classic

Ústredný a čínsky, a k tomu i dedkovsky sympatický protagonista - Majster Chu - sa vzápätí akosi neustále pokúšal asimilovať v novom prostredí, pričom mu boli naopak do cesty kladené i samé prekážky, ktoré si vskutku asi príliš teda ani [sprvoti] nezamiloval: I.) Rečová bariéra, i keď povedzme, že sa zrovna dohovoril so svojim synom Alexom, vrátane i vnuka Jeremyho - po mandarínsky; za to ale trebárs so svojou nevestou - Martou - akousi obzvlášť úzkoprsou a kariérnou spisovateľkou - sa zase po anglicky vôbec nedohovoril; II.) ďalej rovnako som  zaznamenal i akýsi odlišný stret kultúr, ako nasledujúcu prekážku, keďže porovnávať čínsku a americkú, resp. v tomto prípade akúsi new-yorskú kultúru na počiatku 90. rokov XX. storočia v podobe napríklad i aktuálneho rozmachu »video revolúcie,« a to konkrétne s tradične čínskejším, duchovnejším myslením/mentalitou/cítením, tak v tom určite bádať i nejaké podstatnejšie zakonzervované rozdiely, ktoré sa snažila hlavná postava intenzívnym spôsobom vyvážiť i pomocou cvičenia Tai Chi, akejsi «meditácie v pohybe,» no i napriek tomu sa zrejme stále nejednalo o zažehnanie napätých situácií medzi nimi, keďže sa do samého popredia postupne tlačilo; III.) spolunažívanie viacgeneračných príslušníkov v spoločnej domácnosti, t.j. starý otec na strane jednej, zatiaľ čo mladá, čínsko-americká rodinka na strane druhej, keď sa zvykne azda úplne i klasicky hovorievať: „že skrátka mladí chcú bývať sami,” tak vtedy sa už v podstate začínali celkovo rysovať i určité rozbroje v blížiacej sa forme disharmonických vzťahov, ktoré by mohli byť napokon priamo zapríčinenými; IV.) naprosto nezvratným procesom starnutia v rámci celkového ponímania; najmä to najviac takto pociťovala - rovesníčka tohto protagonistu, pritom ani on sám na tom nebol asi inakšie; V.) keď v záverečnej fáze nastával určitý zvrat v zmysle toho poznania, že si dotyčný hlavný hrdina naostatok aspoňže vyskúšal, aké je to vlastne osamostatniť sa...? A práve v tom čase bolo dianie vyšperkované autentickejšou atmosférou s akýmsi povznášajúcim účinkom v poslednom zábere. • Taiwanský režisér - ANG LEE - úspešne debutoval na poli hraného, celovečerného filmu presne vtedy, keď mal približne toľko rokov, koľko mám ja v tomto momente; dokonca ešte bol i o pár mesiacov mladším, no zasa nie najmladším v danom odvetví, pretože priam najideálnejšie je začať s režírovaním titulov okolo tridsiateho roku života, keď ale nikdy nie je neskoro s úvodným začatím, ktoré netreba príliš dlho odkladať na neurčito → vezmite si, že britský filmár Ridley Scott, začínal AŽ kdesi na prahu štyridsiatky s titulnými Súpermi. • Na chvíľu sa predsa zastavím i k ústrednému čínskemu predstaviteľovi v podaní Sihunga Lunga, ktorý ako teraz pozerám, si nezahral vo veľa tituloch; no tentoraz vytvoril maximálne zapamätania hodnú postavu, ktorá vám tak rýchlo z pamätí rozhodne nevzíde ► Zapíšem si niekam, že tento špecifický debut ma pomerne dosť oslovil...

Bezdomovkyňa, tuláčka, stopárka, cestovateľka, či povedzme dokonca i akási hippiesáčka, buďto poprípade ešte: „z každého rožku trošku,” pričom dané pomenovania sa teda najskôr úplne celé konkrétne vzťahovali zrovna na túto ústrednú, francúzsku protagonistku Simonu "Monu" Bergeronovú, ktorú síce na samom počiatku napokon našli, bohužiaľ, už celkom mŕtvu, čo našťastie ale vôbec nezabránilo vyrozprávať jej predchádzajúci, pohnutý príbeh v retrospektívnych pasážach; podobne ako to mimochodom už kedysi dávnejšie učinil i slávnejší predchodca v podobe Občana Kanea; no tentoraz i s akýmisi dokumentárne ladenými prvkami, z čoho následne vyplývalo najmä azda i to, že v prípade tohto titulu, sa rovnako jednalo o akúsi kombináciu hraného filmu a dokumentu, kedy zväčša prevažovala predovšetkým »filmová stránka«, ktorá sa pomerne častejšie opierala i o naprosto [ne]uprené pohľady rovno do objektívu kamery, čím jednoznačne naberala na «vitálnejšom rozmere,» i keď možno predsa i s istými, rušivejšími vsuvkami v rámci celého rozsahu rozprávania, a tak práve preto som teraz akosi mierne zmäteným, nakoľko sa intenzívne zamýšľam nad prostou myšlienkou: z čoho vlastne chcela táto významná režisérka Agnès Vardová, vyťažiť viacej? → Či to bola celková naratívna štruktúra, ktorá bola určite veľmi zaujímavo prevedenou a zvládnutou do celkovej podoby, alebo sa výhradne spoliehať iba na dokumentárny štýl, vďaka ktorému by v podstate dosiahla vyššej autenticity...? ← • Francúzska predstaviteľka Mony ["Lízy"] - Sandrine Bonnaireová - vskutku predviedla dosť nadštandardný príklad, charizmatického, čiže hereckého prejavu, à la one woman show - počas svojich životných potulkov naprieč francúzskym prostredím - plným všelijakých postáv, ktorých možnože bolo až cezpríliš, čo by bola zrejme i ďalšia [menšia] výhrada voči danému kinematografickému dielu, ktoré si i napriek tomu väčšinou udržiavalo nadštandardne vysokú, remeselnú úroveň! • O rovných desať rokov neskôr si napríklad zahrala i v Chabrolovom Obrade - po boku Isabelly Huppertovej, ktorú mi svojim voľnomyšlienkárskym cítením pripomínala. • Apropo, aby som náhodou ešte nezabudol, tak jeden zo štyroch Césarov vzápätí poputoval do rúk i o pár riadkov medzitým vyššie uvedenej ústrednej predstaviteľke, čo je to najhlavnejšie lákadlo, aké sa variže ponúka.

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.” • „Manželka staršieho brata, Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali ho Kang-ming, to znamená Svetlo.” • V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér, Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší, chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaní Tonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,» Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobe Mesta smútku; pre neho znamenal ← zviditeľnenie sa → inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...