Recenze (44)
Pánská jízda (2006)
Neviem, kto to pohnojil, ale Pánska jazda nie je komédia. Jediné, čo pripomína klasickú schému romantických komédii je svadba, ale dej okolo nej je viac psychologická dráma, ako ultra-ľahká predsvadobná zbesilá jazda: Hlavný hrdina pochybuje v to, že si naozaj má spečatiť svoj vzťah a spojiť život so ženou, ktorou býva. Jeho bratovi sa zase manželstvo rozpadá, a on to rieši alkoholom a prostitútkami. Tretí kamoš (Matthew Lillard, ktorý paradoxne nikdy nehral "múdreho" rodiča) sa podlamuje pod ťarchou svojej štvorčlennej rodiny. Je tu ešte John Leguizamo, ktorý sa vracia po 8 rokoch domov aby sa kamarátom priznal, že je gay. Plus je tu ešte jeden chlap, s tvárou Jaya Mohra, ktorý býva s otcom, a na 30 ročného sa správa tak-nejak dementne (vďaka nemu je tu zopár úsmevných momentov). Nooo, a začína sa ani nie romantická komédia, ale príbeh o ľudských vzťahoch a o problematike riešenia životných situácii. Ani raz som sa nezasmial. Ak je táto dráma naozaj komédiou, tak naša spoločnosť má bezpochyby vážne problémy, ale ako dráma, naozaj obstojne zvládnutá!!!
Slnko v sieti 2010 (2010) (pořad)
Osobnosť televíznej obrazovky 2009 (2010) (pořad)
82. Annual Academy Awards (2010) (pořad)
Návštěva z vesmíru 2 (1996) (TV film)
Kletba Měsíčního údolí (2008)
Gábor Csupó pripravil podobný neslaný a nemastný (charakterom televízny) rodinný film ako pred niekoľkými rokmi, hoci ten mal aspoň dramatický spád a slušné efekty. Začiatkom celkom sľubne nastolené rodinné fantasy, ktoré ihneď po úvodnej vsuvke prechádza k stereotypnosti. Divák je plný očakávaní, že po tom ako naša hrdinka odcestuje na vidiek do tajomného kaštieľa bude mať možnosť spolu s ňou spoznávať záhadnú a strašidelnú históriu tohto izolovaného „chrámu“ a jeho okolia. To sa však nestane. Dokonca tá "pevnosť" je plná debilov a po čase sa zistí, že ani pestúnka vždy dodržujúca anglickú etiketu nijak nevyniká z kolektívu. Napokon sa dozvieme, že údolie je zakliate (čo už vieme od začiatku) a aj omnoho viac (aj na toto sa posvieti v úvodnej sekvencií). Ďalšia problematika vychádza zo samotného vizuálneho materiálu. Csupóov les je vyschnutý, bez nadprirodzených tvorov, bez pekných scenérií (pomerne krajší svet stvárnil vo filme Most do krajiny Therabithia). V tomto príliš realistickom prostredí sa pohybujú jeho postavy, ktoré sú nenápadné, rýchlo sa strácajú v príbehu a sú veľmi typizované (viď. napr. pestúnku našej hlavnej hrdinky) a bohužiaľ bez štipky humoru. Ani rodinný majetok (kaštieľ) nie je bohvie akým zázračným príbytkom, lež len klasickým domom bez relikvií, bez zaujímavých doplnkov, bez starých listín (je tam knižnica, no jej priestory ostanú nevyužité). Všade, kde by mohol byť odtienok fantázie sa kvôli všedným dialógom medzi sivými postavami a nerozhodnosti scenára vytratí, hoci príbeh priam volá po tej fantastickosti, ktorá tam nie je. O archaickom rozprávkovom prvku o čistom klade a zápore v ktorom badať slabé siluety Shakespearovskej drámy Rómeo a Júlia ani netreba hodiť reč. Csupó myslel dosť materialisticky. Odbavil príbeh od zázračnosti a naservíroval vizuálne slabý (o tom godzillovskom mesiaci budem hádam aj snívať) a príbehovo jednoduchý film, ktorý po zhliadnutí nezanechá ani jeden moment vhodný na spomenutie. To je asi skutočná kliatba Mesačného údolia.
