Cigalone

Yun-fat Chow je charizmatický herec a filmy americkej produkcie s ním sa dobre pozerajú, no na myšlienky a veľkosť ducha a osobnosti Konfucia (v originále Kchung-Fu C' ) nie je ani nie tak pripravený, ako z objektívnych príčin neschopný zahrať rolu. Majstra nie je možné stvárniť v dvojhodinovom filme. Nebolo by možné stvárniť ho ani v niekoľkohodinovom filme či dokonca niekoľkých niekoľkohodinových filmoch. Jeho odkaz, rozmery jeho pedagogických, etických, morálnych a filozofických myšlienok a úvah o živote, správaní jednotlivcov, spoločnosti, spôsobe vlády, dodržiavaní mravov a tzv. cností musí precítiť a prežiť každý sám na sebe, dozrieť do týchto princípov a byť osobnostne pripravený dodržiavať ich a ísť cestou Tao. Ako povedal sám Majster: "Ak ráno nájdem cestu Tao, večer môžem umrieť." Preto snažiť sa o (pokojne aj veľkovýpravný) film ponímajúci Konfuciov život je nemožné a zbytočné tak, ako je nemožné a zbytočné snažiť sa o stvárnenie a sfilmovanie iných Majstrov (Mencius, Majster Sun atp.). Totiž "Vzdialené vody neuhasia Tvoj smäd"; preto " Je lepšie zapáliť sviečku, ako preklínať tmu.".

Nie je to majstrovské dielo kinematografie, ale na historickú/životopisnú/(možno trošku sa snažiacu vojnovú) drámu je to film hodnoverne zobrazujúci život majstrovského rečníka, ktorý sa narodil v (pre neho) správnej dobe a využil krízu v Nemecku. Historické súvislosti sú až na malé detaily správne, čo pridáva životopisnému charakteru vyšší punc a TV film posúva o priečku vyššie. Povinne by som púšťal v škole (pokojne aj s Kultom hákového kríža) na hodinách dejepisu v 8. či 9. ročníku ZŠ a tiež v 3. ročníku gymnázií, alebo aj odborných stredných škôl. Hitlerov život je tu správne opísaný od detstva až po v podstate obdobie jeho menovania za kancelára a niekoľko následných počinov snažiacich sa o upevnenie totalitnej vlády a moci v Nemecku. Práve v 30-tych rokoch 20. storočia vznikali totalitné režimy (okrem nacizmu to bol fašizmus v Taliansku a komunizmus v Rusku). Je len smutné, že dnes nevidí valná väčšina a najmä mladých, ospevujúcich Hitlera a fašistický Tisov štát (neviem nakoľko Česi obdivujú Sládka v dnešnej dobe a zároveň je nevyhnutné podotknúť, že v 1939-1945 aj na území Čiech a Moravy bol Protektorát, čiže "spriatelené" územie, "spriatelený" autonómny štát s dozorom protektora) uznáva tú skutočnosť, že Kotleba (pre koktavých Marián) používa presne tú istú taktiku ako Dolfi. Nakoniec, musím odporučiť aj film Protektor.

Odhliadnuc od depresívnej úvodnej (a záverečnej, rozpočet je malý) zvučky, veľmi viazaného jazyka (s ktorým je právo späté), viditeľného a najmä počuteľného nevcítenia sa niektorých hlavných postáv do svojej role, je to skvelý seriál, ktorý možno mohol pokračovať aj v niekoľkých sériách a sokol tam nemusel byť vôbec. Je v ňom krásne ukázané prostredie, niekedy spomenutý žargón a mravnosť, odbornosť a odhodlanie soudce Jurky nemá chybu tak, ako Budla či Křížalka stvárnení vynikajúcimi hercami Martinom Štěpánkom a Rudolfom Hrušínskym ml. To je factum ! Žiaľ, na Okresnom súde Bojany, štátnom zastupiteľstve či v advokátskom stave, by som si nevestu nevybral...

Veľmi jednoduchý film, v ktorom zažiarila Jane Birkin (áno, to je tá, čo so Sergiom Gainsbourgom naspievala "Je T'aime,Moi Non Plus" a vyslúžili si za to veľký malér u konzervatívne zmýšľajúceho sveta). Godard je jeden brilantný umelec Novej vlny, čo ostatne dokazuje aj týmto dielom, či nakoniec filmom Nouvelle vague (príznačne nazvaným v 1990, keď už Nová vlna mala svoje označenie aj v dejinách umenia). Je pre bežného - rozumej konzumného - diváka veľmi ťažké pochopiť podstatu diela a vidieť v ňom niečo iné, než zhluk básní a troch dejových línií akoby na seba nenadväzujúcich. Nie ! Naozaj to nie je dekadencia filmového umenia, ale snaha o uvoľnenie kompozičných mravov, čo sa krásne ukazuje v dejových líniach bez klasických replík a dialógov, práve naopak, poetické umenie je konečne vtiahnuté do filmového a jeho potenciál je tak maximálne využitý. Niet viac čo dodať, než, že o Godardovych dielach sa raz bude učiť.

