MIMIC

Jeden z filmov, ktoré poznám naspamäť a ktorý odporúčam všetkými jedenástimi. Aj keď sa dej tejto netradičnej romantickej komédie odohráva roku 1937 a je situovaný do jednej z najromantickejších lokalít Európy - na brehy jazier medzi Talianskom a Švajčiarskom, prostredie tu nie je ostentatívne dominantné - kamera jednoducho registruje impozantne fascinujúcu krásu. Je to mágia genia loci, ktorá prýšti z každého zákutia vďaka jedinečnej súhre rafinovaného príbehu (kde asi tak ten Herbert Ernest Bates kedysi dávno chodieval na svoje skvostné príbehy?), režisérskej brilancie a geniálneho herectva Vanessy Redgrave (ktorá neomylne podá oscarový výkon snáď i pri nakrúcaní intímnej hygieny). Kedykoľvek vidím hrať Vanessu Redgrave, sánka mi padá dole a očné buľvy sa tlačia dopredu. Pri tomto filme nesmiem zabudnúť na začínajúceho Alessandra Gassmana, ktorý hrá typ a nie "charakter", takže skôr než o herectve by som sa bavil o jeho fyzickosti (Alessandro je prírodná rezervácia). O mnohých filmoch sa píše ako o nedocenených. Tento je Nedocenený. (Uma Thurman, nazlostene: "Pripomínate mi moju matku!", Vanessa Redgrave, pobavene: "A vy mne zase tú moju.")

Sledovať Viscontiho filmy je ako participovať na nejakej bohoslužbe. Tak ako nejaká omša ani ony nepostrádajú hĺbku, vážnosť, zmyslové bohatstvo, opulentnosť formy, teatrálnosť akcie, veľavravnosť odmlky a sumu emócií bublajúcu pod pokrievkou monotónnosti a znavujúcej dĺžky. V "Gepardovi" sa Visconti konečne oslobodzuje od neorealizmu a zároveň zvysoka kašle na Novú vlnu, aby v plnej paráde predviedol svoj delikátny, subjektívno-realistický štýl, veľkolepý i v komornejšom rámci. Visconti sa rozhodol položiť neviditeľné ťažisko na bálovú scénu, ktorú rozvinul do neuveriteľných 45 minút. Táto kapitola môže byť šialene nudná, pokiaľ nie sme fascinovaní jednotou času a priestoru a pokiaľ odmietneme akceptovať fakt, že ide o púhy vyjadrovací prostriedok. Celý ten aristokratický balast by sa mohol zdať zbytočný, otravný a nudný. Lenže to nie je len aristokratický balast. Samotný príbeh z obdobia druhého rokoka, ktorý sa zaoberá problémami istej spoločenskej vrstvy obdobia druhého rokoka by nebol k ničomu. V "Gepardovi" nie je len trvale platné poznanie, že "ak má ostať všetko po starom, je potrebná zmena", ale i kvantum rozmanitých, najmä estetických vibrácií, ktorých zásluhou je obsah povýšený na umeleckú formu. "Gepard" je pre mňa prototypom kultivovaného historického veľkofilmu, ku ktorému sa dostal najbližšie iba ak Martin Scorsese vo "Veku nevinnosti". Afektovane komerčná "Kleopatra" (božská Liz láskavo prepáči) z toho istého roku môže len slepo závidieť.

