plánu alebo sa Zem navždy stratila... Ďalšou hrubou chybou je dľžka filmu. Pri takomto filozofickom a ťažko stráviteľnom príbehu by som uvítal niečo kratšieho. Záverečné bitvy mi akosi okato pripomínali Star Wars takže tiež nič inovatívne skôr totálne podkopanie sľubne začatého príbehu o utopickej spoločnosti budúcnosti.

Babylon A.D. je pre mňa jeden z ďalších filmov, ktoré sú úplne zbytočné. Kassovitz si svoju dobrú reputáciu z Purpurových riek naštrbil už nie celkom vydarenou Ghotikou ale teraz sa môže zahrabať pod režisérsku a scénaristickú zem. Ten film postráda akékoľvek posolstvo a je v podstate len trápnou báchorkou odohrávajúcou sa z väčšej časti v postapokaliptickom Rusku. Vin Diesel na herectvo ani len nepomyslel a jediné čo dokáže spraviť je našpúliť pery, kde tam zahláškovať a odbrebtávať slabučký scénar plný tých najpatetickejších replík. Ďalej tu ´znovu´ máme Michelle Yeoh a musím podotknúť, že tá herečka ma už vôbec nebaví. Stále hraje také isté postavy, s tým istým výrazom. Vôbec mi tam jej postava nesedela. Mladá herečka čo hrala ústrednú postavu okolo ktorej sa všetko točilo (priznám sa, že si nepamätám jej meno) taktiež nemá čo hrať, takže na mňa nenechala vôbec žiadny dojem a pamätám si len jej sladký ksichtík. Jediný kto si vychutnal svoju úlohu bol velikán Depardieu, v malej úlohe mafiánskeho bossa. Babylon nemá čím zaujať ani fanúšikov akčných filmov pretože akčných scén je tu žalostne málo a aj z tých pár scénok čo tu sú si horko ťažko zapametáte aspoň niečo, pretože znova tvorcom akosi chýbala originalita a všetko je odbyté za pár chvíľ. Je to medzi 1 a 2 hviezdičkami ale nakoniec osobne dávm chabú jednu. Škoda času.

Solaris je veľmi zvláštny film. Už len to spojenie poľského vizonárskeho spisovateľa Lema s ruským taktiež vizionárskym a inovátorským režisérom Tarkovskijm je samo o sebe veľmi zaujímavé. Toto ťažké filozofické téma o možnostiach vesmíru a cudzích formách života by snáď nikto iný nedokázal natočiť tak úprimne a dychberúco ako ruský režisér v sedemdesiatych rokoch. Tarkovskijho hlavná výhoda je, že sa obklopil skvelými charakterovými hercami ako Bondarchuk alebo Solonicyn a tí robia aj z tak ťažko pochopiteľnej látky niečo viac, niečo, na čo sa dá so záujmom pozerať. Bez ich minimalistického herectva hlavne v prvej polovici filmu by to nebolo nič viac ako ruská fraška, ktorou si nahovárajú svoje prvenstvo v kozmonautike v čase studenej vojny. Takto je to však výborný sci fi film, ktorý nabúrava zavedené fakty a navodzuje až príliž nových otázok ohľadne života ako takého. Psychická premena hlavných hrdinov je strašidelná už sama o sebe ale Tarkovskij k tomu dokázal vytvoriť neuveriteľne silnú a mrazivú atmosféru prázdneho kozmického plavidla milióny svetelných rokov od Zeme, kde sa v mysli človeka dejú neznáme veci, ktoré si ani sám psychológ nevie vysvetliť. Vážne ho ovláda tajomný oceán Solarisu alebo sa jeho myseľ zbláznila z toľkej samoty? Podobné otázky nám film navodzuje stále ale nikdy na ne jednoznačne neodpovie, všetko je na chápavosti diváka. Nám to ešte pustili z 36 ročnej jedinej kópie na Slovensku takže obraz aj zvuk bol pri niektorých scénach zlý ale na atmosfére to len pridalo. Šokujúci záver nie je ničím iným ako dôkazom geniálnosti Stanislawa Lema ako majstra svojho žánru a celý film otočí hore nohami až z toho idú zimomriavky po chrbte. Nebyť tej smrtiacej stopáže ( 170 minút ruského filozofovania je vážne dosť) dal by som plné hodnotenie. Takto dávam štyri keďže v tretej štvrtine filmu som z toho všetkého začánal mať miš-maš. Klasické sci fi dielo východného bloku s mimoriadnou atmosférou.

