meave

V mnohom súhlasím s Ivončou. Dlhá predlhá nuda, ktorá mi navyše podvodnými zábermi zbytočne naznačovala to, čo bolo aj tak povedané. Nedozvedela som sa nič nové a snaha napchať všetky extrémne typy do jednej snímky pôsobila na mňa násilne. Najobyčajnejšia bola snáď Klára - no koľkí sa s ňou dokážu stotožniť? No neviem..ja asi nie. Ja mám štvorky... (práve teraz som dosiahla úroveň cieľového diváka).

Už mám 30+ a bavila som sa. Odpustím snímku umeleckú stránku a všetky výčitky práve preto. Už viem, že dobre sa zabaviť a zasmiať môže byť občas nadovšetko - aj nad výpoveď či umenie. Napokon - kto určuje vkus? Na amfíku to bolo zadarmo a tak sa plné sedačky postupne vyprázdňovali od mladých a tých, ktorých sa to nedotklo. Kamarátka mi pošepkala: "Vidíš ako odchádzajú tí, čo to nepoznajú?" a ja som okríkla 8 ročné deti čo riešili lízatká. A medzi tým som sa smiala nad tým, aká smiešna môže byť neistota lásky v staršom veku, kým v mladosti je tragická. Za ten smiech a pohodu: u mna dobrý - za štyri.

Nič nie je bez chyby, ale toto je konečne dielko, pri pozeraní ktorého sa môžem vcítiť a viem, že je to film o nás. O Slovákoch a Slováčiskách, o našom živote, smole aj vynachádzavosti. Neznášanlivosti aj závisti. Sme to my. Nemáme nadhľad Čechov ani americký pozitivizmus. Sme takí, ako tento film. Trošku pesimistickí, trošku predvídateľní a trošku aj nudní. Máme v sebe clivotu, občas chuť vyhrať alebo skôr len nechuť prehrať. Nosíme to všetko v sebe aj s tou chudobou, krásnou prírodou a častou rezignovanosťou. Sme to my.

Naturalistické spracovanie témy ranného postsocialistického kapitalizmu pohľadom na drobného živnostníka z malej dediny. Isto taký Bačšovanský a Osztatný žijú - pár výstižných postáv, pár dobrých hlášok. Čiže 1+1 sú dve (pár) a to ostatné je literatúra... ale taká braková :) Pozrieť sa to dá - napokon, je to náš - domáci počin a isto sa už každému zadarilo zabiť čas aj daromnejšie.

Podivuhodný film o ešte zvláštnejšom človeku. Magda sa v ňom síce iba mihne a aj Gogáľa som si uvedomila až neskôr, ale je plný poetiky a trošku aj drsný. Kto chce vidieť svoj život v rýchlosti 92 min má možnosť - vnímať svoju detskú hravosť, dospelácku nenásytnosť i stareckú neznášanlivosť v rýchlej postupnosti za sebou.

Mám rada filmy o silných ženách so srdcom na správnom mieste a odvahou zvládnuť aj tie najťažšie veci. Premýšľala som, kde sa skýva sila žien a myslím, že je to v materstve. "Keby som vedela, že budeš šťastná, môžem hneď zavrieť oči..." obávajú sa matky o svoje ratolesti vždy a v každej chvíli života. Komplikovaný vzťah matky a dcéry má iba jedno riešenie - pravdu, pochopenie a odpustenie. Herecký koncert. Na záver by som chcela len poznámku: to čo občas nazývame sentimentom je možno komunitný život obcí mimo veľkých miest. Chcem veriť, že nie je iba vo filmoch a niekde na svete majú to, čo bolo kedysi samozrejmé. U nás sa to pod rúškom individualizmu a rovnostárstva potiera stále viac. Škoda - naša škoda.

K tomu vsetkému čo sa tu napísalo snáď len krátky postreh mojej kamarátky, ktorá ma navzdory prostestom vytiahla do kina: "Pripomína mi to bedeker." :)

Nedívam sa na takého filmy - považujem to za stratu času - ale náhodou to tak vyšlo a preto chcem k týmto komentárom doložiť nejaký iný. Je síce veľmi málo pravdepodobné, že niekto z trucu dokáže prekonať sám seba, ale pubertiaci sú tomto ohľade výminoční. Myslím, že to bolo o tom, že ich motivácia dokáže byť rovnako podivuhodná ako ich znechutenie či degradovanie čohokoľvek, čo nie je tak, ako si práve zmysleli. Môj kolega vravieva: "Ráno vstal, pleskol si po bruchu a bolo to." Presne ako dievča v tom filme alebo ako niektoré komenty. Tvorcovia chceli iba povedať, že aj obezni ľudia majú emócie - na oboch mantineloch. Že si mohli vybrať aj lepší spôsob je pravda, ale záľaha rovnako trápnych filmov pre mládež - ibaže so štíhlou protagonistkou - má omnoho lepšie hodnotenia - napriek rovnako príšernému obsahu.

Íri - vraj sú podobní ako my. Nie sú. Sú takí, akí by sme chceli byť. Nezlomní, bojovní, živí a plní krvi. Vlastnej - írskej. Doma či vo svete slále svoji. Všade si nesú svoje srdce. Obdivujem ich ako usadlíkov doma aj ako mrtvých králikov. Lebo nie sú mŕtvi a česť Ti nikto ani po smrti nevezme. Skvelý film o tom ako každý hľadá svoje miesto v NY a tiež o tom, že víťazstvo patrí tým istým aj napriek plynutiu desaťročí a chudák je vždy chudákom.

Bolo to takto, celú noc nezažmúril som oko, chytila ma ľahká nespavosť....ano, takto to nejako bývalo. A v živote to tak býva aj dnes. Len zadky majú inú farbu a manželky iné šaty. Presne tak ako to mnohí poznáme a mnohí na to ešte len prídu. Život je kurva a trtkačka sranda - môžeme sa zamyslieť a prežiť chvíľu nostalgie a utopiť sa - v Zemplínskej Šírave. Lebo k hĺbke, veľkosti a tajomnosti oceánu nam chýba mnoho kilákov a zdá sa, že slovenskej kinumatografii ostali len zatopené dediny - trošku smutné, trošku tragické a pre svet hlboko pod hladinou.