Pokryvac

Rodinný film, ktorého ústrednou témou je konfrontácia detstva so smrťou. Pre monoho detí to bude zrejme príliš pochmúrna záležitosť, avšak staršie obecenstvo azda ocení fakt, že film neignoruje občasnú trpkú príchuť života. Veľkým pozitívom filmu sú veľmi schopní herci ako Dan Aykroyd vo vážnejšej úlohe funebráka či Jamie Lee Curtis ako láskavá maskérka mŕtvol (aspoň minimálne spojenie s jej obľúbeným hororovým žánrom), Nezaostávajú ani detskí herci a Anne Chlumsky výborne konkuruje už vtedy slávnemu Macualayovi Culkinovi. Dobre zahraný a dobre napísaný príbeh s istou hĺbkou, ktorý má potenciál zaujať aj staršie publikum.

Kvalitný pavúči horror, ktorý arachnofóbiu pochopiteľne nelieči, iba ak prehlbuje. John Goodman v úlohe deratizátora vo svojej typicky komickej polohe predstavuje vtipnú zložku, ktorá nepôsobí nijak rušivo, ba film ešte akosi ozvláštňuje. Fakt, že nejde o lacné béčko umocňuje aj kvalitné herecké zloženie a meno režiséra, ktorý dodnes figuruje ako blízky spolupracovník Stevena Spielberga. Z toho vyplýva, že aj efekty sú na úrovni a film je remeselne skutočne dobre zvládnutý. Komické elementy v scenári potešia, i keď je ich vo filme pomenej a nebyť Goodmana snímka by pôsobila omnoho skľučujúcejšie. Najviac sa zdesia zrejme odporcovia pavúkov, obzvlášť pri záverečných scénach. Tí, ktorým pavúci zvlášť veľký strach nenaháňajú (ako ja) sa pravdepodobne pri sledovaní nevydesia na smrť, ale môžu na film nazerať ako na príjemnú oddychovku na spôsob Čelustí.

Režisérsky debut Roberta Benigniho a narozdiel od jeho snímky Berlinguer ti voglio bene, ktorý režíroval Giuseppe Bertolucci, je tu Benigniho štýl konečne cítiť. Film pozostáva zo štyroch poviedok. V prvej sa pobláznený pastier oviec stará o malého Ježiška, v druhej hľadá neurotický chlapík svojho strážneho anjela, tretia predstavue absurdný dialóg medzi riaditeľom banky a záujemcom o pôžičku a štvrtá ukazuje dvoch strážcov hrobky padnutého vojaka. Humor je väčšinou slovný a Benigni v poviedkach predstavuje neuveriteľne urozprávaného magora, ktorý vedie dlhosiahle dialógy. Množstvo slovných hračiek výrazne sťažuje preklad filmu a možno aj preto na mňa pôsobili dialógy nesmierne chaoticky a absurdne (čo však vo výsledku aj skutočne sú, no tento fakt to ešte umocňuje). Žiaľ mi prídu tieto poviedky dosť nedotiahnuté a humor postavený na týchto absurdných dialógoch (a lá absurdné divadlo) ma celkom obchádza. Inak sympatický debut určený predovšetkým pre fanúšikov živelného Benigniho, ktorého neskoršie snímky dokážu zaujať aj omnoho širšie publikum. Za pozornosť rozhodne stojí aj hudba Paola Conteho a Nicoletta Braschi herecky debutujúca v úlohe Panny Márie.

Debut Roberta Benigniho na filmovom plátne je výrazne odlišný od jeho neskorších počinov. Komédia Giuseppeho Bertolucciho (brat slávnejšieho Bernanrda) disponuje zvláštnym až perverzným humorom. Roberto Benigni sa tu predstavuje v úlohe hlupáka upnutého na svoju negustióznu a sexuálne frustrovanú matku. Z tohto vzťahu a mladíkovej nemohúcnosti vyviera aj väčšina humorných situácií. Zrejme ide o satiru na život talianských nesebestačných mladíkov, ale film samotný je podľa môjho názoru aj na samotného Benigniho príliš uletený a chýba mu pevnejší koncept. Benigni sa však už vo svojom mladom veku predstavuje ako veľmi schopný a talentovaný komik a film stojí na jeho performácii.

Naivný dokument, ktorý predpokladá, že to, čo funguje v malých krajinách ako Portugalsko, Island či Tunisko, by mohlo fungovať aj v nesúrodých Spojených štátoch. Áno, bolo by to možno pekné keby, ale neobjektívnosť Michaela Moora začína byť v tomto dokumente dosť otravná. O tom, že v Amerike by som nechcel žiť ma presvedčil už vo svojich starších dokumentoch, takže toto dielko je len ďalším kydaním na "Zasľúbenú zem". Vážim si prácu Michaela Moora a považujem ho za skvelého dokumentaristu, no tento dokument pristupuje k problémom príliš jednoducho a je príliš jednostranný. Nedochádza tu ani k žiadnej konfrontácii medzi Moorom a prípadnými odporcami jeho názorov. Moore jednoducho cestuje po európskych krajinách (okrem Tuniska, samozrejme) a vypichuje z nich to najlepšie, čo ponúkajú, aby to porovnal s tým najhorším čo ponúka USA (a že USA má týchto mizerných stránok požehnane!). Nič viac, nič menej. Zatiaľ čo v starších dokumentoch poukazoval na niečo konkrétne (zdravotníctvo, zbrane, Bush) , tu len sníva o tom ako by sa jeho domovina odrazu zmenila vo všetkých oblastiach naraz. Je to vlastne len také rojčenie starého chlapíka nad krajšou a lepšou Amerikou. Nuž, bodaj by sa toho dočkal...