Kruté rozčarovanie. A to si fandím, aký som veľký romantik, infantil a fantasta. Ak som v komentári k "Pianistovi" spomínal, že nie každý výnimočný (skutočný) ľudský osud rovná sa výnimočný filmový zážitok, tu môžem parafrázovať sám seba - nie každý výnimočný (fiktívny - divný, bizarný, šialený) ľudský osud rovná sa výnimočný filmový zážitok. Zo všetkého najhoršia je skutočnosť, že rozprávkovosť epizodických scénok nie je magická, je len jednoducho (triviálne) rozprávková (a navyše značne didakticky zaťažená), pričom je na každom kroku vidieť, aké úsilie bolo vynaložené práve na vytvorenie aureoly vznešenosti. Ak niekto vo filme utrúsi ozajstnú životnú pravdu, pre mňa to nie je FILM s myšlienkovou hĺbkou, je to len myšlienková hĺbka. A magický realizmus pre mňa nie je vulgárne magická realita ale mágia reality (primerané magické prostriedky na vyjadrenie istého fenoménu reality si Burton vybral pri scéne so zastaveným časom). Sú ľudia, ktorí si myslia, že všetko bizarné je surrealizmus. Takisto sú ľudia, ktorí sa nazdávajú, že ak sa príbeh lásky (k žene, otcovi, synovi, životu, fantázii atď.) zaodie do "čarovného" hávu, je to "čarovný" film. Nie je (v tejto súvislosti rozhodne odporúčam "Osadu"). Ewan McGregor sa pre postavu s edwoodovským syndrómom vôbec nehodí (Burton si pravdepodobne myslel, že hrdina z Moulin Rouge bez problémov zapadne do akéhokoľvek farebného sveta - nezapadne). Premýšľal som, o koľko by bol film lepší, ak by ho bol nahradil Johnny. O niečo určite, ale ak chce Burton chytiť veľkú rybu, mal by zaloviť vo vedľajšom rybníku. Nie nevyhnutne bažinatom, ale inom rozhodne.

Stokrát ochotnejšie akceptujem veľké morálne posolstvo, ktoré mi je naservírované NIE prostredníctvom prvoplánového vojnového filmu, ale prostredníctvom vojnového filmu, ktorý je žánrovo poňatý ako horor. Zvlášť ak má hororová atmosféra psychedelické parametre, čo je priamou obdobou absurdného konania v absurdných situáciách. V "Mŕtvej hliadke" je pár vecí, ktoré nie sú práve originálne, originálny je ale spôsob, akým do príbehu zapadajú. Ak vo "Väznici" útočí ostnatý drôt, je to šrot - v "Mŕtvej hliadke" však silne evokuje tŕňovú korunu i bez okatého menu na DVD. Nebyť silne znepokojujúceho konca, ktorým sa film definitívne vydeľuje zo stredného prúdu, s hodnotením idem nižšie. Pokiaľ som si film vyložil správne (zrejme áno, keďže pri spätnom pohľade dávajú zmysel aj bezvýznamné detaily) potom je to "fucking great picture", ktorého jedinou chybičkou je skutočnosť, že správne zafunguje až na druhýkrát. Všetky hororové rekvizity zrazu ustupujú do pozadia a človeka intenzívne zamrazí na miestach, ktoré pri prvom zhliadnutí ani neregistroval. Aj keď "Mŕtva hliadka" stojí na pointe ako napríklad Shyamalanove filmy, je vlastne omnoho lepšia, pretože opakované zhliadnutia nenudia, ale silne dojímajú. Svojho času sa tento film u nás mihol bez väčšieho povšimnutia. Je to fajn. Aspoň si jedno svoje kultové dielko môžem v pokoji vychutnať bez toho, aby mi v hlave rezonoval nejaký nezmyselný humbuk.

Ed Wood je asi jediným americkým filmom, v ktorom mi nevadia vety typu "choď za svojím snom a ak budeš tvrdo pracovať a nebudeš robiť kompromisy, svoj cieľ dosiahneš". Možno preto, že Ed svoj cieľ v podstate nikdy nedosiahol, možno preto, že je vo filme intenzívne cítiť, že frázy tohto typu sú v skutočnosti rovnako krehké ako kulisy vydané napospas Torovi Johnsonovi. Filmový životopis Eda Wooda nie je trúchlivým príbehom o loserovi s niekoľkými žiarivými životnými zastávkami (i keď v podstate takým bol) - tým, že je Woodov príbeh rozprávaný podobnými prostriedkami, akými on sám nakrúcal svoje filmy (estetika absurdity, excesu, nechcenej grotesky, emocionálne rozpoloženie v dimenziách extatického vytrženia) filmová biografia tu figuruje (a funguje) v akejsi mimopersonálnej rovine, ktorá je schopná fascinovať nielen beznádejných rojkov, ktorí sa mali narodiť do doby Williama Beckforda (najlepšie ako William Beckford osobne). Trúfam si povedať, že tento film je v prvom rade o obdivuhodnom človeku, ktorý napriek všetkej svojej naivite, infantilite a povrchnosti (v zmysle absencie know-how) patril vo vtedajšom Hollywoode k morálnej špičke a až v druhom rade ide o príbeh obdivuhodného režiséra. A myslím, že dôvod neuveriteľnej sily tohto filmu spočíva práve v tomto. (EW: "You see this script? Grave Robbers from Outer Space!" XY: "Grave robbers from what?!")