Ďalšia komédia z dielne Juda Apatowa na ktorej scenári sa podieľal samotný Ferrell je dokonalým samplom všetkých ferreloviek. Streštený humor, ktorý nechápu všetci, pár skvelých momentov, ktoré nám zostanú dlho ležať v pamäti a nemastné neslané herecké výkony všetkých naokolo. Zápletka filmu je tupučká ako život sám ale pri tom minime vyťažili Ferrel a Reilly dosť na to aby pokrili tých zhruba 100 minút docela zábavným rozprávaním o tom ako sa dvaja štyridsiatnici nechtiac vnesení do bratského vzťahu musia s týmto faktom vysporiadať. Prvá polovica filmu je dosť hysterická a v podstate lietame zo skeču do skeču z jedného gagu na druhý. Niektoré sú dobré iné trápne a zbytočné. V druhej polovici prichádza k slovu známe moralizovanie a všetko speje k totálne ferrelovskému záveru kde Ferrel imituje Bochelliho. Spojenie Ferrela a Reillyho bol skutočne dobrý krok pretože týto týpci sú v spoločných scénach doslova na zožranie. Ich večné hádky a nadávanie sú skvelo natočené a má to poriadny šmrnc. Inak nič nové pod slnkom. Povedal by som, že kvalitná ferrelovka, ktorá v ťažkej chvíli určite pobaví.

Tak Pixar sa predsa odhodlal odpútať sa od tej svojej prekrásnej farebnosti a takpovediac naivnosti a do Wall-Eho vniesli aj trochu toho temna. Aj keď nie je temno ako temno. Tá pravá pochmúrnosť vo Wall-Em trvá len dovtedy kým na opustenú zem nepríde Eva. Postapokaliptická budúcnosť podľa Pixaru je až mrazivo reálna a strašidelná, pretože my k tomu vážne spejeme.. Samotný Wall-E je sympatická postavička až zarážajúco sa podobajúca na No. 5, ktorá má hlavne za úlohu svojimi neohrabanými pohybmi a nemou pantomímou a lá Chaplin pobaviť tých najmenších. Pretože skutočná pointa filmu deťom temer naisto unikne. Poukázanie, že počítače raz vážne môžu prevziať kontrolu nad ľuďmi je tu veľmi chabo naznačené a deti si len zapamätajú, že vo filme bolo to ´zlé kormidlo´. Po technickej stránke Pixaru znova niet čo vytknúť ale treba povedať, že pri takom vlaňajšom Rattatouilovi mali oveľa viac práce čo sa týka detailov. Tu je všetko hladké, samé roboty žiedne chlpy, ľudia sú v podstate na jedno kopito. Na jednej strane výborné na druhej fádne. Príbeh je trochu mdlý a dá sa dosť rýchlo rozlúsknuť. Najlepšie a zároveň najdojemnejšie pasáže sú vtedy keď sa nesmelý Wall-E snaží dvoriť chladnej Eve a postupne si získava jej pozornosť. Zistili sme, že može existovať aj pixarovka bez zbytočných slov, ktorá si vystačí len so zvukmi a všetky emócie nám sprostredkúva len pípaním. A niekedy je to aj lepšie zrozumiteľné ako slová. Wall-E ma nesklamal ale na svojich najslávnajších predkov ako sú Nemo, Flik alebo Woody s Buzzom nemá. Dlhé pasáže bez slov vypľňa krásna hudba, ktorá vždy navodí ten správny pocit. P.S. Aj tradičný kraťas je tradične výborný aj keď aj tu je to v akčnej časti keď králik ´bojuje´ proti kúzelníkovi až prehnane hektické a aj pre dospelého diváka príliš rýchle, že si to človek musí rýchlo v pamäti usporiadať lebo nestihne ďalší a ďalší a ďalší králikov únik. Ach kam sa podeli neprekonateľné skeče ako Cherryho hra alebo to benátske námestie s dvoma multiinštrumentalistami...