MIMIC

Čím starší, tým lepší. To sa hovorí o Tizianovi, Rembrandtovi a niektorých ďalších génioch maliarstva. Argento sa však rozhodne nemôže pochváliť fenoménom neskorého štýlu, "stylu stáří", takže Tobe Hooper a John Carpenter ho privítali vo svojom klube. Toľko divných a pochybných rozhodnutí u takého Majstra som nečakal. Bez zjavného dôvodu cituje osvedčenú scénu z Phenomena (pocta sebe samému - to nie je ani tak divné ako skôr patologické), dokonca pokojne siahne po vyložene hlúpom a nadbytočnom digitálnom efekte. Titulná Tretia matka v porovnaní so svojimi predchodkyňami nedisponuje žiadnou charizmou. Sexappealom áno, ale starý dobrý Argento "basic instinct" vôbec nepotreboval. Najväčšou tragédiou je skutočnosť, že z filmu necítiť ani závan mystéria, mystiky či vizionárstva, ktoré v tak kráľovsky prepychovom balení servíroval v Profondo rosso či v Inferno. Zostal len vrodený zmysel pre efektný a efektívny humus, ktorý však bez spomínaných ingrediencií nepomáha vytvárať dielo, iba produkt. Každopádne musím poznamenať, že Terza madre má medzi 8 a 10 minútou veľmi silnú chvíľku v podobe kolosálne infernálnej hororovej nádhery (ako dlho asi vydrží človek bez cca 40% svojich vnútorností ? :-). Ak nie ste vyložene hororový fanúšik, nerátajte s tým, že to "rozdýchate". Nerozdýchate. Terza madre pre mňa bohužiaľ zostane iba "tým filmom s tým mimoriadne nádherným mordom". Argenta svojho času "urobila" jedinečná schopnosť zlúčiť do uchvacujúceho celku vynaliezavo koncipovaný hnus, prekvapujúco čisté akordy estetiky a mágiu zbavenú nutnosti väzby nielen na komerčné zretele, ale i na samotný príbeh. To prvé nestačí. Zďaleka.

Bergman a nuda? Nerozumiem. Nuda preto, že sú tam dlhé scény? Zlaté časy starého dobrého euro filmu, keď nedostižným kvalitatívnym vrcholom ešte nebola reklama na Kinder Bueno (strih po 1 alebo 2 sekundách)! Alebo nuda preto, že autora priťahujú tak šialene triviálne témy? Tie sa ale týkajú každého z nás. Alebo preto, že slovutný pán režisér volí neprimerané prostriedky na zvládnutie látky? Extrémne citové prežitky kombinuje s divadelne chutiacim minimalizmom, čo mi pripadá celkom zmysluplné a v konečnom výraze mimoriadne strhujúce. Obdobnú kvalitu v rámci spracovávanej tematiky dosiahol snáď jedine Nór Edvard Munch (viaceré obrazy na tému pozostalých v tiesnivom interiéri so zosnulým, najmä obraz s malým dievčatkom a mŕtvou matkou). Keď už som pri severskej maľbe, niektoré interiéry zarážajúco pripomínajú zlovestné (alebo snáď hrobovo pokojné či mrtvolne tiché?) komnaty, aké maľoval Dán Wilhelm Hammershoi. Bergman nie je hysterický. Dobre si uvedomuje, že komorné spracovanie emocionálne jednoznačného sujetu si vyžaduje primerane agresívnu stratégiu (to aby prebudil všetkých šťastne zombifikujúcich neo-biedermeierovských spoluobčanov). Harriet Anderssonová reve z plných pľúc tak strašne ako Diora Baird z "Texaského masakru: Počiatok". Prekáža porovnanie s tzv. subkultúrou? Ale veď Bergman sám vedome narába (možno v neuvedomelej nadväznosti na severský magický realizmus - Gosta Berling od Selmy Lagerlofovej) s hororom - nie s prvkami hororu, s hororom. Sinavá mŕtvola sa zúfalo dožaduje kúska lásky (Ingrid Thulin: "Ale veď sa už rozkladá!"). To je tak obludné a dojímavé zároveň, že v divákovi pulzujú emócie všetkými smermi. A vracajú sa okysličené. Dokonalá transfúzia. Pán Bergman nehysterčí, proste si len robí svoju prácu. Ako najlepšie vie. Škoda len, že ľudia s obľubou zvyknú nepočúvať nielen šepoty, ale i výkriky a artikulujú bez toho, aby niečo povedali. Ibsen, Čechov a možno i Romero :-) by dali 5.

