lemonova

Na Poirota príliš jednoduchá zápletka.

Výborná časť... premyslená, vtipná, v atmosférickom prostredí. Keď tak nad tým uvažujem, tu mi dokonca nevadí ani donekonečna sa opakujúci motív zámeny identity, pretože v tomto príbehu naozaj skvele funguje.

Občas geniálne, väčšinou cynické, ale rozhodne originálne.. :))

Tak toto je pecka... skvelý nápad aj prevedenie.

Dobrý seriál s vynikajúcim hereckým obsadením.. musím uznať, že čím ďalej, tým viac ma začína zaujímať. Väčšinou to pri seriáloch býva naopak.

Ďalší zaručene overený a zaručene zbytočný recept na vzťahy.. navyše viac trápny ako vtipný

Veľmi zaujímavá sonda do drsného života obyvateľov chudobnej dediny Oberndorf, ktorá sa stala kolískou najznámejšej vianočnej piesne. Našťastie sa človek nedočká žiadneho sladko - naivného príbehu. Miestami mi scenár pripadal trochu preplácaný, avšak dostatočne to vyvážil humor a nadhľad a taktiež skvelý Tobias Moretti, na ktorého je radosť pozerať.

K tomuto seriálu som spočiatku nemala veľké sympatie, ale musím uznať, že si ma postupne získaval viac a viac. 80%

Týmto ruším moje predošlé komentáre k Neočakávanej ceste a Smaugovej pustatine.. dnes, keď som videla poslednú časť trilógie, prehodnocujem ju ako celok. Jacksonov Hobit totiž nie je len sfilmovaním knižného Hobita, je to veľkolepý filmový epos, ktorý funguje predovšetkým ako epilóg k Pánovi prsteňov. Zatiaľ čo knižný Hobit bol v podstate dobrodružnou rozprávkou fungujúcou sama o sebe. Paradoxom je, že snaha tvorcov vystavať príbeh tak, aby vyúsťoval k Pánovi prsteňov, samotnému Pánovi prsteňov trochu ubrala na lesku. Ale hoci sú emócie vypäté na prasknutie, cítime, ako scenáru dochádza dych. Zatiaľ čo prvé dve časti trilógie čerpajú asi z 200 strán knihy a potrebovali "iba" trochu prikrášliť a nadstaviť, tretia časť je najodvážnejšia, pretože o bitke piatich armád sa píše asi na 4 stranách. Najviac tým podľa mňa utrpela scéna súboja Azoga s Thorinom, pri ktorej sa mi už ozaj chcelo smiať. Každopádne Hobita mám a budem mať rada aj so všetkými jeho nedokonalosťami, pretože je to napriek všetkému krásny príbeh.

Ako malá som Nekonečný príbeh videla v kine a bola to riadna pecka: pamätám si, že som sa neskutočne bála a asi prvýkrát plakala (scéna v močiari). Žiadna ďalšia rozprávka vo mne nevyvolala toľko emócií. Po rokoch to už na mňa takýmto spôsobom nefunguje, ale stále má tento príbeh v sebe niečo výnimočné a atmosférické.