MIMIC

Koreň stromu vyvráteného búrkou odhalí vnútro hrobu, do ktorého bola pred mnohými rokmi pochovaná grófka Júlia. Hrobár zanesie zvláštne tvarovanú lebku do kabinetu kuriozít neďalekého zámku. V tom istom čase prichádza na zámok bohémsky básnik a maliar, aby započal usporiadaný manželský život s jednou z tamojších slečien. Pani domu prikáže ustlať mladomanželom v istej zelenej komnate... Sequel fenomenálnej Vlčice začína sľubne. K naplneniu svadobnej noci (podľa očakávania) nedôjde, o usporiadanom manželskom živote ani nehovoriac. Najhoršie zo všetkého však dopadne divák. Po fascinujúcom "katolíckom" horore je mu naservírované amerikanizujúce bla-bla-bla, v ktrorom po atmosfére absolútneho desu nezostala ani pamiatka. Žáner sa mení na milostnú drámu s občasným výskytom grotesknej vlkolačej figúrky pripomínajúcej nejakého šialeného pokémona. Dej je síce brilantne zasadený do obdobia dekadencie prelomu 19. a 20. storočia, kedy rôzne druhy umení s obľubou peli ódy na ženu ako diabolského predátora, filmu však chýba práve ono sexuálne dusno, ktoré by nevydarenému hororu dodalo aspoň znepokojujúci nádych. Návrat vlčice preto nie je ničím iným než pokusom o hollywoodsku blbosť. Veľmi vydareným. PS: Keďže mám slabosť pre všetko poľské, nebudem príliš negativistický. Žartík so smrtkou na vešteckej karte je skvelý, takisto i premena portrétu krásky na portrét zombi (nech žije Oscar Wilde). Zaujímavá hudba kombinujúca lyrický impresionistický motív a la Debussy so syntezátorovým kakofonickým hučaním bohužiaľ nedostala šancu vyniknúť.

Exemplárne vyhranený štvorhviezdičkový pocit. Dekadenciu Fellinimu príliš neverím, na to mu chýba Viscontiho noblesa, malichernosť a precíznosť prechádzajúca do precióznosti. Grotesknosť a hektické tempo anticipujúce Celebrity od Woodyho Allena (áno, hektické, i keď niektoré scény sú približne 20-minútové) presvedčivému obrazu úpadkovej spoločnosti príliš nepridávajú. Sladký život každopádne oplýva majstrovsky intenzívnymi miestami, na ktoré sa zabúda až na smrteľnej posteli, resp. až pri kremácii. Úvod s Kristom neseným vrtuľníkom ("Aha, Ježiš - kam asi letí?") a záver s mŕtvym morským živočíchom a jeho monštróznym okom ("stále sa tak divne pozerá") + dievčaťom "na druhom brehu" sú dokonalé, rovnako ako napr. "intímny rozhovor na diaľku" Anouk Aimée a Marcella v podivných priestoroch starého zámku. Sladký život je možno jediným filmom, v ktorom je o danom filme povedané úplne všetko na samom začiatku - v úvodnom zábere figuruje futbalová bránka pred "vznešenými" antickými ruinami (skúste si kopnúť). Na druhej strane Morandiho metafyzický obraz, ktorý visí u spisovateľa Steinera, s dokonale organizovanými predmetmi zasadenými do vákuovo pôsobiaceho priestoru je len prvoplánovou ilustráciou témy. Felliniho Sladký život je rovnako 80%-ný ako román Francúza Patricka Modiano "Vila Triste" z roku 1975 (odporúčam), v ktorom sa pocit životnej prázdnoty zaháňa aktivitami, ktorých veľkoleposť nemá so zmysluplnosťou vôbec nič spoločné.