Push (2009)
Summit Entertainment pripravil skvelý akčný film o geneticky upravených ľuďoch s nadprirodzenými silami. Trojica hercov Chris Evans, Dakota Fanning a Camilla Belle vynikajúco stvárnili svoje charaktery, avšak preplnený dej nedovoľuje aby to ďalej rozvíjali. Divákovi sa zdá, že McGuigan sa snažil naplniť priestor čo najväčším počtom nadprirodzených postáv, ale časom na ne zabudol. Niektoré naozaj ostanú nevyužité a bezcieľne sa motkajú na filmovom plátne. Problematika je v tom, že každý z predstavených hrdinov disponuje odlišnými silami a toto považujem za príliš veľkú "náhodu". V kontraste s nepriateľmi to znamená, že každá postava má svoj protipól, ktorým napokon musí súperiť. Ďalší nedostatok je v nekonkretizovanom cieli, čiže nielen hrdinovia sú neistí poslania ale ani divák nie je oboznámený (mám tu na mysli len čiastočnosť a nie komplexnosť informácií !) Za pozitívum pokladám to, že naši primárni protagonisti sú sympatickí, občas vtipní a bez zbytočných exkurzov (okrem začiatku) sa snažia premiestniť od bodu A do B. Cez túto cestu ich sprevádza veľké množstvo vizuálnych zrážok s nepriateľmi, ktoré majú len charakter spomaľovania a nie prínosu čo sa týka celkového finále. Z iného uhla pohľadu práve tieto spomínané prvky majú za dôsledok to, že dej je nevypočítateľný, presnejšie nepredvídateľný a tým pádom pre diváka pomerne pútavý. Čo sa týka lokalizácie deja, riešenie tvorcov považujem za vynikajúce: v prvom rade ide o interferenciu dvoch "entít" (alebo kultúr), po druhé "exotizácia prostredia" nesmeruje vždy k neprospechu, lebo práve farebnosť, inakosť odlišuje príbeh od schematickej šablóny podobných produktov. To neznamená, že Push je nejakým unikátom, lebo ani o originálnosti a ani o jedinečných replikách hovoriť nemožno, ale napriek tomu, že u nás nebol viditeľne propagovaný prináša veľmi príjemné chvíle stvárnené pred televíznymi obrazovkami.
Báječný svět shopaholiků (2009)
Sesterská spoločnosť štúdia Walta Disneyho Touchstone Pictures priniesla klasický romantický príbeh bez originality a veľmi slabým príbehom. Komédia o jednej praštenej babe o Rebeke, ktorá so svojou nadmiernou hlúposťou prekonáva všetky prekážky a dokonca sa dostane do vedúcich funkcií (tiež zásluhou svojho zvláštneho psychického stavu!) naozaj osciluje na hranici dobrého vkusu. Problematiku scenára nechajme stranou a venujme sa samotnému ireálnemu príbehu. Keby naša hlavná protagonistka bola len nákupnou maniačkou tak to akceptujem, no vo filme ide o psychicky narušenú resp. nízkou inteligenciu disponujúcu osobu. Cez celý stopár nielen padá, uráža a drzo sa správa, ale stihne poukázať na všetky odrané prvky takéhoto typu žánru (asi preto je to až tak viditeľné lebo ustavične nás atakujú podobné filmové projekty z každej možnej svetovej strany). Samozrejme občas boli vsunuté vtipné momenty, ale tie vychádzali zo situácie a neboli zásluhou ani jednej postavy. Niekedy znamená menej omnoho viac: dialóg s výstavnými figúrami bol vrcholom absurdnej komiky, ktorý viedol k explózií v mojej nervovej sústave. Tuctový charakter nemožno zaprieť, ale sarkastický prístup vyúsťujúci do núteného a nevkusného Happy Endu gradovaného až k hraniciam nechutnému slinavému, predznamenávanému a gýčovému finále splynutia dokonalosti bolo aj pre mňa veľkým sústom. Nie som proti takémuto typu zábavy, ale niektoré príbehy nemajú charakter obstáť. Aj tento romantický film patrí medzi nich. Na druhej strane túto existujúcu a veľmi nepríjemnú „chorobu“ mohli naozaj empatickejšie a solídnejšie stvárniť.