Čo môže byť magickejšie než "konkrétna iracionalita" filmových štúdií, kde v reálnom priestore vznikajú ireálne prostredia, ktoré drvivá väčšina zainteresovaných vníma ako miesto každodenného stresu a rutiny a zvyšok vyvolených ako božie kráľovstvo na zemi? Ak asistentka réžie pripomenie absenciu istého herca hysterickým vyvolávaním "Chýba fašista! Chýba fašista!", je o mágiu postarané. Ak sa japonskí kinofili pri príprave absurdne pôsobiacej reklamy pýtajú, čo za film sa tu nakrúca, je to nielen zábavné a magické, ale i znepokojujúce a deviantne veľkolepé, pretože pomyselná fúzia filmu a reklamy otvára vo svete fantázie, slobody a umenia Pandorinu skrinku propagandy. Ak sa Anite Ekberg a Marcellovi Mastroiannimu premietnu po 27 rokoch scény zo "Sladkého života" a kamera sníma ich skutočné emócie, razantný vpád dokumentu do hraného filmu vnáša do celej tejto mágie punc skutočného života a tým i opodstatňuje zmysluplnosť existencie kinematografie ako takej. Jeden z najlepších filmov o filme.

Nebudem sa tváriť ako sofistikovaný akademik a preto zacitujem priamo z traileru (mimochodom jedného z najinteligentnejších, aké boli kedy vytvorené): "Bude vás mraziť, ale nepôjde o príbeh hrôzy. Bude vás hriať, ale nepôjde o príbeh lásky." Áno, Lynch nakrúca veľmi ambivalentné filmy, v ktorých jedna a jedna sú evidentne dva, napriek tomu máme pocit, že tomu tak (asi) nie je a že na pravidlá elementárnych počtov je asi také spoľahnutie ako na Pikovú dámu. Na rozdiel od svojich neskorších filmov v Sloňom mužovi prezentuje Lynch túto ambivalentnosť v kryštalicky čistej nahote a omračujúcu priamočiarosť posolstva násobí čiernobielym prevedením a oscarovými hereckými výkonmi i vo vedľajších úlohách. John Merrick túži byť "normálnym" človekom, práve takým, aký je "jeho majiteľ", ktorý ho týra, práve takým, akými sú návštevníci divadelného predstavenia sledujúci absurdnú inscenáciu, práve takým, akou je herečka pani Kendalová nazývajúca ho Rómeom a vyžadujúca preňho standing ovations, ktoré nie sú prejavom uznania "človeku, ktorý prekročil svoj tieň", ale mrazivo cynickým divadlom citovo zvrátených ľudí (spomeňte si na sestričku s prirasteným embryom zo South Parku). Dozaista nikto z nás by nechcel byť ako John Merrick - koľkí z nás ale chcú byť takými, akí sme? Ak si človek chce potvrdiť svoju ľudskosť, nemal by siahnuť po príbehu Wladyslawa Szpilmana (pán Polanski láskavo prepáči). "Sloní muž" čosi také prevedie mnohonásobne efektívnejšie.

Keď chcem nakrútiť comics o zabíjaní démonov (preboha, kto by nechcel!), najprv si párkrát zopakujem, že chcem nakrútiť comics o zabíjaní démonov a následne presvedčím Keanu a Rachel, aby s honorármi nešplhali príliš vysoko, pretože obmedzenie rozpočtu v danom žánri celkom zákonite strháva kvalitu filmu k podlahe, alebo kde (Hellboy je skvelý preto, že veľa monštier hrajú živí herci) - civilne poňatá existenciálna dráma totiž veľa comicsu nenarobí. Neviem, koľko si obaja zapýtali, ale určite to bolo dosť, lebo očné buľvy diváka tentoraz bohužiaľ ostávajú na svojom mieste. Ak sa divákovi nasľubuje hrdina so schopnosťou vidieť démonov, je to podraz, lebo čosi také uvidíme len na pár sekúnd (aj to vo flashbacku). Ak sa divákovi sľubujú pekelní démoni, je poľutovaniahodné, že je ich tam len o pár sekúnd viac a ešte poľutovaniahodnejšie, že vyzerajú ako spopolnení obyvatelia Pompejí (odpočívajte v pokoji, resp. v múzeu). Ak sa divákovi sľubuje ich zabíjanie, nemalo to vyznieť tak lacno a archaicky ako v prvom Bladeovi. Ak sa sľubuje návšteva pekla, je zbabelé hodiť strih vo chvíľach, keď sa začína schyľovať k čomusi pekelnému (a teda pekelne drahému). Jednoducho neúcta k divákovi i k sebe samému. Ak teda nemáte pár (desiatok mil.) babiek navyše, na hororový comics s monštrami zabudnite a pre inšpiráciu si pusťte "September" od Woodyho Allena. To podstatné som spomenul, zvyšok (inteligentná, vynaliezavá réžia mimo efektov) nie je v rámci tohto subžánru erbovo podstatný. Budem veľmi sprostý ak poviem, že najväčšou atrakciou filmu je archanjel Gabriel hovoriaci veľmi sprosto?