Pointa nesprostredkúva žiadnu filmovú ani morálnu katarziu (repliku "som zlodejka, ale mravná" by som chcel počuť z úst politika než z úst Tippi Hedren), samotný príbeh je desivo priemerný a takmer identickú prácu s farebným svetlom možno nájsť v desať rokov starom Okne do dvora. Omnoho zaujímavejšia sa mi v Marnie zdá práca so zvukom (ruchy+absolútne ticho+zvolanie), kde Hitchcock znovu dokazuje, že má... no, grády. Príjemným prekvapením je aj zamietnutie osvedčeného vzorca "chladná kráska+sympatický chlapík James Stewart" v prospech (kupodivu fungujúcej) chémie "chladne pôsobiaca kráska+chladne pôsobiaci krásavec". Zďaleka najlepší je dlhý úvodný záber, ktorý jasne demonštruje, z čoho presne čerpe režisér inšpiráciu. Réžia filmu je tak dráždivo presná, že ju človek priam fyzicky vníma ako šteklenie - v tomto prípade skôr relatívne nepríjemné. Pre mňa je Marnie najstarší anglo-americký film, v ktorom som prvýkrát počul čarovné slovíčko "sexy" a "sex" (tu skôr vo význame nie pohlavia, ale aktu, keďže Marnie na toto slovo reaguje "Adam a Eva"). Well done, sir, but there are better pictures than Marnie.

Presvedčivosť príbehu vyplýva z absencie humoru. Ak sa Peter Jackson diví, prečo sa toľko hororov berie vážne ("robiť tak Hellraisera, Pinheada by som otrepal o múr, až by sa mu tie ihly zapichli do hlavy celé"), odpoveď je prostá - najúčinnejšie je sebarešpektovanie. Čierny humor je síce fajn, no len čo vstúpi na scénu, podráža nohy tomu, čomu má slúžiť. A "Noc živých mŕtvol" je legendou práve preto, lebo sa rozumne vyhýba jacksonovským "zapichovačkám". Ja netúžim vidieť zombi, ktorá obeti najprv predloží menu vo francúzštine a zacituje z neho. Chcem vidieť to, čo Romero ponúka v prvých cca 13-tich minútach (mimochodom, geniálny tieň, ktorý sa objaví na skle predtým, než Barbara vystúpi z auta akoby dával na známosť, že tu nebudeme mať do činenia len s hrôzou, ale i ozajstnou filmárčinou). Film má kultové parametre i z iného dôvodu. Povedal by som, že medzi "Nosferatu" a "Night" nebol žiadny skutočný horor. Najprv Nosferatu, potom dlho nič, resp. roztomilé opusy štúdií Universal a Hammer a odrazu... Ak si po spomínanej úvodnej 13-minútovke neučešete vlasy, zostanú vám stáť na hlave až dovtedy, kým vás na to neupozorní kolega v práci alebo sluha menom Igor. Hudba, anticipujúca Carpenterove tóny Halloweenu a Hmly (videl som verziu na DVD od firmy Oracle z roku 2002) je príliš skľučujúca než aby sa dalo na film pozerať častejšie, ale to je v podstate kompliment, však. Niektoré zábery evokujúce fašistický alebo vietnamský (b je správne) holocaust by pre určitých ľudí mali byť znamením toho, že horor zrejme nebude tak obsahovo vyprázdnená záležitosť. Vďaka Romerovi tu teda máme tzv. absolútny horor, ktorý odnaučí slušnému zvyku chodiť na pohreby. Éra kvetinových detí tu končí a začína éra detí voňajúcich fialky odspodu. Ak po zhliadnutí tohto filmu nebudete mať nočnú moru, potom ste Jack Rozparovač, George A. Romero alebo zombi. PS: Predtým, než sa rozhodnete pozrieť si farebnú verziu, uvážte, že čiernobiely look sa na konečnom sugestívnom pôsobení diela podieľa cca 40 percentami. Film je totiž aj nezastieranou poctou nemému filmu.