Omamne jasavá oslava hedonizmu, z ktorej je 60-te roky cítiť na míle. Rovnakú atmosféru nájdete v Herzových "Sladkých hrách minulého leta" z toho istého roku, ktoré však pôsobia konzistentnejšie a možno práve preto intenzívnejšie, to však nič nemení na tom, že na Havettov film človek pozerá s vytreštenými očami až do konca ako na nejaký zázrak. Dokonca aj ten názov je úžasný! Nedávno som bol takisto na jednej slávnosti v botanickej záhrade - práve sa tam liahli tropické motýle. Naozaj neviem, ktorá z tých slávností bola krajšia.

Režiséri, ktorí chcú urobiť rýchlu kariéru sa snažia odpozorovať toho zo svojich vzorov čo najviac. Bratia Strauseovci správne usúdili, že úspech Votrelca bol (okrem iného) v temných kútoch a bleskovom strihu. Čo neusúdili správne je fakt, že dotyčné monštrum si dnes možno nechať urobiť u Gigera v životnej veľkosti a posadiť si ho do obývačky, inými slovami je jeho anatómia dobre známa každému, takže rátať s tým, že divák znervóznie pri hlbokých tieňoch je vyložene naivné. Scott zvolil rýchly strih v momente, keď sa na diváka valil "nadbytok anatómie", čím dosiahol želaný efekt panickej hrôzy. Strauseovci - zabúdajúc na to, že efekt prekvapenia je tatam a že nakrúcajú drsný komiks a nie prevratný horor - zvolili bleskový strih v momente, keď sa na diváka valí poriadna porcia zábavy v podobe exhibicionistického súboja monštier, čím dosiahli neželaný efekt panického znechutenia (teda ak takto možno nazvať rozčarovanie, ktoré je rovné frustrácii bájneho gréckeho kráľa Tantala). Keď vidíte v tme len mihotavé záblesky, nie je to ani drsný komiks, ani horor, ani nič podobné, to sú len mihotavé záblesky. Znechucujúca je i voľba prostredia. Vytrhnúť niečo z prirodzeného kontextu a vložiť to do neprirodzených súvislostí je výsada Salvadora Dalího a nie bratov Strauseovcov. Vesmírne monštrá v pozemskej urbanizovanej krajine? Viete si predstaviť bosorku z Blair, ako vešá svoje artefakty po Piatej Avenue? Ja áno, ale tá predstava je hrozná. Každopádne musím priznať, že tento film vo mne podnietil zvrátenú predstavivosť tým, že predložil zaujímavý vzorec "človek+(Alien+Predátor)=človek+Predalien=x". Film tak pre mňa nadobúda priam parodické rozmery asociáciou s krížením belochov, černochov, žltých, červených, mulatov, mesticov a iných "farebných" :-) No čo, každý máme nejaké obľúbené monštrá (kvôli ktorým sa dá odpustiť všeličo). Vy možno mzdovú učtárku, ja Votrelca a Predátora. Ten prvý je ako živočíšny druh i ako výtvarný návrh dokonalosť sama, ten druhý je neodolateľne sympatickou kombináciou paleolitického lovca, pokémona na drogách a stredoškoláka ovešaného MP3 a mobilmi. Ak navyše milujete jednu z postáv (ľudských), poznáte to - nie je čo riešiť :-) PS: Po čase prihadzujem hviezdičku navyše za (naozaj veľmi) hlboký francúzsky bozk v nemocnici.

Great Gatsby? Little Gatsby. Viac než inokedy sa mi tu hodí anotácia k filmu Godzilla - Size DOES Matter. Romantika "nebezpečne" zachádzajúca do sentimentu mi vôbec nevadí (menujem trebárs film Vek nevinnosti, ktorý šialene zbožňujem), vadí mi, ak romantika "bezpečne" zachádza do nulovej emocionality.