Nič iné ako popis brilantné dielo si tento krátky film nezaslúži. Namiesto podpory poľnohospodárstva, ktorá bola ústredným a pôvodným motívom diela, sa podarilo autorovi nevedomky vytvoriť fascinujúce dielo plné odvahy, trpezlivosti, duševného pokoja, vytrvalosti a cieľavedomosti. Animácia je veľmi pochmúrna, ale s ohľadom na dej, je to celkom pochopiteľné. Nakoniec subjektívny rozprávač (spojenie tzv. personálneho a priameho rozprávača), ktorým je pustovník-cestovateľ-veľmi emotívne rozpráva svoj životný príbeh o stretnutí s pastierom - Elzéard Bouffier - v Provence (kde celý život prežil aj Jean Giono). Príbeh tiež ukazuje zaujímavú možnosť nápravy ekosystému.

Melancholický, ba priam až patetický dej, dotvorený hlavným hrdinom (Tomáš) - pasívnym introvertom, ktorý by mal najradšej od všetkého pokoj - rozdelený do niekoľkých scén s vlastným názvom, pretkaný porevolučnou atmosférou a ponurými náladami nemôže dovoliť nikomu zavrieť oči až do konca filmu. Napätie založené na vyčkávaní, kedy niekto vylepí Jurajovi Nvotovi (Tomášovi) zaklincuje nenásilná, ale o to viac emočne nabitá scéna odohrávajúca sa na stanici: otec nášho hlavného hrdinu odmietne v úplne banálnej situácii, a ako typicky urazený otec, ktorého dieťa nedosiahlo žiadaný úspech v živote, postaví sa do absolútneho odporu. Tomáš je postavený opäť do vzťahovo krízovej situácie, v ktorej však už naberie snahu a odváži sa naprávať počas niekoľkých desiatok sekúnd vzťah s otcom, aj napriek tomu, že si neuvedomuje, že to je viac či menej nemožné. V tomto malom deji v deji nastane prevratná peripetia, keď otec syna požiada o peniaze na autobus, ktoré utratil za hotel, kedže k synovi sa hanbil prísť spať. Scéna vyznieva absolútne melancholicky na dôvažok celému filmu. Film nemá štandardnú kompozíciu, ale je skôr sledom udalostí samých v sebe.

Bitka o byt je úplnou topkou ! Film, v ktorom sa zdá, že jedinou zaujímavosťou je Laetitia Casta, odhaľuje (nakoniec, ako to je aj v závere spomenuté) ľudí, ktorí chcú iba žiť a užívať si život. Celým filmom sa tiahne línia boja o byt, ktorý sa nakoniec stane závislý na "ženskom vrtochu" - kým bude mať pani Fallingardová záujem o Adriena. Postavy sú veľmi jednoduché, žiadne zložité Godardovské repliky, aj keď sa tvorcovia snažili pretlačiť kus umenia do filmu prostredníctvom Martina a poukázať tak na jeho osobnosť (filmami od Tournera, Minelliho, De Sicu - ktorého postavám sa Martin, podľa slov Francesky, podobá), či Adriena, ktorý nie je schopný urobiť jeden poriadny film. Mimo snahy zostať bývať v byte (lacnom a obrovskom), čo samozrejme pôsobí nezodpovedne, možno cítiť z filmu veľmi veľkú dávku SLOBODY a NEZÁVISLOSTI postáv na vonkajšom svete. Malá komúna, nevyznajúca sa v spleti zákonov, žijúca umeleckým, ba miestami až bohémskym životom, ukazuje divákovi, že na svete nie sú len peniaze a majetky, že život možno žiť aj inde než v materiálnom pozemskom svete, a to vo svete filmov a kníh - svete vymyslenom, v ktorom sú postavy aj situácie zmanipulované jedným, či viacerými ľuďmi, a môžu byť ideálne (ako "Stars in my crown od Jacquesa Tournera, kde aj chlapci z Ku-Klux-Klanu sa stanú dobrými"), že rodina a spoločenstvo sú tým najpodstatnejším a všetko sa dá odpustiť. Nedá sa prehliadnuť ani pre mňa fascinujúci spôsob prihovorenia sa divákovi Francescou, Martinom, či Adrienom s ich úvahami o byte. Nakoniec aj hudba je Wagnerom stavaná priamo pre tento film a dotvárajúc atmosféru príjemného rodinného spoločenstva a spokojného života vtiahne diváka do života rodiny Cigalonovcov ;-) Film vystavaný na detailoch, ktoré si treba všímať. Umelcom a milovníkom rôzneho umenia vrelo odporúčam.