V komentári k "Niagare" som písal o filmoch, kde hlavnú úlohu suverénne preberá prostredie. V Hmle je to pochopiteľne hlma. Sakramentský John Carpenter z klasickej hororovej rekvizity urobil hlavnú hviezdu, ktorá má dokonca charakter - hmla nepôsobí ako hmla ale ako dym, ktorý svetielkuje a je navyše (takmer) hmatateľným symbolom vzrastajúcej hrôzy. Ešte v žiadnom horore som nevidel, aby mali pocity a emócie priamu vizuálnu obdobu. Zo všetkého najlepšie sú momenty, kedy sa hmla rozpína za zvukov hudby, ktorá je skôr sumou opakujúcich sa explozívnych úderov. Pri všetkej úcte k nemŕtvym námorníkom s pekným náradím v rukách - hororotvornými prvkami sú tu hmla a hudba. V tejto súvislosti ma prekvapuje, koľko prispievateľov sa nazdáva, že čím viac minutáže je na tachometri, tým nudnejšia začína byť jazda - ja si myslím, že je to presne naopak. Len pre informáciu - hmla začína definitívne útočiť v 54. minúte a 10. sekunde, pričom film má cca 83 minút. Jazzová hudba, ktorú Adrienne Barbeau púšťa v rozhlase sa dokonale hodí k charakteru hmly ako určitému "jazzy" prvku. Vysielanie rozhlasovej stanice ozývajúcej sa z času na čas nenápadne udržiava kompaktnosť príbehu. ("It´s moving faster up Regent Avenue... Broad Street... Clay Street..." Brrr!)

House of Wax bohužiaľ úplne postráda znepokojujúcu atmosféru voskových múzeí a to i napriek tomu, že (na rozdiel od Waxwork) sa pracovalo so skutočnými figurínami. Táto skutočnosť však naopak umožnila nakrútiť pôsobivú úvodnú scénu, ktorá evokuje záverečnú scénu z Pátera Thomasa. Pokiaľ mal tento film byť remakom "Tajomstva panoptika" z roku 1933, mal si dať záležať aspoň na inteligentnej modifikácii kľúčovej iracionálnej scény, no tá je len odcitovaná a dokonca je menej pôsobivá. Režisér Andre de Toth sa jednoducho príliš spoliehal na čaro novej 3-D technológie a niektoré scény použil jedine z dôvodu, aby vynikla. 3-D kvalitu diela posúdiť neviem (na jednom z bombastických plagátov je sľubované, že Nothing that has gone before can compare with this), každopádne i v 2-D formáte ide o atmosferickú záležitosť s jednou brilantnou ľakačkou, veľmi efektívne fungujúcou i dnes (keď si pomyslím, že šlo o 3-D film, nejedného diváka muselo v roku 1953 švihnúť o zem).

Vážení, takto si predstavujem špičkový béčkový horor (a propos, áčkový by bol až v prípade, keď angažujem Winonu Ryder a upírsku kapitolu nakrútim v zámku vo Versailles?). Pri jeho prvom zhliadnutí som mal priam orgazmatické pocity zadosťučinenia čiastočne plynúce z faktu, že bezmedzne milujem voskové múzeá a púťové zámky hrôzy. Nič sa ale nedá robiť - hodnota každej recenzie či komentára stojí a padá na subjektívnom postoji pisateľa, ináč je zaujímavá akurát pre robotické indivíduá, ktoré stále veria, že umenie a umelecké remeslo sa dá zhodnotiť objektívnymi kritériami. Waxwork je ako svižne rozohraná partička šachu, po skončení ktorej je spokojný i ten porazený, pretože vie, že si dobre zahral. Ani vo Waxwork nie sú všetky scenáristické či režisérske ťahy figúrkou 100%-ne úspešné, ale zábava je to skvelá a nepokazia ju ani niektoré lacno pôsobiace kulisy. Dokonca ani fakt, že tu nejde o čistokrvný horor (pre mňa tento film nie je ani tak o Hrôze či Smiechu, ale o Tajomstve a Túžbe). Stupeň zábavnosti jednotlivých epizód neurčujem adjektívami "dobré" a "zlé", ale "skvelé" a "takmer skvelé". Pach vosku, krvi, potu, nočného lesa a cintorínskej zatuchliny + nezabudnuteľný hudobný motív - no nedajte päť hviezdičiek!

