classic

Bezdomovkyňa, tuláčka, stopárka, cestovateľka, či povedzme dokonca i akási hippiesáčka, buďto poprípade ešte: „z každého rožku trošku,” pričom dané pomenovania sa teda najskôr úplne celé konkrétne vzťahovali zrovna na túto ústrednú, francúzsku protagonistku Simonu "Monu" Bergeronovú, ktorú síce na samom počiatku napokon našli, bohužiaľ, už celkom mŕtvu, čo našťastie ale vôbec nezabránilo vyrozprávať jej predchádzajúci, pohnutý príbeh v retrospektívnych pasážach; podobne ako to mimochodom už kedysi dávnejšie učinil i slávnejší predchodca v podobe Občana Kanea; no tentoraz i s akýmisi dokumentárne ladenými prvkami, z čoho následne vyplývalo najmä azda i to, že v prípade tohto titulu, sa rovnako jednalo o akúsi kombináciu hraného filmu a dokumentu, kedy zväčša prevažovala predovšetkým »filmová stránka«, ktorá sa pomerne častejšie opierala i o naprosto [ne]uprené pohľady rovno do objektívu kamery, čím jednoznačne naberala na «vitálnejšom rozmere,» i keď možno predsa i s istými, rušivejšími vsuvkami v rámci celého rozsahu rozprávania, a tak práve preto som teraz akosi mierne zmäteným, nakoľko sa intenzívne zamýšľam nad prostou myšlienkou: z čoho vlastne chcela táto významná režisérka Agnès Vardová, vyťažiť viacej? → Či to bola celková naratívna štruktúra, ktorá bola určite veľmi zaujímavo prevedenou a zvládnutou do celkovej podoby, alebo sa výhradne spoliehať iba na dokumentárny štýl, vďaka ktorému by v podstate dosiahla vyššej autenticity...? ← • Francúzska predstaviteľka Mony ["Lízy"] - Sandrine Bonnaireová - vskutku predviedla dosť nadštandardný príklad, charizmatického, čiže hereckého prejavu, à la one woman show - počas svojich životných potulkov naprieč francúzskym prostredím - plným všelijakých postáv, ktorých možnože bolo až cezpríliš, čo by bola zrejme i ďalšia [menšia] výhrada voči danému kinematografickému dielu, ktoré si i napriek tomu väčšinou udržiavalo nadštandardne vysokú, remeselnú úroveň! • O rovných desať rokov neskôr si napríklad zahrala i v Chabrolovom Obrade - po boku Isabelly Huppertovej, ktorú mi svojim voľnomyšlienkárskym cítením pripomínala. • Apropo, aby som náhodou ešte nezabudol, tak jeden zo štyroch Césarov vzápätí poputoval do rúk i o pár riadkov medzitým vyššie uvedenej ústrednej predstaviteľke, čo je to najhlavnejšie lákadlo, aké sa variže ponúka.

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.” • „Manželka staršieho brata, Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali ho Kang-ming, to znamená Svetlo.” • V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér, Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší, chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaní Tonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,» Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobe Mesta smútku; pre neho znamenal ← zviditeľnenie sa → inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...