Horor a komédia sú tak diametrálne odlišné žánre, že ak chceme do hororu pridať trochu humoru, musíme si byť vedomí toho, že ide o jeden z najdelikátnejších dramaturgických ťahov. Ak Freddy Krueger v nedávnom crossoveri prednesie veľmi sprostú (a veľmi vtipnú) poznámku na margo obyvateliek istého domu, atmosféra hororu so železnou zákonitosťou stráca na intenzite. Ak sa však posádka lode Nostromo baví vo Votrelcovi o papagájovi, pousmejeme sa, pretože je to zábavné, no horor tým neutrpí ani najmenej - hrôza z predchádzajúcich udalostí pretrváva a ten "papagáj" je tam len na to, aby sa divák nadýchol pred poriadnou fackou, ktorú napokon sám tuší. No a situačná komika v horore? V Evil Dead II sa dala ospravedlniť tým, že hlavný hrdina prichádza o rozum (kto by tam oň neprišiel, však). Pre Evil Dead III je veľkým šťastím, že sa nevydáva za horor, pretože taká porcia srandy by ho neprevalcovala, ona by ho úplne vygumovala. Po horore (Evil Dead) a komediálnom horore (Evil Dead II) teda prichádza hororová komédia (Evil Dead III), asi najlepšia ukážka svojho žánru. Mám zvlášť na mysli Patriciu Tallman, ktorá je v úlohe kultovej postavičky posadnutej strigy k smrti zábavná (v záverečnej scéne v obchodnom dome bola jej vizáž inšpirovaná všeobecne nenávidenou miliardárkou Leonou Helmsley). Naopak scéna s miniatúrnymi Ashmi a la Gulliverove cesty ma dosť naštvala - nielenže nie je vtipná, ona posúva vekovú hranicu diváka niekam na 5 rokov. Raimi nakrútil 7-minútovú, nádherne atmosferickú scénu s veterným mlynom, kde sa rozprávanie dramaticky spomaľuje takmer až na viscontiovskú úroveň. To, že z filmu napokon vypadla, v podstate len prospelo veci. No a z môjho hodnotenia vypadla jedna hviezdička. Proste sa mi niekam stratila.

Asi najpreceňovanejšia klasika vôbec. Mňa netrápi to, o čom film je (myslím, že toto je celkom zjavné od samého začiatku, dokonca si myslím, že u Felliniho nejde o "čo", ale "ako"), ale spôsob, akým sa s problematikou vysporadúva režisér. Kombinácia patetického a subtílneho symbolizmu by mi nevadila, pokiaľ by filmové rozprávanie malo elementárne poetické dimenzie. Vulgárne sexy buchta z Guidovho detstva figurujúca ako zhmotnená spomienka v jeho súčasnosti plus zopár ďalších "vzletných" ťahov je všetkým možným len nie excitujúco magickou oslavou filmu a života (hoci i života zbabraného). Nemám nič proti felliniovskej či altmanovskej koncepcii masovej exploatácie ľudí a ľudkov, vadí mi však, keď je ich tam x na piatu a ešte tárajú 145 minút o "nesmrteľnosti duše". Poetické dimenzie par excellence má pre mňa "A loď pláva". Možno som príliš vzdialený od skutočnosti, ale je mi fajn. Boh stvoril svet za sedem dní, Fellini svoj film pravdepodobne za osem a pol dňa. Obaja urobili obrovské chyby, pánboh ale aspoň nefiguruje v titulkoch.