MIMIC

Antonioni má dokonale jasno v tom, čo urobí a ako to urobí. Anna, Sandrova milenka a Claudiina priateľka sa stratí na mieste, ktoré úkryt neponúka. Zreteľne sa tu črtá metafora toho, že Anna sa stratila "sama v sebe", v kunderovskej "neznesiteľnej ľahkosti bytia". Postupne sa objavujú indície, že Anna bola videná na rôznych miestach, takže sa Sandro a Claudia vydávajú hľadať ju. V skutočnosti len idú "v jej stopách", strácajú sa sami v sebe. Prechádzajú priam mytologickým prostredím Lekárne, obchodu s farbami, v kostolnej veži obdivujú scénografické kvality okolitého mesta ("fasády") a komunikujú prostredníctvom zvonov, hoci si rozhodne majú čo povedať, dostávajú sa na "hluché miesto", do dediny s mŕtvolným tichom, divnou ozvenou a strašidelnou metafyzickou architektúrou, na samom konci sa ocitajú "na šikmej ploche", ktorou je stanica autobusov s klesajúcim terénom. Toto všetko pochopiteľne nie je žiadna zábava, no zábava tu rozhodne nebola cieľom. Vlastne si momentálne nedokážem vybaviť jediný umelecky skutočne hodnotný film, ktorý by ma pobavil, tak ako trebárs Burial Ground alebo Evil Dead. Tí kolegovia, ktorí sa orientovali výlučne podľa názvu a evidentne čakali Indianu Jonesa riešiaceho záhadu megalitov na Veľkonočnom ostrove si svoje sklamanie zaslúžia. Antonioni mal na mysli avantúru, románik, a aj to so silným ironickým odstupom. Road movie, ma molto strano.

Niekde som čítal, že tento seriál nie je dosť dobrý, pretože nemá dosť dobré kulisy. Odhliadnuc od toho, že ani megalomanské kulisy negarantujú kvalitu diela (o čom by iste mohla rozprávať Liz Taylor - stále nažive :-) i od toho, že "claudiovské" kulisy mi pripadajú celkom postačujúce, miestami dokonca špičkové (niekto si dal námahu a pozrel sa na to, aký štýl fresky volila Lívia Augusta pre svoju vidiecku vilu), povedal by som, že všetko mohlo byť pokojne nasnímané pred neutrálnym pozadím a výsledok by bol (takmer) rovnaký - režisér mal totiž dva úžasné tromfy: scenár (dnes je dôležitejší nápad než scenár) a hercov (dnes - keďže nápad je všemocný - naozaj dobrý herecký výkon je dokonale postrádateľný). Asi budem jediný, kto povie, že rovnaké uznanie ako Derek Jacobi a John Hurt si zaslúži i Sian Phillips v úlohe "praktickej" ženy. Jej postava nevyžadovala expresívne herectvo, potrebovala inteligentnú osobnosť, ktorá by nevytvorila stereotypne poňatú karikatúru niekoho, kto si založil súkromný cintorín. Naturalisticky povedané - úsporne a pritom nesmierne efektívne narába s repertoárom tvárových svalov. Kamenný výraz sa u nej nerovná emocionálna plochosť (napr. zbožný, pritom krajne rezervovaný pohľad, ktorý vrhne na inkriminované plody figovníka). Jej výrazne rytmická dikcia reči prezrádzajúca odchovanosť na klasickom divadle a recitácii anglickej poézie je očarujúca. Táto "Šán Filips" doviedla aristokratickú blazeovanosť k absolútnej hereckej dokonalosti. Je to velšský národný poklad (Richard Burton a Zeta-Jones láskavo prepáčia) a "Ja, Claudius" je britské "rodinné striebro". PS: Seriál spoľahlivo zodpovie otázku, prečo Ridley Scott na Johna Hurta tak naliehal, aby mu zahral postavu Kanea vo Votrelcovi, hoci vedel, že herec má voči sci-fi averziu.

Dva veľmi pádne dôvody, kvôli ktorým sa oplatí vidieť tento film: jednak caravaggiovsky prenádherne štylizované sekvencie, v ktorých sa z temnosvitového chiaroscura vynárajú dve mŕtve ruky hrajúce na lutnu, jednak scéna s neagresívnou mŕtvou dámou s pavučinovým make-upom (pripomínajúcou Hildegarde z Burtonovej "Mŕtvej nevesty"). Na druhej strane sú tu k videniu monštrózne impozantné slabomyseľnosti a la YouTube home video (kosti rúk sú prezentované rukavicami so vzorom kostí rúk!). Práve spomínané dva kultivovane strašidelné momenty evokujú preludnú iracionálnu atmosféru najlepších diel zlatej éry talianskych hororov, ktorým sa zvyšok filmu snaží tak útrpne, kŕčovito - a bezvýsledne - podobať.