„Film je nakrútený podľa skutočných udalostí. Postavy sú reálne.” • A vskutku sa tiež rovnako jednalo i pomerne dosť naturalistické zábery, ktoré si veru ani akosi zase príliš extra nebrali servítku pred ústa, resp. pred čiernobiely, surový objektív - kameramana Gaba F., čím sa proste neustále dosahovala tá mimoriadne potrebná - naprosto »realistická atmosféra,« v podstate najmä vďaka ktorej, som sa následne azda dokázal i naplno zžiť s týmto daným, mexickým prostredím, v ktorom zväčša len vystupovali iba akýmsi obzvlášť podaným spôsobom - podaní rozporuplní protagonisti na okraji spoločnosti; teda skoršie by som ich hádam charakterizoval, ako nejakých, «mladistvých delikventov,» zvyčajne koledujúcich si nie zrovna o akési, povedzme, vianočné spievanie kolied, ale najskôr len o poriadny výprask podobne, ako i práve prichádzajúci protagonista z polepšovne - El Jaibo, ktorý ako sa zvykne hovorievať: je pre štátny orgán známou firmou, kedy bolo vlastne len akousi úplnou otázkou času, kedy znovu tento »odporný grázel« niečo ďalšieho vyparatí, do čoho by chcel zrejme zatiahnuť i Pedra, bývajúceho na mexickej periférii, kde nemožno určite očakávať akési príliš veľké vyhliadky do budúcnosti; skrátka: chudoba chudobu bije! • Túto rannú, a k tomu i mimoriadne znepokojivú "buñuelovku", právom považujem za «majstrovské dielo» svetovej kinematografie, ktoré ma počas necelých deväťdesiatich minút - minutáže - nenormálne priklincovalo do sedačky, že som sa takmer pomaly nemohol totižto ani nijako zvlášť rozhýbať, tak som býval, akoby zasiahnutým z elektrického prúdu v samotnej nadväznosti na šokovú terapiu z akurátne prebiehajúceho diania, a to ďalej ani nehovoriac o úplne poslednom zábere daného titulu, ktorým daný autor už len trafil klinček po hlavičke; urobil za ním bodku s "!" výkričníkom. • Kľudne vám to môže pripomínať i klasické Mesto bohov, čo vás asi momentálne teraz konkrétne v myšlienkach napadlo, alebo ešte poprípade si aj na predchádzajúce Amores perros, pravdepodobne hneď spomeniete, no o-r-i-g-i-n-á-l je len jeden jediný, aký sa tentoraz ponúka, i keď ani kópie nemusia byť celkom od veci; záleží len na uhle pohľadu: vidieť všetky a potom správne posúdiť. • Konečne sa našiel vhodný titul, ktorý odo mňa nakoniec vyfasoval i plný počet *, pričom zároveň podotýkam i to, že som sa rozhodoval medzi štyrmi a piatimi, keď som sa vzápätí priklonil k plnému počtu, ktoré si podľa mňa rozhodne zaslúžia. PS : Nebyť vynikajúcich mexických predstaviteľov v hlavných úlohách - v zložení Roberta Coboa & Alfonsa Mejíu, tak konečný výsledok by asi bol len polovičným - neúplným.

...A síce sú mi postupne predstavené konkrétne povedzme až zrovna i dva manželské páry, bývajúce hneď vedľa seba v naprosto tesnej blízkosti; pričom z každého jedného páru je vidieť len pani Chanová na strane jednej, a zase pán Chow na strane druhej, keď ich pravých partnerov bolo vídať naozaj iba zriedkavo, ak ich avšak bolo vôbec niekedy i poriadne vidieť - to práve teraz asi ani nevedno správne potvrdiť či vyvrátiť; keďže bolo v podstate len naprostou otázkou času, kedy si títo dvaja »budúci milenci,« neustále sa stretávacími pomedzi ich hlavných, bytových dverí, si niečo medzi sebou vášnivého ["konečne"] i začnú, čo by si nakoniec vari mohlo udržať i pomerne dosť zachovaný, dlhotrvajúci charakter, no zároveň ale tiež popritom všetkom podotýkam i to, že akýsi tento pomalým spôsobom sa odohrávajúci, «[ne]stály vzťah,» ktorý normálne začínal naberať na obrátkach - si stále zachovával voľajaký „status quo,” obaleným pod rúškom tajomstva. • Špičkové, hongkongské obsadenie v podobách Tonyho Leunga, stelesňujúceho akéhosi spisovateľa a Maggie Cheungová, stelesňujúca akúsi sekretárku; jednak stelesňovali zadumaných protagonistov, ktorí podľa vízie hongkongského autora Wong Kar-waia - prednášali väčšie množstvo zvláštnych, a najmä len náznakových replík, keď takto podobne fungoval vlastne i celý tentohľa titul, ktorý úplne najviac pracoval len v samých náznakoch, a jednak som úprimne mával súčasne taký zvláštny pocit i v tom zmysle, že sa so scénami narábalo v takom ponímaní, ako by bývali akosi častejšie - skrátka nie vždy plne dokončenými, čiže tým pádom sa presne títo predstavitelia nemohli naplno realizovať, ako keby to asi učinili v opačnom prípade, v oveľa vďačnejšom scenári, ktorý im tentoraz, bohužiaľ, neponúkol toľko vhodných príležitostí, kde by aspoň naplno predviedli svoj herecký repertoár. • Čo sa ešte teda týkalo i kostýmov tejto ústrednej sympatickej protagonistky, tak by mi ani až tak zrejme neprekážalo, že ich každú jednu chvíľu vymieňala zo svojho pestrého šatníku za nové prírastky, no mimochodom jej väčšinou siahali až kamsi po celú výšku krku, čo sa asi súbežne premietalo i do jej hereckého prejavu, ktorý na mňa miestami pôsobil značne deprimujúcim dojmom, kedy sa mi občasne [za]zdalo, že máva menší problém s nadýchnutím sa čerstvého vzduchu. • Titul, ktorý doslova vysielal do éteru rádiové vlny, aký je strašne estetickým v rámci celku, čo vskutku možno ozaj i platilo, ale zase medzitým už spomínaná "náznakovosť" z jeho priamej strany - mu naopak hodne znižovala kredit, kedy som sa naostatok aspoňže dopracoval i k akémusi konsenzusu, že proste tentoraz znovu „forma zvíťazila nad obsahom,” a to určite vo viacerých faktoroch...