Zvláštna komédia, pre netalianov ťažšie uchopiteľná, mixuje politiku, vodné pólo a zahmlené spomienky z mladosti spôsobené dočasnou stratou pamäte do jedného celku. Počas rozhodujúceho hodu vo vodnom póle nám Moretti ponúkne politický monológ, flashback do života svojej mladosti a popri všetkom si ešte stíha plánovať taktiku dôležitého hodu. Film sa z veľkej časti odohráva v bazéne, respektíve pri bazéne a sleduje akési znovunadobúdanie životných postojov titulnej postavy. Pre mňa trocha unavujúci, ale rozhodne zaujímavý film pre nemainstreamového diváka.

Táto atypická snímka "talianského Woodyho Allena" pravdepodobne sklame priaznivcov allenovsky ukecaných konverzačiek. Teda niežeby sa tu rečnilo málo.. Nanni Moretti za svojim americkým kolegom výrečnosťou nijak nezaostáva, ba naopak, jeho tok reči je závideniahodný, avšak Morretiho komédia je azda príliš autorská, aby sa k nej dali hľadať analógie. Občas síce pripomína neurotické komédie Woodyho Allena, inokedy zasa kritizuje chlad sveta technického pokroku (čo je dovedené až do tatiovskej absurdity), avšak celkové vyznenie filmu je závažné. Morettiho učiteľ Michele Apicella totiž nie je len taký obyčajný neurotik... Veľmi zaujímavá záležitosť.

Najfilmovejšia verzia Kafkovho Zámku. Zatiaľ čo dve nemecké - od Hanekeho i od Noelteho - pôsobia komorným dojmom, ruská verzia vsádza na pestrosť. Nie je to však vždy k úžitku veci. Zasahovať do Kafkovho textu totiž nie je najšťastnejšou voľbou. Doplatil na to napríklad Wellesov Proces so svojou záverečnou scénou s dynamitom (!) a zlyhala aj česká verzia Ameriky, v ktorej sa tvorcovia od Kafku vzdialili a tak adaptácia zásluhou "bezzubosti" scenáristov stratila značnú časť čara predlohy. Haneke necháva koniec odtrhnuty, Noelte zobrazuje predpokladany koniec, o ktorom sa zmienuje Max Brod a ruský režiser Balabanov si dotvara záver vlastný. Nápad je to síce zaujímavý, avšak s vyznením predošlej časti filmu mi príliš nekorešponduje. Zrejmé je, že Kafka by sa takej rozpustilosti nedopustil a tak treba nazerať na túto verziu s istým nadhľadom. V globále však ruskú verziu oceňujem pre jej inakosť. Zatiaľ čo Hanekeho a Noelteho verzie sa držia pôvodného textu pevne ako kliešte, čo je pre niekoho kto prečítal Zámok nudné a pre toho, ktorý ho neprečítal zasa príliš zmätené, Balabanov ponúka svoje vlastné videnie Kafkovho diela, ktoré je vďaka väčšej filmovosti o kvapku zrozumiteľnejšie aj nečitateľom Franza Kafku.

Sociálno-kritické poviedky významných talianských režisérov spracované v štýle večerného programu. Za moderátorským stolom sedí Marcello Mastroianni a ponúka rôzne satirické vstupy vo veľmi kvalitnom hereckom obsadení. Máme tu Paola Villaggia, ktorý sa objaví ako sociológ navrhujúci bojovať proti preľudneniu pojedaním nových jedincov a neskôr v úlohe moderátora šialanej televíznej šou, v ktorej si ten s najtrpkejším životným osudom vyslúži výhru v podobe vlastnej smrti. Ugo Tognazzi zasa predstavuje úbožiaka, ktorý sa zvedavého kameramana snaží presvedčiť, že jeho život v skutočnosti nie je až tak zlý, až pokiaľ nedostane zákernú otázku, ktorá mu zruinuje všetky jeho predošlé predstavy. Taktiež sa mihne v jednej epizódke ako nešťastný generál, ktorému padne metál do záchodovej misy plnej výkalov. Gassman sa objaví na začiatku v poviedke Bomba a Nino Manfredi zasa v odvážnej satire na vatikánsku cirkev. Film stojí za pozornosť, i keď ako to už pri poviedkových filmoch býva, zábavnosť jednotlivých fragmentov je kolísavá. Vhodné najmä pre milovníkov talianskej kinematografie a ostrého talianského humoru, ktorým Taliani nešetria nikoho a už vôbec nie svoj národ. Komu sa film zapáči, odporúčam podobne ladený a podľa môjho názoru aj lepší a zábavnejší poviedkový súbor Nové stašidlá (I nuovi mostri).

Atmosférický kraťas zaoberajúci sa fiktívnou epizódou zo života Franza Kafku, ktorý sa zúfalo snaží napísať prvú vetu svojej slávnej novely Premena. Nevie totiž prísť na čo by sa mala premeniť ústredná postava novely Gregor Samsa - neuchytí sa obrí banán, ani kengura. Snímka je veľmi bizarná a úmyselne pritiahnutá za vlasy. Kafka tu býva v akomsi zvláštnom dome na kopci a prostredia, ktoré ho obklopuje sa rozhodne nepodobá na jeho rodnú Prahu. Pri tvorbe ho neustále obťažuje otravná suseda a psychopat, ktorý hľadá svojho hmyzieho kamaráta. Zaujímavý kraťas odohrávajúci sa počas vianočných sviatkov s veľmi podivuhodným speváckym číslom nakoniec...