Anderton

Švédska katastrofická dráma zaujme svojou dramaturgiou, kedy sa udalosti nedejú chronologicky tak, ako sme zo žánru zvyknutí. Toto rozhodnutie bude však pre väčšinu diváctva prekážkou, predsa len umiestniť pukanie zeme v meste na začiatok tretieho dejstva je trochu riziko. Bohužiaľ si tvorcovia myslia, že základom tohto žánru sú čo najväčšie vzťahové klišé a že bez nich to proste nejde. Ale to je veľký omyl. Emmerich ich prekryje okázalou výpravou a akciou, ak však nemáte rozpočet, tak môžete publikum novým milencom mamy, ktorá je uprostred rozvodu, poriadne otráviť. Herci sú našťastie sympatickí.

The 8 Show môže pôsobiť ako chudší príbuzný Squid Game alebo Diery (prípadne ďalších, už menej ambicióznych hollywoodskych filmov pre mládež), avšak dovolím si tvrdiť, že ohľadom spoločenských alegórií, cynizmu a niektorých univerzálnych právd je z nich najlepšie napísaný. Klaustrofóbiu jedného miesta oživujú retrospektívy zo Soulu, ktoré ale nepôsobia nadbytočne, pretože len podtrhujú zistenia postáv zo "súťaže" a ich povahy. Že nám nie je doslovne vysvetlené, kto za hrou stojí, môže mnohých iritovať, nechať niektoré veci na divákovej fantázii je ale častokrát lepším riešením.

Aby tých inšpiračných zdrojov nebolo málo, pridáva sa ďalší, avšak The 8 Show má svoju vlastnú tvár a to čo chce povedať, hovorí dostatočne iným spôsobom ako konkurencia. Opäť sa dočkáme dôležitého zvratu a neprekvapí, že bude zase cynický, aby podporil jednu z ústredných myšlienok celého seriálu. Všetko končí, ale asi netreba dodávať že takým spôsobom, aby sa dalo pokračovať ďalej.

Prvá polovica epizódy sa točí okolo toho, kto vytrhol nechty a vylomil zub a riešenie je mierne prekvapivé, ale najmä dáva logiku. No a potom sa dostávame do vôd (nielen metaforicky) Saw, prípadne Mechanického pomaranča. Tu trochu hapruje logika, keďže sa ťažko predpokladá, že by si dal niekto skutočne námahu s výstavbou podobných "pascí".

Karta sa náhle obracia, avšak ak niečo vyzerá až príliš jednoducho tak v niečom musí byť háčik. No a tým háčikom a ďalšou paralelou s našimi bežnými životmi je zrada vnútri zdanlivo súdržnej skupiny. Ono túžba po peniazoch a náhly pocit moci sú nesmierne silné a ak môžem mať xxx miliárd, prečo sa uspokojiť s xx miliardami. Však nejaký ten vytrhnutý necht či zub, to človek vydrží a navyše to publikum pobaví.

K slovu sa dostáva (konečne) násilie, pretože sa celá hra aj tak bez neho nezaobíde a tým pádom aj vyžadovaný poriadny konflikt. Skupina sa rozdelí na dva tábory (logicky) a všetko to vedie k jedinému logickému vyvrcholeniu. Táto epizóda je zatiaľ asi najlepšou alegóriou (akéhokoľvek) spoločenského zriadenia, len ten voiceover je možno trochu viac doslovný než by si látka vyžadovala.

Hra pokračuje ďalej, je zase trochu iná, ale niektorí zisťujú, že jej pravidlá sa dajú ohýbať a ak nie priamo ohýbať, tak falšovať. Je to stále zaujímavé, spoločensky cynické a trefné (kto rozhoduje o prídeloch jedla je všemocným), ale v tejto epizóde už aj mierne repetetívne. Stále to isté prostredie, stále nová hra, už by sa mohol pridať aj skutočne poriadny konflikt. Je ale super, že sa nemôže umierať ako v Squid Game, zžieravá satira nemusí byť vždy nutne krvavá.

Že bude seriál v istých momentoch aj komédiou zatiaľ najlepšie dokladá tretia epizóda. Ide o jednoduchú metaforu toho, čo sme schopní pre prežitie v každodennom živote robiť v práci, skrátka robiť zo seba šaškov. "Kórea má talent" však rýchlo strieda hlasovanie o to, kde sa budú nechávať odpadky, čo zase pripomína absurditu politických volieb.

"Chlapci čo ste to urobili, ten scenár, čo ste mali natočiť ako hraný film, bol na druhom stole, toto malo ísť na anime oddelenie. Ale čo už, stalo sa, ešte rýchlo vymyslíme novú reklamnú kampaň." Pozerateľné priemerné sci-fi béčko na štýl videohry, aké si občas každý fanúšik žánru rád dopraje. Vykráda sa všeličo možné, ale zase kedy sa vypravíte na planétu v Andromede? Samozrejme cestou sledujeme spoločne s Jennifer cez okno rýchlo sa pohybujúce hviezdy a planéty, i keď naša susedka je od nás vzdialená 2,5 milióna svetelných rokov. Zápletka je založená na nultom zákone robotiky, aspoň že tvorcovia mali toľko sebareflexie a na začiatku pre istotu spomenú Asimova.

Postavy zisťujú, že získavanie času má tiež svoje pravidlá a že tak práca s číslami nekončí tým, kto koľko zarobí a koľko minie. Spolupráca tak získava stále väčšie obrátky, pričom všetci musia riadne premýšľať nad tým, ako ďalej. Aby nakoniec zistili, že s tým behaním po schodoch je to trochu inak... Ako človek, ktorý si rád vyšľape domov na dvanáste panelákové poschodie, s postavami ich údel bez problémov preciťujem.