Ani horor, ani paródia, ani groteska, ani black comedy (na čiernu komédiu je čierna až príliš) - tým všetkým nie je Dr. Phibes (i jeho rovnako skvelé pokračovanie). Ťažká žánrová zaraditeľnosť (ja razím termín gotické capriccio) na jednej strane a zároveň vyhranenosť štýlu na strane druhej vyvolávajú v divákovi zvláštne šteklivé napätie. Štylizácia prostredia, charakter a konanie postáv i samotná akcia - to všetko je koncipované tak halucinačne bizarným spôsobom, že sa stáva proste neodolateľným. Namiesto toho, aby titulný doktor hneď v úvode svoje obete jednoducho postrieľal, vymýšľa deviantne zábavné spôsoby zabitia, pričom stíha pateticky smútiť za zosnulou manželkou a la nekrofilný poeovský milovník a platonicky flirtovať s nemou spoločníčkou s užitím košatého slovného prejavu, básnivo vzletnej reči, ktorá je tu jednou z hlavných atrakcií a nanovo definuje pojem "nepriamej reči"... Divák má pocit, že naňho z obrazu požmurkávajú tisíce neviditeľných očí. Toto nie je bežný film, toto spadá do kategórie dadistických performancií, ktoré sa cez 1. sv. vojnu konali v kabarete Voltaire v Zurichu - dívať sa naň (i na jeho sequel) inou optikou by bolo obrovským nedorozumením. Určitá "estetická kvalita", či skôr maniakálny panesteticizmus, s akým Dr. Phibes vraždí svoje obete, robiac z nich skutočné ready-made objekty je sarkastickou narážkou na dokonalého getlemana, ktorý robí všetko s "dobrým vkusom". Geniálna alternatíva pre "alternatívnych" ľudí.

Človek ako tvor kultúrny si vzhľadom k nulovým vedomostiam z danej oblasti vytvoril ideálnu predstavu "civilizovaného" stretnutia so smrťou - danse macabre, resp. Totentanz (čo je pochopiteľne širší termín). Život a smrť sa stretávajú, no niet sa čoho báť, veď je to akýsi priam rokokovo galantný dotyk. Neviem, či bude vyzerať ako veľkoburžoázno grandiózne a elegantno morbídne súsošie od Giulia Monteverde z roku 1893 (hrobka Celle na Cimitero monumentale v Janove) a či pri ňom bude znieť "tanček" od Saint-Saensa (resp. jeho "pichľavá" klavírna verzia od Horowitza). Je možné, že Boh stvoril Herka Harveyho len preto, aby nakrútil "Karneval duší" a tak sprostredkoval exaktnú a explicitne názornú variantu :-) Smrti zmysel pre kultúru príliš neverím, verím ale na filmárske kvality "Karnevalu duší", dokonca i na jeho hodnoty umelecké. Ono totiž nejde len o príšernú organovú seansu v tančiarni bývalého funhouse (Fantóm opery by dal päť), je to tiež brilantná fantazmagorická štúdia odcudzenia. Dosť hnusná. Čo ma vedie k tomu, aby som pripomenul o tri roky mladší "Hnus" od Polanského, ktorý je hnusný prekvapujúco podobným spôsobom.

Každá z troch hlavných postáv rieši vlastnú morálnu dilemu a proti spôsobu, akým sa s ňou vysporadúva nemožno veľa namietať, no ani ho príliš schvaľovať. To je to úžasné napätie, pre ktoré mám Jamesov román tak strašne rád, takisto i kvôli tiesnivej "romantickej" atmosfére, ktorá je v dokonalom súlade s tým, čo je centrom diania - listami básnika obdobia romantizmu. A prečo mám rád túto TV inscenáciu, dokonca o čosi radšej než skvelú filmovú portugalskú adaptáciu z roku 1985? Možno preto, že ma vždy akosi dokáže presvedčiť, že tie listy boli skutočne spálené, až sa ma zmocní ozajstná ľútosť :-) Každopádne, ak do záberu vojde Entita menom Magda Vášáryová (schopná zahrať trebárs i antihmotu či nedajbože čiernu dieru :-) a povie: "My vedieme veľmi pokojný život, my vlastne nežijeme," nebude to len zásluha Henryho Jamesa (tá veta v románe skutočne je), že divákovi prebehnú po chrbte zimomriavky.

Orfeus, Perseus, Cháron, Dido a Aeneas by dali päť. Pokiaľ by si, pochopiteľne, bol majster Fulci odpustil - zvyknutý na nenáročnú cieľovú skupinu svojich predchádzajúcich filmov - úvodných cca desať sekúnd a infantilne doslovný nápis, ktorý sa objaví cca desať sekúnd pred koncom. Duel sem, Duel tam, u Fulciho ide o strašidelné mytologické podobenstvo a nie o spielbergovský prvoplánový thriller, kde sa jednoducho niekto niekoho pokúša zabiť. Fulciho Dvere, geniálne zasadené do labyrintu mokradí Louisiany, s hustnúcou paranoidnou atmosférou, lynchovsky zlovestnými postavami a úžasne jednoduchými, no o to pôsobivejšími morbídnymi rekvizitami ponúkajú príjemné mrazenie, pri ktorom si nejeden divák bude z pokožky zoškrabávať kryštáliky ľadu a zároveň sa pýtať, kedy že sa mu to vlastne stalo naposledy.