Kontrasty čiernej a bielej sú ostré ako nôž, či presnejšie - ako mlčanie a štebotanie hlavných hrdiniek. Či úplne najpresnejšie - ide o delikátne, jemné nuansy všetkých odtieňov sivej, pretože to jednak nemôže byť ináč z čisto technologického hľadiska a jednak ide vo filme o jednu a tú istú osobu - Miss či Mrs Grey. Vyvstáva otázka, či titulná persona označuje rozdvojenú osobnosť na spôsob Herzovej Morgiany (tak, ako ju Herz pôvodne zamýšľal) alebo Bergman personalizuje svedomie. Je pozoruhodné, že film je dokonale funkčný, aj keď je nazeraný jedným či druhým spôsobom. V druhom prípade otázkou je, kto je tu človekom a kto svedomím. Bergman so samozrejmosťou génia servíruje "ľudsky" chybujúcu a "ľudsky" trpiacu hrdinku Liv Ullmannovej, na druhej strane "ošetrovateľku" Bibi Anderssonovej ("Mám sa predsa o vás starať!"). Nie je však napokon Liv sama Svedomím, keďže s metaforicko- alegorickým mlčaním jej to ide nemenej dobre ako Bjornovi Andresenovi vo Smrti v Benátkach? A nie je to náhodou úplne jedno? Vyhnite sa omylu, že Liv tu mala slabší part. Herec musí vedieť mlčanie. Dokážem si predstaviť, ako strašne groteskne to mohlo dopadnúť s inou herečkou. Takisto sa vyhnite omylu, že ide o ilustrovanú prednášku zo psychológie - žiadna prednáška totiž nebude mať estetickú hodnotu, aj keby sa pri nej premietali veci od Edvarda Muncha alebo Egona Schieleho v 3-D (však, kolega saladín :-). Persona je o niečo slabší kúsok ako Jesenná sonáta, ale čo sa mňa týka, "U Bergmana" znamená bývať v päťhviezdičkovom hoteli, akurát nie vždy je k dispozícii prezidentský apartmán.

Greenaway s radostným záujmom a neskrývaným potešením sleduje hnilobný rozklad. A s iróniou. Táto v podstate baroková morbídna symbolika Vanitas je v jeho chápaní výstrahou pred zanieteným výkladom reality sveta i reality umenia, pred ich pitvaním, rozoberaním a rozkladom. Všetko sa totiž riadi vnútornými zákonitosťami, ktoré sú rovnako bizarné a rozumom neuchopiteľné ako surrealistická smrteľná automobilová zrážka s labuťou (alebo Lédou?) alebo stret bývalých siamských dvojčiat s budúcou beznohou ženou. Starosvetsky duchaplné dialógy Greenaway láskyplne podrobuje rozkladnému procesu, takže z úst aktérov vypadávajú len dadaistické šifry. Hm, úskalím krajne subjektivistických koncepcií býva fakt, že divák nemusí zdieľať autorovo nadšenie pre všetky jednotlivosti. Čo sa mňa týka, Greenaway je to síce parádny, no nie všetky ponúkané zmyslové podnety zodpovedajú mojej senzibilite.

Veľmi sústredené (takmer sa chce povedať proklamatívne a deskriptívne názorné), koncentrované, jednoduché (ale nie banálne), priamočiare (ale nie vulgárne), pomalé (ale nie rozvláčne a nudné už vonkoncom) a najmä zmysluplné podobenstvo o životnej potrebe lásky. Plus kvapka strašidelne tónovaného magického realizmu ako bonus (už mi je jasné, čo videli autori hororu "Mŕtvi a pochovaní"). A málo komentované (pretože považované za kontroverzné?). Vážení, tak túto desivo pravdivú a sakrálne intenzívnu humanistickú záležitosť (ktorá by sa mala premietať v kostole ako fakultatívny program pre pokročilé ovečky) nakrútil chlapík, ktorý o pár rokov neskôr (vedený rovnakým úmyslom) siahol po podobenstve zostavenom z "čistých" hovien. Tomu sa tuším hovorí vývoj osobného štýlu :-)