Hneď narovinu musím jednoznačne prehlásiť, a k tomu i azda naplno zdôrazniť, že skrátka od tohto vskutku priameho sequelu Duny; som v podstate akosi predsa očakával i oveľa viac, než čo sa mi teda napokon zhurta i dožičilo, pričom akési »naivné tvrdenia« zo strany spriaznených kritikov o tom, že sa v tomto prípade tiež jednalo i o akúsi modernú science-fiction variáciu na Hviezdne vojny, či dokonca sa ešte rovnako spomínal i taký Pán prsteňov; podľa môjho názoru ostávajú i naďalej naprosto naivnými a celkom neadekvátnymi, čiže tým pádom sú takpovediac iba vytrhnutými z kontextu; nakoľko sa ani vôbec nezakladajú na akejkoľvek bližšie skúmanej pravde; skôr presne trocha opačne: „Kanadský režisér D. Villeneuve, to tentoraz pomerne dosť prepískol so všelijakými spektakulárnymi, resp. kontraproduktívnymi vizuálnymi scénami v priamej nadväznosti na príslušne prehnané sekvencie z piesočnatého prostredia; opradené o nadštandardné vizuálne efekty, čo malo práve teraz úplne opačný efekt, ako totiž pôvodne tento hlavný tvorca zrejme i zamýšľal,” pretože sa postupne vyrysoval akýsi, »digitálny guláš«, ktorý snáď pomaly začínal byť až neznesiteľným v rámci svojho celku s akousi taktiež i súbežnou scenáristickou pachuťou, ktorá zároveň vytvárala chaotickejšiu atmosféru ohľadom celkového narábania s postavami, ku ktorým som si bohužiaľ skoro nevybudoval absolútne žiadny vrúcnejší vzťah - ak aspoň nepočítam intenzívne snaženie - ústredného protagonistu Paula "Muad’diba" Atreidesa, akéhosi nového fremenského proroka, ktorého ostatné postavy doslova vybičovali k maximálnemu výkonu, a tým sa v podstate položil i základný kameň; spočívajúci v tom mienení, že viacerí „tréneri svojho zverenca tak extrémne vyhecovali, až dosahoval nevídané výsledky, no zo začiatku bol považovaný len za veľkého outsidera, ktorý na to akože nemá predpoklady, pritom im všetkým krásne vytrel naleštené zraky?”. • Americko-francúzsky predstaviteľ Timothée Hal Chalamet, stvárnil rozporuplne poňatého hrdinu, s ktorým sa ostatní účinkujúci snažili byť v jednej harmónii, čo nie vždy i plne fungovalo. • Na adresu tohto mdlého pokračovania - nebudem spievať žiadne chválospevy, ako to mimochodom asi robia iní, zarytí fanúšikovia; nezaradím sa ku adorujúcej väčšine, radšej ostanem trčať v menšine, ktorá to vidí obdobne. • Slabšie 3 *!