Mužská a dospelejšia variácia na Alicu v krajine zázrakov. Na druhej strane je tento subtílny magický realizmus prestúpený priam ženskou citovosťou vnášajúcou pokoj, súlad a harmóniu a akési až nadprirodzené chvenie. Aby režisér zvýraznil krehkú vnútornú štruktúru diela (a tiež rytmus, gradáciu i pocit určitej kontinuity), rozčlenil príbeh na kapitoly prednášané rozprávačom, čo by inak nebolo až tak zvláštne, nebyť enigmaticky štylizovanej enumerácie nadchádzajúcich udalostí v archaickej forme slovenčiny 18. storočia. Dobrodružstvá mládenca Jakuba v starootcovskej záhrade sú tu akoby paralelou k dobrodružstvám "mládenca Reného" z prvého po slovensky písaného románu. Filmová sonáta, ktorá sa nedá zapísať do slov, iba ak zrkadlovo obrátených...

Toskánske prekultivované prostredie plus primitivistický horor? No to bol už najvyšší čas... Poznáte to. Dívate sa na nejaký film a kombinácia niekoľkých okolností v ňom sa vyskytujúcich vám učarí do takej miery, že s maximálnym hodnotením neváhate. Dokonca aj vtedy, ak ide o čistý brak, teda o podivuhodné (bitevné) pole, kde sa rodí fenomén kultu. Démon umenia číha na každom kroku, ale vy si nedokážete pomôcť :-) Režisér Andrea Bianchi je snáď učinený zázrak, pretože dokonale chápe, čo je pre žáner zombie hororu najpodstatnejšie: 1) dostatočne strašidelné masky, ktoré 2) je vidno dostatočne dlho, 3) dostatočne často a 4) v dostatočnom osvetlení 5) za sprievodu bizarnej, disonantnej, kakofonickej elektronickej hudby. Sci-fi zvuky a hnijúce mäso z etruských (!) mŕtvol, tomu hovorím avantgarda bez akéhokoľvek pejoratívneho podtextu (o dekapitácii a defenestrácii v jedinom zábere či mníšskom happeningu na námet Poslednej večere ani nehovoriac). Masky sú modelované tak expresívne, až sa stávajú takmer amorfnými a svojou sugestivitou tak prekonávajú také úchvatné diela akými je ikonická Fulciho "conquistador zombie" zo Zombi 2 alebo Romerov "kravaťák" (Dr. Tongue) z Day of the Dead (pán s poškodenou dolnou čeľusťou, takže jeho jazyk visí ako kravata). Kravaťák je mimochodom len vylepšená verzia jednej z masiek v Burial Ground! Všetky ďalšie "podružnosti" loajálne slúžia tomu, čoho sa srdiečko fanúšika nevie dočkať - exkluzívnej módnej prehliadke pre trochu (dosť) staršie anorektičky na sezónu primavera-estate 1981, značka MM (memento mori). Hans Baldung Grien by dal päť.

Arogancia našej civilizácie, jej nezdravé sebavedomie a úplná neúcta k tradičným hodnotám nás pri uvažovaní vedie k tomu, že "z mytologického hľadiska vyzeráme ako budúca stratená civilizácia". Toto na margo 10 000 BC konštatuje spisovateľ Graham Hancock, ktorého dielom sa Emmerich inšpiroval pri koncipovaní zápletky s "civilizáciou". Nabaliť na tento "prvotný hrdinský epos" čosi také mi pripadá zaujímavé. Nie je to čosi, čo divák vidí, pretože chce, ale preto, že ho k tomu vedú celkom relevantné indície. V protoapokalyptických náladách u mňa víťazí Emmerich - na rozdiel od okato ambiciózneho a nekompromisne "vešteckého" Gibsona aspoň nie je tak dráždivo naturalistický. Najväčší problém si Emmerich nespôsobil scenárom (čítať všetky tie malicherné logické lapsusy a historické prehrešky na csfd i na imdb nie je ani tak zábavné ako skôr otravné), ale voľbou názvu, ktorý sa stal pre kritikov vítanou zámienkou na to, aby sa na film vrhli ako žraloky (šabľozubé). Oceniť mágiu iného, paralelného sveta je pre nich zrejme už úloha titanská. Mne sa ten názov páči, pretože už sám osebe vyvoláva jedinečné imaginatívne protuberancie, sľubujúc fantazijné dobrodružstvo. S autorom sa za slovíčka ťahať nebudem, pretože historicky vzletné evokácie prechodu spoločnosti od paleolitu k mezolitu od neho neočakávam a vlastne po ničom takom ani netúžim. Neviem ako vy, no ja sa v záujme mentálnej sebazáchovy potrebujem dívať i na voloviny (v tomto prípade mamutoviny). A ak ponúkajú kopu excitujúcich podnetov, menej než za tri to teda rozhodne nebude (a pritom mám ešte pocit, že Emmerichovi krivdím). PS: Gilgameš, Sinuhet a Odysseus by dali päť.