Hollywoodske 40. roky chrumkám ako králik. Chutia mi. Film noir s Veronicou Lake, melodrámu s Ritou Hayworth, muzikál s Fredom Astairom. I hororovú romancu s Claude Rainsom. Ak Dario Argento vo svojej verzii príbehu prináša groteskný horor a podivné monštrum s peknou tvárou, Lubin stavia na dojímavú drámu so znetvoreným hrdinom. A príliš spolieha na dlhé operné pasáže, ktoré dielu naozaj dodávajú zdanie veľkofilmu - ja osobne by som radšej uprednostnil menej hudby a spevu (napriek alebo práve kvôli tomu, že dej sa odohráva v opere) v prospech strašidelného aspektu príbehu. Pri scéne, v ktorej Fantóm píli reťaz lustra si divák uvedomí, že predovšetkým Rains je prototypom neskorších maskovaných maniakov. Byť fanatickým milovníkom opery, dávam plný počet.

Romantický horor - obe diametrálne odlišné žánre sú v tejto Argentovej interpretácii majstrovsky prepojené prvkami grotesky do fascinujúcej Rubikovej kocky, ktorej farebné políčka boli pokryté kúskami lesklého perleťového atlasu zo šiat nejakej vznešenej mŕtvoly z roku 1877. Už nejaký ten piatok (trinásteho) je mi jasné, že Dario Argento je génius ťažkého kalibru, ktorý pri svojej bohumilej činnosti strašiť - či lepšie povedané - znepokojovať diváka hľadí jedine na emocionálny potenciál bizarných (nerovná sa surrealistických) zvrhlostí, ktoré majú strhujúce poetické kvality rovnako ako ich má Tizianovo poetické "Sťahovanie z kože" v kroměřížskej zámockej galérii. Jeho pohľad na Lerouxovu literárnu klasiku je na rozdiel od rutinnej Lubinovej strašidelnej romance z roku 1943 navýsosť originálny, plný šťavnatých scénok, ktoré by si Leroux ani Lubin nedokázali ani len predstaviť. Iste, dalo by sa vypustiť nejaké to intermezzo, capriccio či nokturno, každým strihom navyše by však čaro tohto bizarného romantického hororu utrpelo. Niektoré nulové herecké výkony a starosvetsky prostoduché dialógy vlastne len umocňujú celkovú divnú atmosféru filmu, ktorý je skôr parafrázou hororu než hororom samotným, podobne ako sme to videli v obdobnom filme - Coppolovom Drakulovi. Vražda sledovaná skrz červenkastú pavučinu prstov, pozoruhodná zoofilná kreácia Juliana Sandsa, Asia Argento pred Wagnerovým obrazom "Kráľovná Izabela dáva zbohom vlasti", predobraz jednej z Van Helsingových zbraní... Film sa síce nevyrovná Argentovým dielam "Profondo rosso" a "Inferno", no tie hviezdičky sa mi zjavujú akosi samé od seba. Ako Fantóm... (A: "Bože, vidím svoju kosť!" B: "V parížskej opere sa dejú neuveriteľné veci...")

Existujú filmy s tajomstvom (Vertigo, Okno do dvora, Sleepy Hollow, Lost Highway), ktoré môžete pozerať x-krát, pretože vám tajomstvo nedá spať, alebo je nakrútené fascinujúcim spôsobom, alebo oboje. Problém s Harrym je v tom, že medzi ne nepatrí. Aj po ďalších zhliadnutiach je to stále len roztomilá čiernohumorná historka. Osobne proti nim nič nemám, mňa však nezasýtia. Film je to ale nakrútený prekrásne, chce sa povedať, že bol skôr stvorený než skutočne urobený, pretože okrem vyššie zmieneného handicapu mu nemožno vytknúť absolútne nič. Priam rozprávkovo štylizovaná atmosféra s postavičkami, ktoré by snáď nerozhádzala ani správa o atómovej vojne len umocňuje morbiditu príbehu. Keďže som sa pred časom intenzívne zaoberal štúdiom dejín posmrtných portrétov, najväčšmi ma vo filme pobavila dvojzmyselnosť "neoceniteľnosti" Harryho portrétu. Nuž, nie je "priceless" ako "priceless".