ancientone

Už nástup titulu na plátno bol varovný. Burácajúca hudba a akčný nástup veľkého červeného mena predznamenával štylistickú pohromu. A každý ďalší krok bol prešľapom tak ostrým, až sa mi nechcelo veriť, že nesledujem zámernú paródiu. __ Renčovo uchopenie látky produkuje akýsi čudne sa kodŕcajúci, precitlivelý ansámbel. Podozrivo lacný, plochý vizuál, Pauhofová priehľadná ako sám film, Hitler smiešnejší, než jeho zámerná paródia v Nehanebných bastardoch, do neba volajúci dabing nečeských a neslovenských hercov, citovo labilný Goebbels baliaci vás na citovanie Nietzscheho. __ Mdlé medzihry strieda prudko predimenzovaný pátos a neovládateľný gýč, ktorým je obalený každý Baarovej životný míľnik (väčšinou historicky nepodložené výlevy), vrcholiaci v bolestivých metaforách, korunovaných záverečnou scénou. __ Swing prekladaný Wagnerom, slzy ministra propagandy, sex v plameňoch, limonádové hranie na city, rozhádaní milenci utekajúci dažďom... __ Pri sledovaní filmu som si spomenul na repliku Alexa DeLarga z Mechanického pomaranču, prenesenú počas premietania filmov obdobne zhýralých, ako Renčova novinka: "Je zaujímavé, ako sa farby sveta zdajú reálne až na filmovom plátne." - filmová Baarová robí z farieb reality naopak skreslenú, lacnú a šablónovitú omaľovanku. __ Posolstvom filmu ostáva fakt, že nakrútiť žánrový film je neskutočná fuška.__ __________ PS. - ako guilty pleasure to celkom funguje

Greenawayova toxická satira a animálnosť rozožierajú barokové plátna a nevytvárajú tým škodu, ale vlastný, autorskou hutnosťou presýtený štýl. Rovnako, ako sa postavy topia v hromadách gurmánskeho jedla a negustióznych výstupov, tak sa divák môže do nekonečna prejedať kyprou mizascénou, oblohou hudby, dressingom odkazov a v neposlednom rade neotrelým korením Greenawayových metafor. Všetko podané prostredníctvom kamery, ktorá celú hostinu trávi s neskutočnou eleganciou a "glamourom". Na otázku "Čo to Greenaway nakrútil?" odpovedám: neuchopiteľne korpulentnú verziu Ferreriho Veľkej Žranice.

Kaurismäkiovský Príbeh outsidera s príťažlivým vizuálom, účinným humorom, pôsobivým zakončením (zachraňujúcim film pred rýchlym vyšumením), ale aj s priehľadnou melanchóliou, zbytočnými epizódkami a letargickým tempom, ktorým zbytočne riedi svoje silné stránky. Kári nakrútil obyčajný film o obyčajom človeku, severského brata Gersterovho Old Boya s oslabenou schopnosťou hlbšieho zásahu diváka.

Za detektívnym závesom sa odohráva oveľa dôležitejší, chirurgicky chladný rez šerosvitom odcudzených životov veľkomesta.

Menší nemotorný brat 24 Hour Party People. 24 Hour Party People bolo rozprávaním divokým ako punk sám, ženúcim sa neustále vpred, chŕliacim štipľavé poznámky a hovoriacim o scéne bez pátosu a mýtizácie, v CBGB chýba už základná esencia punk rocku - riadny rytmus. A "nápadité" komixové elipsy, pár pôsobivých simulácií ikôn, ani nič podobné tomu nepomôžu.

Hysterický austrálsky zombie-freestyle. Zmutovaný výrastok odkazu Mad Maxa.

Strašne neukočírovaná báchorka, ktorá sa rozletí na súčiastky spolu s prvým vlakom a divák je odsúdený na sledovanie náhodného poletovania jej súčiastok. V tejto spleti sa mihnú aj zaujímavé motívy, podarené gagy a cirkusový vizuál tiež zažije pár svojich silných chvíľ, ale celkový výsledok Verbinského rozpohybovania divokosti Západu je skôr jazda po rozpadnutej železnici než po virtuózne šialenej húsenkovej dráhe.

Nedosahuje to ani stotinu Hitchových kvalít, ale kto by čakal, že ich dosahovať bude. S reálnymi očakávaniami je z Psycha II jedno z najroztomilejších B-čkových pokračovaní.

Rozjazd (diely 1 - 4) je neskutočná jazda. Nie je to len motorová píla a brokovnica, čo bez ľútosti vraždí. Sú to hlavne Ashove zámerne zlé, absurdne skomolené hlášky a celkový zmysel pre karikovanie, neúprosne odkazujúci na nesmrteľné časy EVIL DEAD II. Čo je však horšie, všetok lačný feeling absurdnej démonickosti sa začne rýchlo vytrácať a finálny dojem sa rovná len akejsi celkom dobre spracovanej, ale nie poctivo namazanej reťazi na motorovú pílu nestarnúcej klasiky.

Ak povahu predchádzajúcich Tarantinových filmov vystihnem "strieľaním & sekaním", charakter Hateful Eight bude maľovaním (teda aspoň jeho valná čas). V poradí 8. film "magora z videopožičovne" nás uvádza do svojho westernového sveta (ktorého nehostinnosť by dala zabrať aj Leoneho chuligánom) cez veľké, hudbou pravého majstra podkreslené, krajinomalebné celky, prechádzajúce do dusivej konverzačky, ktorej režijná puntičkárskosť nemôže nepripomenúť Kubricka. Valná časť stopáže sa vyznačuje práve nesmiernou vyzretosťou autora, valiacou sa neúprosne z každého jedného políčka. A akonáhle sa v tejto pomaly sa plížiacej, gurmánskej skaze začnú prejavovať expresívnejšie znaky Tarantinovej tvorby, verte tomu, že ešte nikdy neboli "tarantinovskejšie". Gargantuovský kus majstrovstva.