Powaqqatsi

Veľmi váham medzi 4* a 5*, dávam však zatiaľ menej pretože Koyaanisqatsi sa mi páčilo predsa len o niečo viac, nepopieram však, že ak Powaqqatsi uvidím ešte raz vytiahne sa o 1* vyššie. Koyaanisqatsi bolo omnoho pochmúrnejšie, dalo by sa povedať, že do určitej miery pesimistické s veľmi hlbokou myšlienkou, oproti tomu je Powaqqatsi uvoľnenejšie a nie tak ťaživé. Zábery na krásnu krajinu vystriedali rovnako pôsobivé zábery ľudí, takže po obrazovej stránke sú si filmy úplne vyrovnané. Ako už bolo povedané hudba Philipa Glassa je absolútne geniálna, možno pomyselný vrchol tvorby tohoto skladateľa, je omnoho živšia ako v Koyaanisqatsi (okolo ktorej sa objavuje aj mnoho výhrad, síce nechápem prečo), takže hudobne prvý film jednoznačne prekonáva. (01.09.2008)

Strašná nuda. Celkový nápad vytvoriť film týmto štýlom je vynikajúci a ocenil som ho v prvom snímku, Koyaanisqatsi. Druhý diel trilógie ma však nenadchol, dokonca mi zobral chuť vrhnúť sa na diel tretí. Nechať diváka ohromiť krásnymi, či dojemnými scénami, vynechať naráciu (aby si divák vytvoril vlastný názor) a všetky dojmy znásobiť hudbou, to je koncept, ktorého sa režisér drží. Celá tá menšinová a "treťosvetová" tematika ma žiaľ nezaujala, a tak mi neostávalo nič iné ako si užívať génia Glassa. (22.08.2009)

Je priam neuveriteľné, že tak ako som cítila náznaky nudy (napriek obsahovému potenciálu ) už pri prvej časti, tá občasná nuda ma sprevádzala aj pri Powaqqatsi. Film zdôrazňuje zoskupenie ľudí na zemeguli, naše odlišné postavenie vo svete, sociálne role, ktoré zastávame, rozdielne názory, hodnoty, ciele. Neodlišujeme sa len vizuálnymi zložkami, ale aj osobnostným charakterom, a preto vo svete zastávame každý z nás jedinečnú funkciu. Philip Glass sa tradične prekonal a film mi ubiehal celkom rýchlo. Už teraz sa však nemôžem dočkať vizuálne prepracovanejšej tretej časti, ktorá určite spôsobí slastné potešenie mojim zmyslovým orgánom :-) (06.06.2009)

Úplne inak zameraný film ako prvý diel Hopi Trilógie. Tam, kde bol predchádzajúci diel plný bezútešnosti a deštrukcie je tento venovaný rôznym kultúram a národom a ich prejavom radosti a každodenných úkonov. Tento diel je omnoho komplexnejší, čo sa týka lokácií, ľudí aj zobrazovaných situácií. Glassová hudba je tentokrát prívetivejšia, radostnejšia a všestranejšia - požičiava si hudobné nástroje a štýly hudby z iných kultúr. Lenže rovnako ako v prípade prvého dielu je tento poetický dokument pre mna jednorázová záležitosť. Mám rád spojenie hudby a obrazu, len tomu chýba akási naliehavosť. Chýba tomu nejaká snaha vypovedať o rôznych národoch, ktoré nám film prezentuje. Pritom sú nám podávané aj s toho nepríjemnejšieho pohľadu. Reggio necháva na divákovi aby vnímal obrázky, ale žiadne indície, ktoré by celok skompletizovali tu nenájdeme. Každý si teda môže film vyložiť po svojom a to je asi vlastne aj zmysel týchto dokumentov. Mne to ale nestačilo. (18.02.2012)

K je určite vrcholom R trilógie, čo neznamená, že P nie je stále vynikajúci film. Ono už len fakt, že pozerať symfóniu sveta dlhšie ako hodinu a pol nevyvoláva vôbec žiadne nudné pocity, je niečo vskutku ojedinelé. Pojem symfónia sveta je pre mňa kľúčový, je to akési pokračovanie symfónií veľkomiest a posunom vzhľadom na až extrémnu globalizáciu súčasného sveta. Najcharakteristickejším znakom modernej civilizácie je preľudnenosť a P je toho umeleckým dôkazom. Ďalej je pre mňa dôkazom toho, že ak žije človek v chudobe a celý deň manuálne pracuje, nemusí to znamenať, že je nutne menej šťastný, ako my, rozmaznané bzdochy "civilizovaného" sveta. Ale to zase neznamená, že obrovské množstvo týchto ľudí netrpí pre nás neuveriteľným spôsobom. Akoby spomalené Reggiove zábery hovorili, spomaľte aj vy vo svojom šialenom životnom tempe. (08.12.2015)