Iránska kinematografia je momentálne pre mňa len akousi veľkou »neznámou veličinou,« a práve preto by som chcel svoje medzery postupne vypĺňať ďalšími, a teda nech sú najmä i celkovo kvalitne podanými; iránskymi titulmi, medzi ktoré by som určite mohol na úvod snáď zaradiť i zrovna tento dramaticky ladený titul od naprosto špičkového iránskeho autora - Abbasa Kiarostamiho, kedy sa jeho Chuť čerešní - zároveň stavala i akousi celkovou pachuťou v rámci celkového podania daného príbehu, nakoľko ústredný iránsky protagonista - mimoriadne pesimisticky naladený pán Badii vo fascinujúcom podaní skrz-naskrz Homayounom Ershadim; mal v úmysle skoncovať so svojou úplne vyhorenou existenciou, čiže inými slovami povedané, «spáchať samovraždu,» len v podstate hľadal akéhokoľvek dobrovoľníka, ktorý by mu s tým vlastne napokon pomohol, ale nie totiž presne tak, ako si teraz asi myslíte - najskôr celkom inak; a tak väčšinou akosi len neustále jazdil na svojom terénnom aute značky Range Rover po teheránskom kopcovitom piesočnatom a hrboľatom teréne so vskutku k tomu i s mnohými ľavotočivými a pravotočivými zákrutami, počas čoho nielenže stále otravoval okoloidúcich, či povedzme i [ťažko]pracujúcich ľudí, ale súčasne taktiež prostredníctvom svojho tereňáku pozoroval i príslušné prostredie, čím samotná vizualizácia daného titulu dostávala akýsi, dokumentárny rozmer s filozofickými prvkami. • Neviem, či tentoraz náhodou nestrelím predsa trocha vedľa, no a-u-t-o-r, Abbas Kiarostami, mi normálne začína pripomínať svojho novo-vlnového kolegu Jeana-Luca Godarda, a tak sa možnože v tomto ojedinelom prípade jednalo i o niečo na spôsob „iránskeho JLG?”

Akýsi avantgardný experiment; s tiež akýmisi nevšedne otváracími, tarotovými titulkami; odohrávajúci sa v reálnom čase a rozdelený na XIII kapitol, a k tomu zároveň i so všadeprítomnými pohľadmi zo strán okoloidúcich ľudí, nakoľko jediná ženská režisérka z umeleckého filmového hnutia: La nouvelle vague, Agnès Vardová; konkrétne zasadila svoj zväčša len čiernobiely experimentálny titul do parížskych exteriérov, v ktorých naprosto intenzívnym spôsobom, bola »stále v pätách« práve iba tejto ústrednej blonďavej úzkoprsej [a rovnako obdarenej i pekným poprsím] ženskej protagonistke Florence "Cléo" Victoireovej v podaní Corinne Marchandovej, po ktorej sa teda akosi i neustále otáčali nielen sami muži, ale súčasne aj mnohé ženy, resp. si v jednom kuse všímali tých «Mužov s kinoaparátmi,» [ak som avšak predsa správne napočítal, tak až rovní traja by sa mali podieľať na príslušnom titule], ktorí snímali hlavnú postavu v jednotlivých pouličných pasážach, čím ma skrátka čoraz viacej začali vyrušovať zrovna títo «neustáli čumilovia,» až sa to pre mňa vskutku stávalo strašne neznesiteľné, že toho bolo nakoniec skrátka už hodne cez čiaru. • Pocitovo by som určite najradšej udelil len dve *, a to najmä z toho [s]prostého hľadiska, že tento titul podľa mňa ani nijako extra zvlášť zase nemal [takmer] žiadnu dejovú štruktúru, len v akýchsi improvizačných záberoch následne sledoval túto úzkoprsú hrdinku, ako čaká na výsledky z lekárskeho vyšetrenia, obávajúc sa, že by z toho vzápätí mohlo vzísť ešte niečo i oveľa horšie, a medzitým sa pofľakujúc s rôznymi postavami po parížskom okolí v autentických kompozíciách obrazu zo strán spomínaných kameramanov. • Inými slovami by som taktiež mohol podotknúť, že som popritom celom sledovaní pociťoval i značnú »stratu času,« pretože som si jednoducho uvedomoval, že táto autorkina vízia skoro nikam ani poriadne neviedla; čiže ma tentoraz veľmi neoslovila, to by musela určite najskôr otočiť kormidlo smerom na kvalitnejšie spracovanú, «scenáristickú vlnu», keďže tátohľa, bohužiaľ, [z]ostala len mierne [nad]priemerne vlnitou vlnou. • No i napriek z mojej strany značnejším výhradám k danej veci, to napokon nebolo až také katastrofálne, ako by sa z predchádzajúcich riadkov mohlo zdať; na jedno pozretie bohato stačilo, keď konečných 60% je rozhodne úplne adekvátnych!