Ako intelektuálne vynaliezavé zúčtovanie so značkou Disney to vôbec nie je zlé a ak to bol úmysel (čo nepochybne bol), tak potom ide o vskutku geniálne gesto :-) Horor je to skutočne obludný a jeho zhliadnutie by mal zvážiť každý frajer, ktorý už "videl všetko", dokonca i ten, ktorý nemôže odolať pokušeniu vidieť najpresexualizovanejší horor v histórii. Pohov. Toto totiž nie je žiadny Jack Rozparovač, ktorý sa svojmu hobby venoval až po zavraždení obete, toto je film, od ktorého s krikom utekajú i dospelí. Zároveň je to však i film, ktorý desiatky sekúnd sústredene sleduje prirodzený život veľkomesta priam dokumentárnym okom, čo je stratégia, ktorá mi s definíciou čistokrvného braku príliš neladí. O tom, aký povrchný je pop-art zo šesťdesiatych rokov alebo kitsch-art z rokov osemdesiatych a deväťdesiatych sa vôbec nediskutuje, hoci by malo. Fulci sa zvykne príliš podceňovať. To, že sa jeho filmy kladú na rovnakú kvalitatívnu úroveň s Eli Rothom je pre mňa úplne nepochopiteľné. Na rozdiel od svojich súčasníkov mu napr. nestačil len obyčajný zombie a obyčajný rozparovač, musel to byť podmorský zombie a kvákajúci rozparovač. Ako lacná senzácia mi to nepripadá, je to príliš bizarné, snové, neštandardné a evokatívne než aby to človek s pokojným svedomím hodil cez palubu. Vlastne to má povahu dadaistickej a surrealistickej avantgardy. Vo filme je jeden detail, ktorý sa vo vtedajšej dobe veselej politickej nekorektnosti musel javiť ako malý zázrak a ktorý celkom nabúrava vžitú predstavu Fulciho ako cynického chlapíka, ktorý si neváži ľudí - jedna z hlavných postáv si kupuje časopis pre gayov a počas celého filmu je "kupodivu" prezentovaná ako celkom normálna ľudská bytosť. Iróniou je, že do roly vraha bol obsadený Andrea Occhipinti (Andrew Painter), ktorý bol gayom v skutočnom živote (a vo svojej filmografii heterosexuálnym milovníkom :-)

Sociálno-kritická realistická literatúra 19.storočia je obludná estetická stratégia. Ak spisovateľ povie A, myslí tým A, nanajvýš "A", o žiadnom B tu nemôže byť ani reči. Dokonca si myslím, že napr. niektorové Dickensove výtvory sú prachobyčajným gýčom. So záujmom som teda čakal, čo taký Kubrick urobí s takým Lyndonom. Dlho som v ňom hľadal nejaké B, ale žiadne som nenašiel. Spoliehať na nadčasovú platnosť príbehu je povrchné. Radšej si nechcem predstaviť, ako by vyzeral Gepard, keby ho bol režíroval Kubrick. Viscontiho koncepcia výnimočnosti superbanálnych detailov, prepotrebných zbytočností a magickej jednoty filmového času a času skutočného dokáže zmeniť príbeh v lyricko-epické dielo. Kubrickova chladná koncentrovanosť robí z historického príbehu ...historický príbeh. Kubrick sa zrejme nazdával, že svojou genialitou nadpriemerne zvládne akýkoľvek žáner. Nezvládol. Divák so zaujatím sleduje podivuhodný príbeh Barryho Lyndona a zároveň sa kochá. Kochá sa víziou anglického vidieka, ktorý vyzerá presne ako luministické krajiny na obrazoch Johna Constabla, kochá sa naštylizovanou Marisou Berenson, ktorá vyzerá presne ako Sarah Siddonsová na tom báječnom portréte od Gainsborougha. Odkedy ale kultivovaný vizuál automaticky indikuje prítomnosť umeleckého diela? Ak by Kubrick bol využil maniakálnu obsesiu v evokácii klasickej anglickej maľby na vytvorenie nejakej nosnej koncepčnej stratégie, možno by som sa nezmohol ani na krátky komentár. Tak všetky tie šialene drahé zábery na šialene drahé lokácie (Castle Howard, Blenheim Palace, Stourhead Park...) zostávajú len šialene drahými zábermi. Kubrickova režisérska bravúra sa zaskvie len občas (scéna s lady Lyndon podpisujúcou doživotnú rentu), potom náhle pohasne a režisér už "len" rozpráva príbeh. Nuž, prečo nie. Žiadna druhá Odysea to ale v žiadnom prípade nie je.