„Len pre ten dobrý steak stojí za to zomrieť.” • Nádejný, komediálny autor Hadžime Tsubaki v podaní Goróa Inagakiho, síce následne napísal i akúsi komediálnu hru, ale nakoľko sa so vskutku zrovna týmito, ďalej čochvíľa i s dvomi naprosto poprednými protagonistami, medzitým už akosi osobitne ocitám v akomsi momentálne pomerne dosť pohnutom roku 1940 [ešte s akýmsi celkovým prívlastkom v podobe "ticha pred búrkou"], tak práve preto musí najskôr jeden z nich - vstúpiť na túto neobľúbenú pôdu - do budovy Policajného riaditeľstva, resp. Úradu verejnej bezpečnosti: cenzúrneho oddelenia, kde teda vari i úplne naplno úradoval akýsi mimoriadne prísny, a neskoršie i veľmi angažovaný cenzor - Mutsuo Sakisaka v následnom stvárnení Kódžiom Jakušom, ktorý v podstate v daných veciach v konečnom dôsledku rozhodoval najmä o tom, komu vlastne potvrdí pečiatku ohľadom schválenia, či zároveň i neschválenia príslušnej veci s tým dôvetkom, že sa rovnako tiež ponúkala daná možnosť v tom zmysle, že trebárs akési »nevhodné pasáže« zo scenára; bola možnosť prepísať tak, aby povedzme napokon mohol tento úradník príslušnú vec schváliť, pričom s príchodom tohto energického mladíka Tsubakiho, sa totižto rozpútal i neuveriteľný kolotoč samých «prepisovačiek a dohadovačiek» zo strany autora s cenzorom, čo predstavovalo styčný bod daného, a k tomu taktiež i celkovo divadelným spôsobom poňatého titulu s iba akousi jednou kľúčovou miestnosťou, z ktorej sa mimochodom ústrední protagonisti takmer vôbec nikam ani nijako extra zvlášť nepohli; ak teda aspoňže nepočítam aj nejaké chvíľkové zábery z exteriérov; v inakšom prípade som sa zväčša [asi zhruba tak v 85.-90.%] nachádzal len v tejto jednej miestnosti, kedy vzápätí musel azda japonský tvorca M. Hoši, zapojiť čo najväčšie úsilie k tomu, aby jeho náležitý počin náhodou neskĺzol k akejsi statickosti v rámci celkového celku; skrátka: snažil sa postavy rozhýbať presne takým smerom, ktorým by dokázal upútať divákovo oko. • Automaticky pre každého diváka to určite nie je hneď určené, no i napriek tomu - vrelo každému iba odporúčam, aby naostatok vedel správne posúdiť, ako na tom so svojimi silami naozaj je; a ako teraz aspoň vidíte; nachádzam sa kdesi uprostred, čo ale neznamená, že keď to mne príliš nesadlo, tak zase druhému to môže sadnúť kľudne i oveľa viac...?

Ústredný európsky protagonista - Filip Zima [v origináli ako Phillip Winter] - teda akýsi »zvukový inžinier«, ktorý po úvodnej, a k tomu i naprosto strastiplnej ceste; následne snáď konečne prichádza i do tohto hlavného mesta Portugalska - do Lisabonu, pretože ho o to vskutku akosi priamo požiadal jeho dobrý priateľ - režisér Friedrich "Frederico" Monroe, ktorý údajne na tomto mieste nakrúca nejaký «dokumentárny film» o Portugalsku/Lisabone v klasickom štýle, ako by to azda rovnako [u]činil i sám Buster Keaton v Kameramanovi, alebo Dziga Vertov v Mužovi s kinoaparátom v nasledovnom poradí, pričom zrovna po tomto ústrednom režisérovi, zatiaľ vôbec niet žiadnej stopy; skrátka, úplne sa znenazdajky len tak z čista jasna niekam do naprostého neznáma vyparil, a práve preto sa hneď do hlavného čela postupne dostával i tento vlastne pomerne dosť [ne]sympatický zvukár so zlomenou nohou, ktorú mal síce v sadre, no i napriek tomu neustále kamsi behal, ako nejaká srnka, čo bolo z môjho pohľadu - minimálne dosť zvláštne zistenie. • Čiže, medzitým si do ruky vzal tyčový mikrofón, aby v exteriéroch nahrával potrebné zvuky pre daný film, keď čochvíľa naďabil i na skutočnú portugalskú skupinu - Madredeus, ktorá jednak nahrávala hudbu do príslušného filmu, a jednak sa zase hlavná postava popritom všetkom asi rovnako ['platonicky'] zamilovala i do tejto speváčky - Teresy Salgueirovej, kedy sa mi normálne zazdalo, že sa tentoraz pretínala realita s fikciou. • Popri niektorých skutočne pozitívnych aspektoch [najmä hudobného doprovodu + celkovej práce so zvukovou stopou], naprieč týmto trocha neúplným titulom v podobe Lisabonského príbehu, musím vzápätí predsa i s určitým poľutovaním skonštatovať, že táto "wendersovka", na mňa zapôsobila akýmsi »monotónnym dojmom«, čoho som sa v podstate nikdy príliš poriadne nezbavil, no i tak si zrejme dokážem výslednú, trojkovú známku titulu, obhájiť; zakaždým záleží len na každom uhle pohľadu, ako sa človek, resp. teraz iba divák, nakoniec k danej veci postaví.

V malej francúzskej obci Cheuge, kde pomaly snáď každý o každom úplne všetko vedel, sa raz znenazdajky objavil akýsi »neznámy tulák« Jean Lavigne v podaní tradične charizmatického, a tentoraz spočiatku i fúzatého Alaina Delona, keď sa akurát písal rok 1934 vo fáze sparného leta so vskutku zároveň k tomu aj s mimoriadne zvláštnymi, medziľudskými vzťahmi v rámci kľúčových postáv, čo v podstate ešte vôbec ani nestihol správne vydedukovať, aká naprostá, «nenávistná smršť» nadchádzajúcich situácií, sa s jeho hlavným príchodom vlastne priamo rozpútala, pričom akousi priamou účastníčkou nasledujúcich ["intrigánskych"] udalostí, sa následne stávala i titulná postava - Tati "Vdovy" Coudercovej v náležitom stvárnení charizmatickou francúzskou legendárnou herečkou - Simonou Signoretovou, kedy sa s klasickým, padacím mostom uprostred tohto spletitého diania; začínalo systematickým spôsobom odvíjať i určité poradie príslušných sekvencií naprieč týmto zaujímavým prostredím, kde som určitý čas dokonca uvažoval aj nad tým, že napokon udelím až štyri rovné * z celkovo piatich, no situácia v podobe poslednej zhruba štvrtiny minutáže - ma bohužiaľ presvedčila o presnom opaku, ale i napriek tomu môžem vari naplno skonštatovať, že výsledné 3 * - sú z môjho hľadiska veľmi silnými a konštantnými; s tým dôvetkom, že si súčasne rovnako myslím i to, že určitá časť diváckej obce, bude mať predsa o čosi vrúcnejší vzťah k danému titulu, ako práve váš naozaj triezvo uvažujúci recenzent. • Skrátka; občasne nastávali akési trocha menšie, »scenáristické prešľapy,« a to vzápätí ani nehovoriac o celkom finálnej pasáži, ktorá bola máličko nevierohodnou, kde mi jednoducho chýbali «štandardné znaky,» vzťahujúce sa na ďalšiu ústrednú postavu, ktorej sa bezprostredne dotýkali; nechcem príliš zachádzať do akýchkoľvek detailov, v opačnom prípade by som s vysokou pravdepodobnosťou vyzradil rozuzlenie, a veď napokon divák uvidí sám, čo mal tým básnik na mysli. • Trištvrte vymedzeného času, zväčša všetko fungovalo podľa mojich, priam najideálnejších predstáv, no scenáristickému tandemu Jardin & Granier-Deferre; akosi nemôžem vonkoncom odpustiť: „Že povedzme, zrovna ten "zlomový moment", ktorý na mňa zapôsobil značne povrchne, naštrbil celú predchádzajúcu a pomerne dosť kvalitatívne nastavenú a vyváženú úroveň, ktorá sa tým pádom trošku rozmrvila, pretože sa do [filmovej] zmesi, začali pridávať i také položky, ktoré sa do nej príliš extra nehodili,” ale rovnako rozumiem i tomu, že sa proste nejako muselo ukončiť toto zamotané rozprávanie, pritom sa tak mohlo urobiť aj oveľa podnetnejšou formou, a tak sa tiež pre istotu radšej porúčam, aby toho náhodou už v danej veci nebolo trochu [pri]veľa ← A viete, čo tým chcem povedať, však?